Foto: Boris Németh
Jej fotografie auta, motorky, traktora či poľnohosporárskych strojov snímaných odspodu by mohli poslúžiť aj ako skvelý inšpiračný zdroj tvorcom sci-fi hororov. V prvom okamihu skutočne pripomínajú tajuplne hrôzostrašný hmyz z dosiaľ nepoznaných galaxií. Aj keď divák príde na kód k ich dešifrovaniu, nie je ochudobnený o radosť z objavovania či skúmania spleti súčiastok, pripomínajúcich vnútornosti živého tvora. Dokonca ani o humor, ktorý netradičný pohľad na pohyblivé stroje križujúce ulice miest vyvoláva.
Popovej Mestský hmyz je jednou z tridsiatich výstav, ktorými osviežil 27. ročník Mesiaca fotografie bratislavské výstavné siene a galérie. Ich prostredníctvom predstavuje tvorbu viac ako 150 autorov z osemnástich krajín.
Dokumenty doby
V dreve vypaľovaný obraz zbojníka opretý o ihličnan, vypínajúci sa medzi drevenicami. Muž v pestrofarebnej vetrovke stojaci v pustine jesennej krajiny. Luxusné auto zaparkované pred múrom, z ktorého kričia písmená ALAH, za ním chlap nakladajúci seno do fúrika. O strachu, hneve, rozčarovaní a beznádeji rozprávajú fotografie z cyklu Homeland, v ktorom Boris Németh vizualizuje úvahy o aktuálnych spoločenských náladách. O nacionalizme v nás, o spoločnosti v rozklade, ale aj o hľadaní národnej identity. Talentom zvečniť extrakt situácie, kombinujúc pritom príbehy s psychológiou, sa vyšvihol do pozície lídra generácie dnešných tridsiatnikov. „Cieľom projektu nie je moralizovať, ale skôr znepokojiť, zneistiť. Pretože práve to môže byť cesta k diskusii,“ zdôrazňuje kurátorka výstavy Michaela Paštéková.
Foto: John Demos
Nad skupinkami ľudí, postávajúcich na námestí, poletujú horiace listy papierov. V kanceláriách, ktoré ešte olizujú plamene, ničia odvážlivci všetko, čo im príde pod ruky. Aj tak vyzeral začiatok deväťdesiatych rokov v Albánsku, keď rozvášnený dav pálil archívy komunistickej strany. Pohrebný sprievod nesie rakvy s telami členov demokratickej strany. Ľudia, pátrajúci v nekonečných zoznamoch utečencov po menách svojich blízkych. Plné námestia, počúvajúce lídrov na volebných zhromaždeniach. Fotografie dramatických udalostí, ktoré zaznamenal grécky dokumentarista John Demos v projekte Albánsko: Na hranici zmeny 1990 – 1991, mieria presne. A pôsobivo zasahujú diváka aj s odstupom času.
Ťaživo ponurú atmosféru neslobody približujú fotografie Vladimíra Birgura z čias, keď sa muselo tak veľa a smelo tak málo. V osemdesiatych rokoch, keď vznikli, ich publikovať nesmel. Mnohé z nich sa na verejnosť dostávajú vôbec po prvý raz. Zachmúrení účastníci povinných manifestácií, ustarané ženy zháňajúce základné potraviny, Brežnev hľadiaci z prázdneho výkladu, vojaci v kasárňach, čo vyzerali horšie ako dnes ubytovne pre bezdomovcov, rozbité dlaždice chodníkov… Úsmevy na tvárach ľudí by ste na čiernobielych záberoch z Prahy, Ostravy, Bratislavy, Leningradu či Rigy popredného českého fotografa, kurátora a historika fotografie hľadali márne. Birgusov subjektívny dokument Tak mnoho, tak málo pripomína tým, čo pamätajú, časy, ktoré by si zopakovať rozhodne nechceli. A tým nedávno narodeným zas osvietia absurditu doby, v ktorej by sa im sotva páčilo.
Realita alebo hra?
