Bazovský bol nielen moderný maliar, ale aj fotograf

Bol prvý, kto dokázal byť moderným výtvarníkom a moderným fotografom súčasne. Miloš Alexander Bazovský mal na slovenskej umeleckej scéne predchodcov. Mágiu fotoaparátu objavili už Ladislav Mednyánsky, Imrich Weiner-Kráľ či Gustáv Mallý, ako fotografujúcemu výtvarníkovi však prvenstvo „modernistu“ v oboch disciplínach uprieť nemožno. Výtvarné dielo jedného zo zakladateľov modernej slovenskej maľby už predstavilo mnoho výstav aj knižných publikácií, ako fotografa ho Slovenská národná galéria predstavuje prvá.

07.01.2018 12:00
Bazovský SNG Foto:
Výstava Fotograf Bazovský potrvá v Slovenskej národnej galérii do 15. apríla.
debata

„Zopár fotografií sa objavilo v roku 1997 na výstave v Galérii M. A. Bazovského v Trenčíne, ale len ako apendix jeho maliarskej tvorby. Na verejnosti doteraz ešte neboli nikdy použité. Aspoň o tom nevieme,“ hovorí kurátor výstavy Aurel Hrabušický.

Negatívy fotografií z Bazovského pozostalosti získala SNG pred viac ako štyridsiatimi rokmi. Dodnes sa nevie, či z nich vôbec niekedy robil pozitívy. Odhaduje sa, že fotoaparát si zaobstaral asi v polovici tridsiatych rokov a s fotografovaním prestal v roku 1944, keď vážne ochorel. Fotografovaniu, o ktorom sa letmo zmieňuje jediný raz v nepublikovanom rukopise, sa preto sústredenejšie venoval len od polovice 30. do polovice 40. rokov. „Dochovaný súbor negatívov je ako meteorit. Žiarivý, úžasný, ale bez ďalších písomných či iných súvislostí,“ pokračuje kurátor.

Fotoaparát nielen ako skicár

Fotografoval železničné trate, závory, telegrafné stĺpy, mostíky, priecestia… Civilizačné premeny však nepovažoval len za metaforu, ale za novú kvalitu krajiny, ktorá sa zrazu zmenila. Objektív aparátu nezaostroval na odkaz ľudovej kultúry, estetické bohatstvo krojov a zem, ktorá spieva, ako Plicka. Všímal si skôr tienisté stránky života na vidieku, čo bolo typické pre sociálno-kritické fotografie Ireny Blühovej.

Bazovského nezaujímala prvoplánová malebnosť krajiny či dediny, skôr každodenný neľahký život dedinčanov. „Nevieme síce nič o účele týchto záberov, pôsobia skôr ako záznamy v skicári,“ vysvetľuje Hrabušický. „Niektoré fotografie sme sa pokúsili ,párovať' s kresbami a obrazmi. Niežeby to, čo nafotil, hneď aj namaľoval. Ale podobné motívy sa objaviť dajú,“ pokračuje kurátorka Alexandra Kusá.

O „párovanie“ sa pokúša aj inštalácia výstavy. Fotografie, ktoré pravdepodobne poslúžili Bazovskému ako záznam zo skicára, sú vystavené vedľa diel, čo nezaprú fotografickú predlohu. Ako napríklad portrét dievčaťa so zdvihnutými rukami v Pokušení z roku 1936, alebo obraz Za humnom, ktorý vznikol o rok skôr.

Nie všetky zábery, ktoré komponoval priamo v hľadáčiku fotoaparátu, autorovi časom poslúžili ako predobraz ku kresbám či k maľbám. Medzi dochovaným fotografickým materiálom je aj nemálo záberov z umelcovho bežného osobného života.

„Osobitne ho zaujímali rôzne prejavy moderného životného štýlu – šport, turistika, cestovanie. Často portrétoval aj svojich priateľov, najviac azda umelca s tragickým osudom – Arnolda Petra Weisza-Kubínčana. Asi nie je náhoda, že práve počas bežnej spoločenskej komunikácie vznikajú niektoré kompozične najoriginálnejšie fotografie. Akoby boli záznamom osobných a spontánnych happeningov, ,akcií pre fotoaparát', ktoré si partia kamarátov skúša pre radosť,“ konštatuje Hrabušický.

Bazovský svoje fotografie nepublikoval. Nezachovali sa – okrem výnimiek – ani fotografické zväčšeniny z nich. „Vyskúšal si nové médium, ale zrejme nemal v pláne stať sa hoci len amatérskym fotografom. Ale to, že rozumel postulátu Lászlóa Moholya-Nagya, že fotografia má byť predovšetkým dokumentom nového videnia, je viac než isté,“ zdôrazňuje kurátor.

Prekonal ostatných modernistov

„Ja nemaľujem pekne… Ale maľuje zákonite,“ prízvukoval Bazovský. K jeho obľúbeným námetom patril človek, do podoby ktorého zatavoval smútok, bolesť, nostalgiu, ale aj radosť zo života. Obraz bol preňho vystihnutím pravdy. „Do farieb a tvarov prenesená slovenská skutočnosť. Pot sedliackej roboty, neutešenosť neprebudených duší, jesenné nápady našich vrchov a smútky našich osudov. Hľadám dušu motívu, jeho interiér, nie povrch,“ prízvukoval jeden z najoriginál­nejších slovenských maliarov.

Nikdy neprišiel na chuť socialistickému realizmu. Bol jediný, kto ideologický diktát nebral vážne. Nielen preto, že študoval v Prahe i vo Viedni a do Paríža sa chodieval nadýchať umeleckej slobody. Ako výtvarník sa neuzatváral do bubliny umenia. Ako spomína kurátor, Bazovský bol aj športovec, hral tenis a futbal, dobre vyzeral, elegantne sa obliekal, bol obletovaný – nielen ženami, úspešne spieval ľudové piesne, dokonca naživo v rozhlase. Zaujímala ho slovenská skutočnosť, nie apoteóza Slovenska či slovenskosti. A tou bola podľa kurátora „práve nadrealita obsiahnutá v realite“.

„Minimálne svojou mnohostrannou invenciou prekonáva Bazovský ostatných slovenských modernistov. Všetci sú pri ňom akísi plochí, skoro bez fantázie, naznačenia ďalších, v jeho prípade prakticky nevyčerpateľných možností. Jeho umenie – napriek dobovým obmedzeniam – má v sebe to podstatné: ukazuje do budúcnosti,“ dodáva Aurel Hrabušický.

Výskum Bazovského fotografického diela doteraz nie je celkom dokončený, aj preto sú fotografie identifikované len rámcovo. To však výstave Fotograf Bazovský, ktorá bude v Slovenskej národnej galérii do 15. apríla, neuberá na objavnosti a príťažlivosti.

© Autorské práva vyhradené

debata chyba
Viac na túto tému: #výstava #fotografia #SNG #M. A. Bazovský