Perfektný rok Petra Rollera

Napokon prevládlo R a rok 2018 bude pre známeho akademického sochára rušný, rýchly a robotný. Tri výstavy na Slovensku, najskôr v bratislavskej Roman Fecik Gallery, potom v Mirbachovom paláci na pôde Galérie mesta Bratislavy a na jeseň v Danubiane. Do toho prišla ešte pozvánka na májovú sprievodnú výstavu k prestížnemu Bienále architektúry do Benátok.

Ako sa to stalo?

Náhodou. Sám neviem. Ale som tomu rád. Napokon, robím preto, aby ľudia moje veci videli a tešili sa z nich.

Iba pred pár dňami ste otvárali výstavu v bratislavskej Roman Fecik Gallery. Má názov Známky. Je pravda, že tieto série fiktívnych poštových známok sú spomienkou na vaše detstvo?

Tam niekde je zárodok. Otec bol vášnivý filatelista. Sedával po večeroch nad albumami a ja som mu zvedavo nakúkal cez plece. Neskôr mi venoval jeden album i pár známok, ktoré vyradil zo svojej zbierky. Bol som náramne pyšný, že už mám čosi vlastné. Poštové známky obľubovali aj spolužiaci, bolo to bežné. Od druhej-tretej triedy zbieral skoro každý a mnohým to aj dlho vydržalo.

A vám?

Iba do konca základnej školy. Všetky známky však stále mám! Nič som nezahodil! Akurát sa filatelii už nevenujem.

Ste hrdý Bratislavčan – lokálpatriot. Aký vplyv na vaše Známky malo hlavné mesto?

Zásadný. Celý život som prežil v Bratislave. Hovorievam, že som sa narodil na Stalinovom námestí, dnes Námestí SNP. Všade v okolí tam bývali trafiky, kde známky predávali. Neďaleko, na Obchodnej ulici, mal predajňu Pofis. Tam sme sa chodili dívať do výkladu. Z času na čas, keď sme mali odvahu a peniaze, vstúpili sme aj dovnútra. Ponúkali tam papierové obálky s oválnym okienkom a v nich bola kopa známok. Päťdesiat, sto, dvesto… Býval sviatok a rituál vybrať známky von, roztriediť ich do sérií, pozastrkovať do albumov.

Čo konkrétne ste zbierali?

Nepreferoval som nič špeciálne. Tak ako aj ostatní mal som prevahu známok z Československa, 1. ČSR, Slovenského štátu, Maďarska či Rakúsko-Uhorska.

Ako prišli na svet vaše terajšie Známky?

Keď som ešte robil s kameňom. Hoci tá práca ma vždy tešila, je veľmi namáhavá a vyčerpávajúca. Večer som potreboval oddych, relax. Nevydržal som však len tak ležať či sedieť, ruky ustavične chceli niečo robiť. Lenže čosi iné. Pustil som sa teda do menších vecí z bieleho papiera. Rezal som ho, strihal, zasúval a vkladal do seba. A zrazu mi niektoré veci začali pripomínať známky, len pridať pečiatku. Prvá séria bola maľovaná, potom som skúsil kombinovať priamo farebné papiere.

Odvtedy ste vytvorili niekoľko sérií. Ako jedna z prvých sa zrodila kolekcia Zabudnuté štáty. Prečo?

Río de Oro, Ifni, Fiume, Danzig, ale aj Empire Ottoman. Neznie to úžasne? Tajomne? Nevonia to diaľkami? Dnes si tieto dávne krajiny či názvy miest takmer nik nepamätá. A kto aj áno, netuší, kde ležali. Aj na vernisáži sa ma ľudia podozrievavo vypytovali, či som si tie názvy sám nevymyslel.

Čo bolo ďalej?

Dlho som čerpal námety iba zo svojej zbierky skutočných známok. Raz mi však napadlo, že by vlastné známky a pečiatky mohli mať aj oveľa staršie štáty. Nuž a to bol iba krok k sérii Staroveká pošta so známkami Atén, Sparty, Olympie, Téb, Ríma, Syrakúz, Alexandrie, Egypta, Babylonu, Judey… Táto séria nie je veľmi farebná, aby vyzerala dôstojne starobylo, ale známky som ozdobil znakovým písmom.

Keď ste mali dve série z minulosti, povedali ste si vraj: A čo budúcnosť?

Áno a vznikla séria Vesmírna pošta. Pre časy, keď raz budú ľudia lietať na rôzne planéty. Tieto známky sú z hviezdnych máp.

Severnej nočnej oblohy s názvami z Antiky.

Presne. Andromeda, Herkules, Perzeus, Castor a Pollux… Odrazu sa história a budúcnosť prepojili.

Potom ste sa z vesmíru vrátili na Zem. Prečo do Paríža?

Je to azda najdôležitejšie mesto pre umelcov. V 19. a 20. storočí sa tam v umení udialo takmer všetko podstatné. Tiež ma oslovili uchu lahodiace zvuky tamojších názvov. Place de la Concorde, Boulevard Saint-Germain, Rue de Rivoli, Champs Elysées… Tie nápisy sa už stali symbolmi. Vo mne prebúdzajú spomienky na skvelých umelcov, sochy, obrazy, knižky i filmy. Hovorím tomu vizuálna poézia.

V prípade parížskej série je samotnou známkou výstrižok z kópie staršej mapy. Základné geometrické tvary.

Štvorec, obdĺžnik, trojuholník. K tomu pečiatka s názvom ulice alebo námestia, ktoré možno nájsť aj na výstrižku. Podobne som postupoval aj pri sérii Benátky a Londýn.

