Na obe výstavy sa Jozef Jankovič starostlivo – ako na každú novú výstavu – pripravoval. Olomouckú výstavu skoncipoval spoločne s kurátorku Olgou Staníkovou, bratislavskú bohužiaľ už nestihol. 6. júna tohto roku sa jeho životná a tvorivá cesta uzavrela. Odišiel náhle, neočakávane, uprostred tvorby, činorodých aktivít a rozpracovaných plánov. Vždy chcel byť uprostred diania, do poslednej chvíle žil, neúnavne organizoval, komunikoval, navštevoval vernisáže…
Najsilnejšie obdobie
Výstava v Muzeu umění Olomouc pod názvom Plynutie času voľne nadväzuje na výstavu, ktorá sa pod týmto názvom konala v Galérii mesta Bratislavy (2016, kurátori Ivan Jančár a Juraj Mojžiš). Bola koncipovaná ako celoživotný prierez tvorbou autora, sprevádzaný obsiahlou monografiou. Hoci repertoár vystavených diel je obdobný (i keď, pravdaže, nie totožný, v Bratislave bolo viac diel mapujúcich autorovu najnovšiu – poslednú tvorbu), vyznenie olomouckej výstavy, vzhľadom na priestory, v ktorých je inštalovaná, je celkom odlišné. Koná sa vo výstavnej sále známej ako Trojlodie, v monumentálnom priestore, pripomínajúcom chrámovú loď s bočnými miestnosťami oddelenými stĺpmi, akýmisi nikami.
Dôraz je položený najmä na umelcovo najsilnejšie obdobie, 60. roky a prelom 70. rokov alebo zjednodušene povedané na to, čo vlastne urobilo Jankoviča Jankovičom. Teda kľúčovou osobnosťou slovenského sochárstva 20. storočia s veľmi charakteristickým vizuálom a spôsobom vyjadrenia či už v hmote, objeme, alebo na ploche. Stalo sa to vtedy, keď zrušil tradičnú integritu figurálnej sochy, rozbil ľudské telo na fragmenty: pohybujúce sa údy, ruky a nohy, ktoré vystupovali ako pars pro toto tela (neskôr k nim pristúpil aj motív hlavy).
Charakteristický, neurčito-odutý tvar končatiny získal experimentálne, keď do pančuchovej či rukavicovej formy nalial poddajnú sadru, neskôr tento prvok sémanticky povýšil na ústredný motív tvorby. Vznikol zvláštny efekt „scudzenia“, ľudská telesnosť sa tu prezentovala, ako to priliehavo svojho času vyjadril Aurel Hrabušický: „… v odvodenej, neautentickej a teda deformovanej podobe. To, čo telo pôvodne chránilo, teraz ho akoby prezrádzalo.“
Curriculum vitae
Trajektória výstavy vedie návštevníkov v skratke jeho umeleckým príbehom a je rozdelená do šestnástich zastavení, ako o tom informuje sprievodca v podobe plagátu, vydaného k výstave: Informel, Kresby, Väzenie, Svedectvo, Tiene, Ruky, Obete varujú, Veľký osud, Náhradné stratégie a počítačová grafika, Architektúra, Krajiny, Hlavy, Prelom 80. a 90. rokov 20. storočia, Poľudštená geometria, Sklo, Chaos.
Kým hlavná línia tvorby a veľké diela sú situované do centrálneho priestoru, po jeho stranách sa odohrávajú akési „blízke stretnutia“ a „krátke spojenia“ medzi sebou komunikujúcich diel komornejšieho formátu, sôch, reliéfov, kresieb a grafík – náznakovo z rôznych období Jankovičovej tvorby.
Foto: Reprofoto: Galéria 19
Na reprezentatívne vybraných dielach sledujeme Jankovičovo curriculum vitae v umení, počnúc jeho vstupom na scénu v raných 60. rokoch minulého storočia, cez dotyky s informelom a abstrakciou, uplatnenie ready-mades – nájdených predmetov a každodenných reálií v sochách a reliéfoch – k „definitívnemu“ príklonu k figuratívnej forme, využívajúcej prvky pop-artu, nového realizmu a neo-figurácie. K názoru, ktorý mu priniesol nezanedbateľnú medzinárodnú rezonanciu a ohlasy na európskej scéne (na bienále Danuvius v Bratislave získal za dielo Veľký pád Grand Prix, 1968; vystavoval vo viedenskej Secesii, 1967; na Bienále mladých v Paríži, 1969; na Bienále v Benátkach, 1970 atď.).
