Zaujímavé je, že na niektorých exponátoch sú aj výjavy z Bratislavy. Umelkyňa je veľká cestovateľka, a tak nečudo, že bola pred rokom aj u nás. Spracovala námet z bratislavského Starého Mesta, a ten je na súčasnej výstave. Scenériu zakomponovala do diela o imigrantoch. Tí sa symbolicky ponáhľajú do veľkých európskych miest, očakávajú tam raj. Hľadajú príležitosť na to, aby si zlepšili život, aby čerpali z kultúry a vyspelosti daného teritória, no – všetko je inak. Už ani tá Európa nie je, čo bývala! Jej mestá sú zdeformované svojimi problémami a nežiaducimi vplyvmi. Pribúda obyvateľstva, áut, nespokojnosti. Ľudia sú často vynervovaní, chceli by tiež viac zarábať a mať sa lepšie. Ani si neuvedomujú, ako sú spútaní vlastnými, často nízkymi, konzumnými túžbami či predsudkami. Imigranti teda smerujú do domnelého raja, ale tam je už tiež ťažko. Niektorí ľudia ich čakajú s prívetivou tvárou, iní cudzincov odmietajú. Všetci – domáci aj prichádzajúci – sa rútia za chimérami.
Výtvarníčka túto aktuálnu problematiku stvárnila originálnym spôsobom. Použila fotografie, ktoré nafotila v rôznych mestách (aj v Bratislave), preniesla ich, ako keby na plechy áut (je to však poctivý tvrdý kov) a zreprodukovala ich vo farbách s leskom metalízy. Plech je však postláčaný ako kapota po havárii, čo pôsobí varovne. Kompozícia je ešte doplnená húfom figúrok imigrantov, a keďže táto výtvarníčka pracuje aj s videom, postavičky sa dostávajú do pohybu a idú a idú. Dielo vyvoláva zvláštne pocity a v konečnom dôsledku napĺňa zámer autorky, ktorá chce výstavou vyzvať najmä na to, aby sa ľudia uvoľnili, oslobodili od rôznych predsudkov a šablón, ktoré ich sputnávajú, a aby sa oslobodili. Možno je oslobodením už aj večný pohyb pútnikov. Tento námet spracováva Francesca Martí opakovane. Niekedy vyjadrí „únik z okov“ trhaním plátna, postavy prekračujú otvory, diery, škáry. Typické je pre autorku symbolické odhadzovanie akéhokoľvek obmedzujúceho obalu…
Pohrala sa tiež s námetom muchy, ktorá má slobody dosť. Lieta si, vletí aj do ateliéru, ničím nespútaná si omočí telo vo farbe – vyberie si červenú – lieta, bzučí, sadá si a zanecháva stopy. Výtvarníčka muchu pozorovala a inšpirovala sa touto absolútne nespútanou a nepolapiteľnou bytosťou. Vytvorila v súvislosti s muchou cyklus fotografií, objekt aj maľbu. Jej priateľ dokonca skomponoval na tento námet hudbu, ktorá odznela na koncerte.
Dielo Francesky je rôznorodé, často jej v procese tvorby pomáhajú priatelia. Pracuje totiž niekedy aj priamo s ľudským telom, napríklad s tanečníkmi. Aj v Bratislave uviedla performanciu, počas ktorej sa skupina tanečníkov vymaňovala zo zajatia obalu. Na výstave sú aj monitory, ktoré umožňujú, aby sám návštevník do tvorby vstúpil a zvolil si program, ktorým chce dielo dotvoriť. S autorkou sme pripravili rozhovor, ktorý v blízkej budúcnosti uverejníme.
