Vstúpte do intimity erotiky i ľudskej duše

Sýtočervené ženské pery. Zdanlivo sa ich dotýka čudný jašter z plastu.

25.11.2017 12:00
debata

Veľký detail nahej pokožky tváre v kombinácii s čudesným tvorom provokuje fantáziu, ktorá dokáže naplniť fotografiu Nobuyoshiho Arakiho vzrušujúcimi príbehmi. Realizmus nie je podľa svetoznámeho japonského fotografa dôležitý. Dôležitá je „ero-realita“. Umelec, ktorý vydal najviac fotografických kníh na svete – viac ako tristopäťdesiat – je jedným z headlinerov Mesiaca fotografie. Výber z jeho najnovšieho cyklu EroReal láka nielen fanúšikov fotografie do bratislavského Domu umenia.

Nobuyoshi Araki: EroReal, 2013 Foto: NOBUYOSHI ARAKI
Nobuyoshi Araki Nobuyoshi Araki: EroReal, 2013

„Aj zahalené subjekty môžu byť erotické. Erotiku cítiť aj v momentoch pred vyzlečením,“ zdôrazňuje Nobuyoshi Araki. Sedemdesiatse­demročný autor nazerá objektívom do izieb hodinových hotelov či pochybného sveta temných uličiek, v ktorých je láska na predaj. Zaujímajú ho dievčiny a ženy ponúkajúce svoje telá a sľubujúce rozkoše či nezvyčajné sexuálne praktiky ako hoci kinbaku, čo je japonské umenie zväzovania. Jeho fotografie, v ktorých nechýba ani nahota, rozprávajú o erotike, sexualite i vitalite pudov. No aj keď sa pohybuje na hrane, nejde o pornografiu. Dokáže totiž tento obskúrny svet poľudštiť a neraz aj zosmiešniť jemne ironickým tónom.

Vo fotografiách nechýba ani jemný náznak pocitu smútku, ktorý možno interpretovať aj ako múdrosť starého muža, cítiaceho neodvratnosť konca. Práve táto protikladnosť robí Arakiho dielo unikátnym. Ak niekto premýšľa nad tým, prečo sa na mnohých snímkach objavuje v rôznych kompozíciách malý plastový dinosaurus, odpoveď znie – je zosobneným samotného autora. V histórii festivalu fotografie je výstava EroReal prvou mládeži neprístupnou. Organizátori na ňu neodporúčajú vstup návštevníkom do pätnásť rokov.

Kým Nobuyoshi Araki obnažuje intimitu pochybného sveta, v ktorom je láska na predaj, ďalšia hviezda 27. ročníka festivalu fotografie Američan Bruce Gilden odhaľuje intimitu verejného priestoru. Z anonymného davu prúdiaceho newyorskými ulicami si vyberá ľudí, z tvárí ktorých strháva masky, aby optikou fotoaparátu prenikol do ich vnútra.

Bruce Gilden: New York, 1984 Foto: Bruce Gilden
Bruce Gilden Bruce Gilden: New York, 1984

„Nikdy neviete, čo nájdete za najbližším rohom. Môžu nastať rôzne situácie. Tá nepredvídateľnosť ulice je to, čo ma najviac fascinuje,“ hovorí sedemdesiatje­denročný rodák z New Yorku, ktorý si svojou tvorbou vyslúžil označenie „majster pouličnej fotografie“. Pre Mesiac fotografie zvolil jednu zo svojich najlegendárnejších čiernobielych sérií z osemdesiatych rokov. Názvom Krásna katastrofa odkazuje na prezývku, ktorú vymyslel New Yorku slávny architekt Le Corbusier.

Tým, ktorých si všimne v bezmennej mase, odhaľuje člen prestížnej agentúry Magnum ich vnútorné tváre. „Rád zachytávam ľudský charakter. Zaujímajú ma ľudia, ktorí sa niečím odlišujú,“ vysvetľuje Bruce Gilden. Nerozohráva nevšedné či dramatické situácie, ktorých sú ulice veľkomiest plné. Divákovi neponúka rébus – čo bolo predtým, ako stlačil spúšť, a čo sa asi odohralo po tom, čo sa obraz navždy zastavil.

Zameriava sa na psychiku postáv, ktoré čímsi vyčnievajú z davu. Upozorňuje, všimnite si tohto muža, túto ženu v rokoch, onú dámu v kožušinách či tamtoho pána s elegantnou paličkou. Skúste sa ponoriť do jeho vnútorného sveta a porozumieť mu. „Nikto nevie, či sú príbehy na mojich fotografiách pravdivé. Sú to moje príbehy,“ vtipkuje. A vôbec mu neprekáža, ak sa jeho príbehy nezhodujú s tými, ktoré obrazom odštartuje v predstavách divákov. „Čím ste bližšie, tým je fotografia vizuálne silnejšia,“ prezrádza tajomstvo svojej poetiky.

Aj s Krásnou katastrofou sa do 29. novembra zoznámite vo výstavných priestoroch Domu umenia. Možnosť konfrontácia tvorby dvoch hviezdnych, ale nesmierne rozdielnych fotografov, akými Nobuyoshi Araki a Bruce Gilden nepochybne sú, je veľkolepým bonusom.

© Autorské práva vyhradené

debata chyba
Viac na túto tému: #Dom umenia #Mesiac fotografie #EroReal