Treba pripomenúť, že v tomto období vznikli aj jeho dve bezprecedentné pomníkové diela: súsošie Obete varujú! pre Pamätník SNP v Banskej Bystrici (poznamenané búrlivým osudom) a Pomník SNP v Kováčovej. Prehliadka pokračuje cez stopové príklady tvorby 70. rokov, keď ho normalizácia vyradila zo spoločenského a výtvarného diania na okraj, do vynúteného azylu. Jankovič si vtedy musel hľadať nesochársky „náhradný“ program v tvorbe fiktívnych architektonických projektov ironizujúcich normalizačnú prítomnosť, šperkov a najmä počítačovej grafiky, ktorej sa stal jedným z prvých a hlavných protagonistov.
Obdobie 80. a 90. rokov bolo poznamenané návratom umelca k veľkorozmernej sochárskej tvorbe a lekciou postmoderny, ale tiež spoločenskými a pedagogickými aktivitami. Roku 1990 sa stal Jozef Jankovič prvým porevolučným rektorom Vysokej školy výtvarných umení v Bratislave a pedagógom sochárskej školy a znovu intenzívne vystavoval, roku 1995 druhýkrát na Bienále v Benátkach. Expozícia sa uzatvára ukážkami experimentov záverečného obdobia po roku 2000, keď skúšal nové materiály (napríklad, sklo v spolupráci s umeleckým sklárom Palom Machom), technológie, varioval bohatý tvaroslovný a obrazový slovník svojej tvorby.
Jedinečné stretnutie
Je tu viacero už ikonických diel, bez ktorých si vari ani nevieme predstaviť nielen Jankovičovu tvorbu, ale ani dejiny slovenského moderného umenia a sochárstva ako také. Plastika TBC (1963, GMB), zvláštne preskupená a enigmaticky zranená hmota, ktorá bola v tom istom roku, ako vznikla, vystavená na legendárnej prehliadke slovenského moderného umenia v pražskej Jazdiarni.
V čiernej klietke Bez názvu VI. (1964 – 1965, NG Praha) sa zas objavujú nájdené predmety i odliatok ľudskej formy. Základným prvkom plastiky Pád III. (1965, Zbierka Art Fond), dlho nezvestnej, je už zmnožený motív osamostatnených a priamo z podložky vyčnievajúcich končatín ako pozostatku obludného pádu kamsi do pekiel. Kompozícia Biela, modrá, červená (1968, Zbierka Linea), prezývaná tiež „koberec“, je veľký reliéf vo farbách československej trikolóry ležiaci na zemi – pošliapaný…
Súkromná manifestácia (1968, Danubiana Meulenseen Art Museum) narába s maľovaným autoportrétom – fotografiou sochára, pripomeňme, že touto sochou vošiel do dejín svetového pop-artu, roku 2015 bola prezentovaná na výstave The World goes Pop v Tate Modern v Londýne. V Pavučine (1969, SNG) a monumentálnej kompozícii Veľký osud (1970, MUO Olomouc) sú fragmenty hypertrofovaných končatín zavesené do siete či priestoru kovovej klietky. Pohyblivé ruky (1970, Zbierka PSIS) majú zas v sebe kinetický efekt. Z neskorších prác tu napríklad nájdeme Kráčajúci pomník (1987, SNG) alebo Červený klin (1990, súkromný majetok), sugestívne metafory pomníkového obrazoborectva a manipulácie človeka režimom v mene veľkých ideí a utópií… Niečo z toho prežil sochár na vlastnej koži.
Prevažná väčšina kľúčových Jankovičových sôch sa dnes nachádza v slovenských a českých galerijných zbierkach, či už verejných, alebo súkromných. Dať dohromady a postaviť výstavu tohto typu si vyžaduje – a bude vyžadovať aj v budúcnosti – veľmi náročnú logistickú prípravu a tiež dostatok financií (projekt podporilo Ministerstvo kultúry SR). Aj z tohto dôvodu je toto stretnutie s Jankovičovým sochárstvom jedinečné. Sofistikované rozmiestnenie diel v priestore podtrhlo divadelné osvetlenie, ktoré zdramatizovalo účinok sôch, i keď niekde im aj ublížilo – najmä hrdzavým reliéfom z cyklu Chaos (2014 – 2015, súkromný majetok), keď svetlo sploštilo bohatú reliéfnosť týchto diel na siluetové, čierno-biele čítanie.
