Foto: Ivan Majerský, Pravda
Na fotografii pracovníkov architektonického ateliéru Weinwurm a Vécsei, ktorá výstavu uvádza, má Weinwurm pásku na čele. Prečo?
Kvôli zraneniu z prvej svetovej vojny. Po jej vypuknutí ho odvelili na Halič, najhorší front s Ruskom. Ako píše Jesenský, bol to fakt masaker. Vojaci rakúsko-uhorskej armády nemali prilby, len plátenné čapice. Nešťastníkovi Weinwurmovi prerazil úlomok šrapnelu lebečnú kosť na temene. Dali mu platinovú platničku a tá páska slúžila ako poistka. Zranený bol v roku 1915 a nosil ju až do polovice 20. rokov.
Ako sa dostal architekt, čo študoval v Drážďanoch a Berlíne, do Bratislavy?
Náhodou. Pôvodom bol síce Záhorák, narodený na tzv. Búroch alebo v Borskom Mikuláši. Strednú školu študoval v Temešvári, potom pôsobil v Nemecku a logicky sa vrátil do hlavného mesta uhorskej časti monarchie Budapešti. Po zranení v prvej svetovej vojne sa ako rekonvalescent dostal do Bratislavy, kde bol vojenský ateliér, v ktorom navrhovali pamätníky padlým. A v meste, ktoré po roku 1918 prechádzalo revolučnými zmenami, nakoniec zakotvil. Vymenili sa elity, Maďari a Nemci odišli a do popredia sa dostali viac Židia, Slováci, Česi. Nová inteligencia, ktorej skôr záležalo na budovaní nového moderného mesta, čo mu hralo do karát. To je niekedy čaro periférie.
Venovali ste mu veľkú monografiu, čím vás očaril?
Konzistentnosťou svojej architektonickej výpovede, ktorá je súčasne podporená jeho životným osudom. Hovorí sa, že architekti sú pragmatici, pretože musia reagovať na požiadavky klienta. Weinwurm je fascinujúci v tom, že si drží svoju líniu. Vie pracovať pre najbohatších a súčasne sa zaoberá otázkami bývania tých najchudobnejších. Nielenže kreslil, navrhoval a staval domy, ale dokázal počas svojej tvorivej kariéry o architektúre aj veľmi zmysluplne písať. Orientoval sa na medzinárodnej scéne, ovládal jazyky, jeho európanstvo a kozmopolitizmus v našich provinčných pomeroch nemôžu človeka nechať ľahostajným.
V čom vidíte jeho vizionárstvo?
Ako prvý dokázal do nášho prostredia priniesť zjednodušený jazyk novej vecnosti, teda jednoduché domy bez ornamentov s plochými strechami a hladkými fasádami, ktoré dôsledne odrážali, čo sa odohrávalo vo vnútornej prevádzke – čo bola novinka. Keď sa vyvíjali nové konštrukčné systémy, vždy bol v predvoji. Ako prvý použil oceľovobetónový skelet, o rok na to už testoval na bytovom dome ako prvý oceľový skelet. Vymyslel patentované oceľové okno, ktoré sa v 30. rokoch úspešne používalo v celom Československu a na európskom fóre bolo ohodnotené ako jedno z najlepších. Ako prvý priniesol koncepciu minimálneho bytu a komunitného bývania, a kým v Prahe zostali len pri projektoch, on ich dokázal aj dostať do realizácie.
Foto: archív Oddelenia architektúry ÚSTARCH SAV
Ako sa mu to podarilo?
Nebol členom žiadnej strany, ale angažoval sa v ľavicovej politike. Bol členom všetkých možných ľavicových spolkov aj v skupine ľavicových intelektuálov, ktorých trápilo, v akých podmienkach sa nachádza nemajetná časť spoločnosti a každý sa to snažil riešiť svojimi prostriedkami. Jedni cez sociálne fotografie ukazovali, ako ľudia biedne žijú, Weinwurm sa snažil riešiť bytovú otázku. Mal styky v kruhoch, ktoré to vedeli ovplyvniť, mal styky v regulačnej komisii mesta, vedel tých ľudí nadchnúť a presvedčiť, aby do jeho projektov išli.
Čo financie?
Ukážkou snaženia v oblasti sociálneho bývania bol obytný súbor Unitas (bytový komplex na Šancovej ulici v Bratislave z rokov 1930–1931 – pozn. red.). Išli o iniciatívu ľudí zo sociálnodemokratickej a robotníckej strany. Podnikatelia, právnici, intelektuáli, ktorí sa rozhodli založiť stavebné družstvo, projekt neplatili z vlastného vrecka. Vtedy bola dobre nastavená legislatíva. Len čo prijali zákon o štátnej podpore pre malé byty, hneď na to nabehli.
V tomto komplexe mali byť aj ihriská pre deti či bazény. Prečo projekt nedotiahli do konca?