Polonahá kráska v šnurovačke, čo viac odkrýva, ako zahaľuje. Ulica s pútačom avizujúcim „motel“. Domy na predmestí. Poľnohospodárska krajina lemovaná riekou, v ktorej sa stráca dvojica. To všetko a ešte viac dokáže „zmontovať“ v jedinej fotografii Max de Ersteban. Španielsky fotograf, ktorý sa vyšvihol na najvyššie priečky ako reklamný autor. V sérii Binárny kód zviditeľňuje názor, že digitálna fotografia je začiatkom novej reality, pretože sa už oslobodila od skutočnosti a prestala byť len jej kópiou. To mu však neprekáža, aby sa pri svojej hre s nulami a jedničkami vzdal reálnych motívov. Vo fotografiách používa množstvo záberov, ktoré zo skutočnosti vyberá podľa toho, ako sa mu hodia – od plynových zásobníkov či ropných veží až po tváre filmových hviezd zo vzdialenej minulosti.
Foto: Paola Di Bello
Naopak, pre dedičku talianskej krajinárskej školy Paolu Di Bello je realita zaujímavá. Sústreďuje sa na vzťah človeka, krajiny a architektúry. Fotografiami aj videami však dokáže rafinovane spochybňovať vizuálnu istotu diváka, čo dokazuje jej výstava Mnohoznačné priestory. Tajomstvo a nejednoznačnosť vanie z jej prác, postavených na kontrastoch. Pred vytlčeným oknom rozpadávajúcej sa budovy stojí mladý pár, v pozadí sa vypína moderná architektúra. Pozadie sa nemení, len skupinky ľudí pred ním. Zo smetiska vyťahuje hľadáčikom aparátu nepotrebné predmety, poznamenané každodenným používaním. Prekrýva nočné a denné zábery na milánske námestie s katedrálou a znásobuje pocit nadčasovosti.
Za okienkom kajuty rybárskeho člna sa črtá chlapčenská tvár. Uličkami starého Istanbulu kráča osamelá ženská postava. Nad morskou hladinou sa vznáša kŕdeľ čajok. V hmle nábrežia postáva opustený človek so psom. Úzkymi uličkami uteká pred dažďom chlapec. Projekt Nadčasové veľkomesto Istanbul & tváre, na ktorom pracoval Mustafa Dedeoglu deväť rokov, zachytáva príbeh starobylého mesta rozloženého na dvoch kontinentoch. Pohľadnicové zábery a turistické atrakcie obchádza širokým oblúkom. Nezaujíma ho moderná tvár veľkomesta, ktoré sa počas stáročí stalo domovom mnohých kultúr. Sústreďuje sa na staré uličky, melancholické zákutia a svet rybárov, aby vzdal hold obyčajným ľuďom.
Perličky z ďalekej Ázie i vzdialených čias
Do sveta vzdialeného orientu pozýva výstava Ateliér v Rádžastáne. Jej autor Waswo X. Waswo, ktorý žil a pracoval v Indii takmer dve desiatky rokov, sa rozhodol preskúmať žánre etnografickej dokumentárnej fotografie. Prepája v nej portréty s fantazijnou fikciou a koloniálnymi časmi. V ateliéri aranžuje kvetinárku, rodinu na pikniku, muža, predávajúceho pávie perá či iného so štrkáčom v rukách s namaľovaným pozadím, ktoré na každej fotografii dokresľujú jeho spolupracovníci. Každý portrét sa tak stáva originálom.
Foto: Waswo X. Waswo
Časy zo začiatku 20. storočia, keď pošta prichádzala až dvanásťkrát denne, pripomína výstava Mystika montáže. Vtedy nesmierne populárne pohľadnice, vychádzajúce v obrovských nákladoch, ani zďaleka nepripomínali tie dnešné. V surreálne pôsobiacich montážach, ktoré ich zdobili, dostávali výrazný priestor aj fotografické zábery. V jednom z okvetných lístkov kvetu nakreslenej macošky svieti tvár neznámej ženy. V koši balóna, vznášajúceho sa nad domaľovanou krajinou, sa vezie rodinka. V aute zas rozjarená pánska spoločnosť. Mnohé z vystavených pohľadníc majú šteklivý erotický podtón. „Výstava napĺňa našu ambíciu prihovoriť sa širokému publiku, ale súčasne predstavuje zaujímavý fotografický alebo vizuálny jazyk,“ zdôrazňuje riaditeľ Mesiaca fotografie Václav Macek.
Niekoľko z výstav 27. ročníka Mesiaca fotografie možno ešte navštíviť do nedeľného večera. Nemálo je však aj takých, čo potrvajú oveľa dlhšie.