Foto: Zdeněk Sodoma
Výstava je tiež doplnená o súčasné priestorové interaktívne intervencie Ivany Zochovej, jej vstupy vychádzajúce z jankovičovskej poetiky však expozíciu nikam výraznejšie neposunuli, ale ani jej neublížili. Účinok olomouckej výstavy je však aj napriek týmto pripomienkam vskutku impozantný. Navyše treba oceniť, že Muzeum umění Olomouc, v Česku mimoriadne renomovaná zbierková inštitúcia, sa programovo venuje vystavovaniu a spracovávaniu vybraných slovenských umelcov v rámci projektu Central European Art Database (CEAD) s cieľom vytvoriť kontexty stredoeurópskej vizuálnej kultúry.
Chvejivý výraz
Bratislavská výstava v Galérii 19 je istým komorným a – pracovným – kontrapunktom k olomouckej expozícii. Dostala názov Nedokončená…, aj preto, že sa v ateliéri našiel zámer, zápis – zoznam diel pre výstavy, ktoré chcel Jankovič zrealizovať, ako aj niekoľko rozpracovaných prác. Stihol ešte dať do bronzu odliať dve sochy, urobiť sériu nových grafík, ale reliéfy pod názvom Limitovaný priestor a plastika Ruky ostali v ateliéri nedokončené, chýba im už len záverečný farebný akord…
Čo však zostalo ležať na pracovnom stole a prekvapilo vari najviac, bol „stoh“ malých kresieb formátu A4. Svojrázny archív a zásobáreň motívov, zápisník, voľný skicár svojho druhu, akýsi vnútorný autorský seizmograf okamžitých nápadov. Potreboval zviditeľniť pretlak ideí a obrazov, ktoré ho prenasledovali, dalo by sa povedať vo dne i v noci, hodiť ich na papier, sformulovať predstavu. Sú to zvláštne surové, priame, „artistne“ nedotvorené kresby – koncepty budúcich diel. V duchu jeho vyjadrenia, že „všetky moje kresby sú vlastne potenciálne sochy“.
Z tohto rezervoáru čerpal pri príprave väčších – farebných kresieb, sôch, reliéfov, grafík. Možno sa niekomu budú zdať „polotovarom“, možno by ich sám autor ani nechcel vystaviť, ale ako také predstavujú – dovolím si to tvrdiť – najautentickejšie a najpriamejšie svedectvo o Jankovičovi ako tvorcovi, o jeho vizuálnom myslení, o jeho priam nevyčerpateľnej obrazotvornosti. Koľko diel, koľko sôch by na ich základe ešte mohol vytvoriť…
Kým veľké sochy – figúry a ich fragmenty, ktoré v posledných rokoch realizoval, narástli do nadľudských rozmerov a vo formách podliehali čoraz väčšej výrazovej nivelizácii, takpovediac „skameneli“ v pohybe, v komorných hrdzavých kovoch našiel akoby protikladnú poetiku a zvláštne minuciózny a chvejivý výraz, ktorý ich rozpohyboval vo všetkých zložkách. Ukazujú, ako dokázal, do poslednej chvíle, inovovať výrazový repertoár svojich diel.
Všetky Jankovičove diela sa točili okolo človeka, ľudskej bytosti, často rozbitej na fragmenty telesných častí – uzavreté do klietok a väzení, zamotané do sietí a pavučín, zakliesnené medzi múry, okná a schody, postavené na piedestáli víťazstva a triumfu, limitované okolitým obmedzujúcim priestorom neraz až priveľmi priamo odhaľovali odvrátené stránky našej moci a bezmoci.
Jozef Jankovič bol z toho typu tvorcov, ktorým nikdy neboli ľahostajné osudy človeka, osudy nášho sveta. Komentoval ho s nadhľadom, s typickým úsmeškom a ironickým odstupom, ale vždy zapálene a s totálnym osobnostným nasadením. Z jeho diel na nás neprestáva vyžarovať miestami temná a do dôsledkov nevysvetliteľná anamnéza našej – stále nanovo a inak – smiešno-smutnej skutočnosti… Výstava v Muzeu umění Olomouc potrvá do 11. marca 2018, výstava v Galérii 19 v Bratislave do 22. decembra 2017.