Mysleli naozaj na všetko. Predstava sociálneho bývania bola vtedy veľmi podobná tomu, čo si dnes predstavujeme ako bývanie dajme tomu nižšej strednej vrstvy. Teda, že má mať nielen minimálny byt so zodpovedajúcim hygienickým zariadením, ale aj spoločné priestory typu práčovne, sušiarne, knižnice, spoločenských priestorov, kde sa ľudia môžu stretávať a, samozrejme, exteriér s parkom, kde sa môžu deti hrať a vykonávať voľnočasové aktivity. Súčasťou projektu boli aj záhradky, dnes také moderné komunitné záhrady. Dokonca mali vymyslené, ako a čo v nich budú pestovať a potom predávať v obchodných priestoroch, čo sú orientované do Šancovej ulice. Ale na to už jednoducho neboli prostriedky. Museli urobiť kopu kompromisov a boli radi, že postavili byty.
Mali aj iné projekty podobné osudy?
Napríklad pri Novej dobe (obytný súbor na Vajnorskej v Bratislave z rokov 1932–1942 – pozn. redakcie) neurobili niektoré technické riešenia tak, ako boli naplánované. V Európe sa už začalo zbrojiť, oceľ zdražela, takže oceľová konštrukcia bola len na prvom bloku. Tie ďalšie sú už oceľobetón s tehlovou výplňou. Boli to kompromisy, ktoré sa robili z finančného hľadiska alebo preto, že sa im niečo neosvedčilo, to je tiež úplne normálne.
Weinwurmova pozostalosť sa nezachovala. Komplikovalo vám to prácu na príprave výstavy?
Prvá idea je vždy, že vystavíte skice alebo to, čo architekt vlastnoručne nakreslil. My sme tú možnosť nemali, ale ja vravím, že to bolo v podstate šťastie. Hneď na začiatku sme si totiž povedali, že Weinwurma nechceme prezentovať ako historickú osobnosť a vystavovať jeho pero, stoličku alebo fajku. Sme presvedčení, že jeho odkaz je stále aktuálny. Témy ako bývanie a jednoduchá architektúra riešia architekti dodnes, preto sme ho chceli ukázať ako súčasného architekta. Hodilo sa nám, že výkresy, ktoré prezentujeme, sú štandardné dodnes, akurát sú vyhotovené digitálnou technológiou a vytlačené. Vystavujeme modely, lebo architekti si domy musia vždy odmodelovať, aby ich vedeli klientovi ukázať a overiť si na nich vzťahy. Takisto s metódou, ktorou testovali architekti priestor v 20. rokoch, pracujú dodnes. Expozícia sa na tom snaží stavať a nevýhodu sme v podstate nakoniec obrátili na výhodu.
Foto: Olja Triaška Stefanović
Výstave vdychujú život veľkorozmerné fotografie Olji Triašky Stefanovičovej, ktoré Weinwurmovo dielo sprítomňujú.
To bol náš cieľ a absolútna priorita. Ohromne mi v tom pomohol architekt výstavy Peter Moravčík, ktorý od začiatku hovoril, že tie domy musíme do expozície dostať. Mali sme skvelý fotografický materiál, lebo Olja Triaška Stefanovič robila fotografie už do knihy o Weinwurmovi. Už vtedy som si uvedomovala, že jeho domy sú dokonale zachytené na historických fotografiách, čo by sa nám dnes nepodarilo. Fotografovať ošarpané vily, to by už nebolo ono. S Oljou sme chodili po vybraných budovách, ktoré stáli v pôvodnom stave, a hľadali zákutia, čo dokážu sprostredkovať dobovú atmosféru. Keď fotografuje architekt, chce mať na fotografii celý dom, ale Olja fotografuje zážitok. Umožňuje divákom prežiť pocit, ako keby v tých domoch stáli alebo mohli do nich vstúpiť. Aj preto vystavujeme fotografie ozaj v životnej veľkosti.
Pred fotografiami si možno nielen Bratislavčan uvedomí, ako veľa stavieb dôverne pozná. Ibaže netušil, že je pod nimi podpísaný práve Weinwurm.
O architektúre sa vždy začne hovoriť len vtedy, keď hrozí nejaká katastrofa. Napríklad keď idú zbúrať nemocnicu na Bezručovej, postaviť nejakú ohavu alebo nejaký politik sa potrebuje prezentovať. Architektúra sa pritom nás všetkých bytostne dotýka každý deň. Weinwurmova nenápadnosť je v tom, že nechcel robiť okázalé domy, ktoré mali na seba upozorňovať. Išlo naozaj o veľmi jednoduché, síce kompozične vyvážené nádherné objekty, ktoré vám však neudrú do oka, aj keď výrazne poznačili tvár Bratislavy aj Žiliny. Myslím si, že niet väčšej pochvaly pre architekta, keď jeho stavby považujete za normálnu súčasť bežného života a nemusíte riešiť, kto ich urobil. Koľko kriku bolo okolo architektúr pri nábreží Dunaja a pritom sú také banálne, že sa na ne ani nechcete pozerať. Lepšie je byť nenápadný, pokiaľ vás, samozrejme, nezbúrajú.
