Budova Slovenského rozhlasu v Bratislave bola odjakživa predmetom rôznych polemík, nič to však nemení na fakte, že išlo o jednu z najprogresívnejších a najodvážnejších stavieb svojej doby. Jej hodnotu nedávno uznal aj Pamiatkový úrad, ktorý obrátenú pyramídu zaradil na zoznam národných kultúrnych pamiatok.
Foto: Pravda, Robert Hüttner
Ako Pamiatkový úrad SR 30. januára informoval na svojej webovej stránke, dominantu Bratislavy vyhlásil za národnú kultúrnu pamiatku už koncom minulého roka. Podľa pamiatkarov dielo slovenských architektov Štefana Svetka, Štefana Ďurkoviča a Barnabáša Kisslinga "svojimi hodnotami jedinečne reprezentuje architektonické dedičstvo povojnovej modernej architektúry, je jedným z vrcholných diel neskorého modernizmu na Slovensku v jej najexpresívnejšej experimentálnej forme. Objekt s výraznou expresionisticky tvarovanou formou pyramídy je odkazom na najaktuálnejšie súdobé prejavy neskorej moderny vo svete“.
Výnimočnosť stavby vyzdvihuje aj Štefan Bekeš z Fakulty architektúry STU v Bratislave, autor projektu, na základe ktorého Pamiatkový úrad rozhodol. "Budova Slovenského rozhlasu je veľmi netradičná, a preto vzbudzuje protichodné názory na to, či mala, alebo nemala byť postavená. Už od začiatku výstavby sa však stala ikonou Bratislavy. Išlo o prvú budovu tzv. priečnej osi – pomyselnej čiary, ktorá sa začínala pri hlavnej stanici, prechádzala okolo rozhlasu a Medickej záhrady a stáčala sa až k dnešnej budove Slovenského národného divadla. Práve v tejto zóne mali byť postavené strategické budovy hlavného mesta, či už ministerstvá alebo ústredné štátne inštitúcie. Už v samotnom zadaní preto znelo, že má ísť o netradičnú architektúru,“ približuje Bekeš.
Podľa jeho slov však z pôvodných plánov rýchlo zišlo a plánovanú priečnu os mala nahradiť štvorprúdová autostráda. Autori preto museli zareagovať a ochrániť výrobné priestory od vonkajších ruchov a vibrácií, ktoré by mali vplyv na prevádzku rozhlasu. "Rozhlas má vonkajšiu aj vnútornú pyramídu, medzi ktorými sa nachádza šikmé átrium. Ide o jediný priestor na svete, ktorý je vymodelovaný takýmto spôsobom. V chránenej vnútornej pyramíde sa nachádzajú vysielacie pracoviská či koncertné štúdiá,“ dodáva Bekeš, ktorý upozorňuje aj na unikátne riešenie koncertných štúdií zohľadňujúcich princíp "dom v dome“. "Štúdiá sú zavesené a podoprené na oceľových pružinách, ktoré dokážu pohltiť aj tie najmenšie vibrácie. Vnútorná sála je navyše zabalená vonkajším sarkofágom, ktorý tvorí 25 cm hrubá vrstva železobetónu.“ Akustike podľa architekta prikladali autori veľkú dôležitosť. Na výstavbu nahrávacích a koncertných štúdií vynaložili až 42 percent z celkových nákladov.
Ďalším špecifikom obrátenej pyramídy je podľa Bekeša aj koncept Sokratovho domu: "Keď slnko cez leto vychádza vysoko nad horizont, slnečné lúče dopadajú na strechu rozhlasu a neopierajú sa zbytočne o fasádu budovy. Rozhlas tieni sám sebe, nie ako v prípade protiľahlej budovy Národnej banky, ktorá musí mať špeciálne odvetranú dvojitú fasádu. V zimných a prechodných mesiacoch, keď sa slnko pohybuje nižšie, sa zase lúče dostávajú do útrob rozhlasu a zohrievajú ho. Vnútorné átrium takisto prispieva k prúdeniu vzduchu a k šetreniu nákladov. Aj keď sa to na prvý pohľad nezdá, najväčšie náklady pri výškových budovách netvorí vykurovanie, ale, naopak, chladenie.“
Budova Slovenského rozhlasu sa v roku 2001 stala víťazom ankety Stavba storočia v kategórii Občianske stavby, na druhej strane ju britský denník Telegraph v roku 2012 zaradil na zoznam najškaredších budov sveta. Podľa Bekeša je prirodzené, že odvážne technické stavby vzbudzujú sympatie aj antipatie zároveň: "Aj proti Eiffelovej veži sa najskôr písali manifesty, ľudia ju chceli zbúrať. Verejnosť potrebuje čas, aby sa so stavbami zžila. A tak je to aj s rozhlasom. Keď sme tam začali robiť komentované prehliadky, ľudia sa na budovu najskôr ponosovali. Ale keď ju videli zvnútra a pochopili, prečo je tak postavená, svoj názor často prehodnotili. Pochopili, že nejde o samoúčelnú pyramídu, ale že má svoj význam.“