Väčšina jeho projektov prežila…
Neprežila však Považská banka v Žiline, ktorú postavili v historickom jadre mesta. Už vtedy bola prijímaná s veľkými pochybnosťami a vtedajší radní ju horko-ťažko presadili. Na Mariánskom námestí stála aj celé roky komunistického režimu, až v liberálnych 90. rokoch sa nakoniec rozhodlo o jej zbúraní napriek protestom architektonickej obce. Je to názorný príklad, na ktorom vidno, že keď odstránite modernu, potom príde niečo desaťkrát horšie. Všetko ostatné viac-menej stojí.
Ale v akom stave?
Väčšinou sú to bytové domy a zlepšovaniu užívateľského komfortu ťažko zabránite. Slovák nevie pochopiť, že nemusí všetky domy olepiť polystyrénom, všetky drevené alebo oceľové okná nahradiť plastovými… Možno nemá dostatok informácií, dostatok kultúry, všetko robí tak trochu stádovito. Veríme, že aj táto výstava pomôže k tomu, že tí, čo ešte majú takéto poklady, ich radšej zachovajú, akoby ich znivočili.
Objavili ste pri príprave výstavy aj niečo, čo ste počas práce na monografii ešte netušili?
Až nevídané veci na fotografiách, bolo to skutočne ako v slávnom Antonioniho filme Zväčšenina. Žasla som pri pohľade na fotografie, čo som predtým poznala len vo formáte pohľadnice, na celej stene. Videla som, ktoré zábradlie je ako zhrdzavené, kde a ako sú kladené dlažby… Pri návšteve budov si to neuvedomíte, lebo zaostrujete na celok. Tu zrazu detaily vyskakujú tak intenzívne, že som naozaj už len čakala, kde sa objaví mŕtvola (filmový hrdina pri zväčšovaní fotografií zistí, že sa stal svedkom vraždy – pozn. red.). A konečne som začala systematicky prekladať Weinwurmove texty, ktoré na výstave znejú a po prvý raz ich v slovenčine publikujeme aj v katalógu.
Foto: Olja Triaška Stefanović
Weinwurm bol vraj veľmi bohatý.
V národnom archíve som čítala majetkové priznania a celú ekonomickú agendu, v ťažkých ziskoch nikdy nebol. Nikdy si nepostavil žiaden dom ani byt, vždy býval v prenajatých bytoch. Keď sa ho pýtali prečo, povedal, že navrhol toľko domov, že môže bývať, v ktorom a kde chce. Keď v roku 1938 zatvárali firmu Weinwurm a Vécsei, mali len dlhy. Či to spôsobila koncom 30. rokov kríza, jeho ľavicová angažovanosť alebo židovstvo celého ateliéru, ťažko povedať. Bol bohém, mal auto a dcére k osemnástym narodeninám mohol darovať norkový kožuch, ale zhŕňanie bohatstva a majetku jeho cieľom určite nebolo.
Jeho nesmierne vzrušujúci osobný život sa však z výstavy vytratil.
Všetko je v knihe, sú v nej všetky zložitosti jeho osudu, príbehy, žena, frajerky… Zdalo sa nám, že na výstave sa to vlastne ani všetko zachytiť nedá. V Slovenskej národnej galérii vystavujeme umenie, nie osobné záležitosti, lebo Weinwurm je skutočne téma na film.
Podľa vás je najvýznamnejším predstaviteľom architektonickej avantgardy na Slovensku. Prečo sa o ňom na verejnosti tak dlho mlčalo?
Nepatril k otcom zakladateľom ako Dušan Jurkovič alebo Emil Belluš. Zomrel počas druhej svetovej vojny, takže nemal možnosť ovplyvňovať architektonickú diskusiu po jej skončení, keď sa zakladala škola architektúry. Nehovorilo sa veľmi ani o prvorepublikových či medzivojnových spolkoch, lebo to zaváňalo buržoáznym spolčovaním. Jedným z dôvodov bol pravdepodobne aj príslovečný slovenský antisemitizmus, ktorý tu bol aj po druhej svetovej vojne stále prítomný a židovskí architekti neboli vyzdvihovaní ani počas komunistického režimu. Na objavenie preto čakal v podstate až do konca 80., resp. začiatku 90. rokov.
Vaša monografia Friedrich Weinwurm. Architekt, ktorá vyšla v roku 2014, ho znovuobjavila aj pre zahraničie. Ako jednu z desiatich najlepších kníh ju vyznamenalo Nemecké múzeum architektúry.
Zdá sa mi, že tam ho ešte stále dostatočne neobjavili. V 20. a 30. rokoch minulého storočia reflektovali jeho diela v špičkovom nemeckom architektonickom časopise, v špičkových rakúskych periodikách alebo v holandskej monografii, to znamená, že naozaj bol súčasťou dobového diskurzu. Dnes to tak zďaleka nie je, keď si prelistujete západoeurópsku historiografickú literatúru reflektujúcu architektúru, nenájdete o Weinwurmovi ani jedinú zmienku.