Zatiaľ poslednú sériu známok ste venovali milovanej Bratislave. Je prekvapujúce, že nevznikla skôr. Prezraďte dôvod.

Dlho som nevedel, ako rodné mesto na známky dostať. Chýbala mi správna mapa k názvom, ktoré som už mal vymyslené. Nosil som v hlave pečiatky Zuckermandel, Stollwerck, Lido, Riviéra, La Franconi, Ahoj… Keďže v Bratislave sa názvy ustavične menia, musel som na to napokon ísť celkom inak. Pečiatky som rozšíril o pamätné a niekedy aj už navždy stratené miesta Bratislavy; zaujímavé lokality, legendárne kaviarne, hotely, viechy, obchody: Metropol, Carlton, Tulipán, Dax, Manderla či Brouk a Babka.

A keď mapa na známkach nemohla byť skutočná, pomohli ste si humorným nadhľadom. Prečo ste použili práve krajčírske plány?

Zo žartu a zároveň na zamyslenie, akí sme. Inšpirovala ma zábavná relácia v maďarskej televízii. Jeden človek tam akože blúdil po Budapešti, vypytoval sa na cestu držiac v rukách plány krajčírskych strihov. Pobavilo ma, že niektorí ľudia mu s vážnou tvárou ukazovákmi ďobali do toho obrovského papiera presviedčajúc ho, že stojí práve tam.

Vydarená recesia. Na druhej strane je v tom aj smutná symbolika. Na niektoré miesta človeka už neprivedie nikto a nič. Ani mapa krajčírskych strihov.

Niečo také.

Istý vášnivý filatelista na vernisáži vašej výstavy medzi priateľmi vyhlásil, že sa mu vaša práca i základná myšlienka páči, v odľahčenej atmosfére sa však v nadsádzke vyjadril, že by ju nazval inak. Správna známka má totiž domicil, nominálnu hodnotu a z rubovej strany lepidlo. Čo vy na to?

Ako odpovedať? Azda fúzatými vtipmi: Viete, prečo za bývalého režimu niektorí ľudia nechceli lepiť na pohľadnice a listy známky s Gottwaldom či Zápotockým? Aby im nemuseli lízať zadok. Alebo: Prečo majú známky zúbky? Aby prezidenti na nich neboli bezzubí.

Poďme teda k inej reklamácii. Tej, ktorá údajne bola príčinou vzniku série Morská pošta. Môžete to potvrdiť?

Vznikla na popud istého Slováka dlhodobo žijúceho vo Švajčiarsku. Páčili sa mu moje kamene Petrogramy a myšlienka ich rozmiestňovania po svete. Chcel sa pridať medzi mojich agentov poslov, ktorí mi ich pomáhajú roznášať. Keď si ku mne prišiel po prvú zásobu kameňov, venoval som mu aj niekoľko vecí z cyklu Známky.

A moria mu tam chýbali?

Spočiatku nie. Keď sa však vrátil domov, asi sa mu to rozležalo v hlave. Napísal mi pekný mail, v ktorom sa znova poďakoval za Známky, Petrogramy aj potešenie z nich, ale na záver nesmelo a skromne dodal, že je to tak trochu nespravodlivé, keď povrch Zeme zhruba z troch štvrtín tvorí voda, no sériu Morská pošta nemám. Poslal mi aj dlhý zoznam názvov morí. Napokon vysvitlo, že za vodstvo loboval, lebo je vášnivý potápač.

Predpokladám, že odvtedy mnoho Petrogramov rozmiestnil pod vodou.

Veru, vďaka nemu sú moje kamienky uložené už aj v piesku či medzi skalami na dne všakovakých morí. Mám fotografie aj z čarokrásnych koralových útesov.

Koľko rokov sa venujete Petrogramom a Známkam?

Intenzívne až v tomto tisícročí. Obidva tieto prúdy mojej tvorby sú určené na rozdávanie.

Petrogramy sú bezpochyby najrozsiahlejšia a najdlhšie trvajúca akcia slovenského výtvarníka. Majiteľ bratislavskej galérie RFG Roman Fečík je presvedčený, že keby vznikli v USA, budete nesmierne slávny…

Tým sa nezaoberám. Zrejme však vie, čo hovorí. Pán Fečík je nesmierne rozhľadený, scestovaný a najmä úspešný obchodník. Ja som rád, že môžem kamienky či Známky darovať. Mne ani nenapadne, že by som ich predával alebo z nich inak finančne ťažil. Najradšej by som bol, keby sa ani nevedelo, že som to vymyslel a urobil ja.

Takže vás nemrzí, že nežijete v cudzine?

Vôbec! V Bratislave som sa narodil, a tak som s ňou zrástol, že si neviem predstaviť žiť inde. Isteže mám rád aj iné mestá, napríklad Banskú Štiavnicu, Levoču, Český Krumlov, Paríž, Benátky, Prahu… Ale Bratislava je Bratislava.

Koľko kameňov ste už pomaľovali a rozniesli?

Nerátam to, mesačne ich vynesiem do mesta zhruba tristo, môj rekord je päťsto za mesiac.

To je prinajmenšom 3 600 za rok. Viete odhadnúť celkovú hmotnosť?

Nie.

Všetky sú od Dunaja?

Pozbierané na brehu pod Devínom. Mám tam jedno obľúbené miesto.

Ako myšlienka Petrogramov vznikla?

Na sochárskych sympóziách. Napadlo mi, že po večeroch, v oddychovom čase, by som mohol pozbierať miestne kamene a farbou na ne naniesť nejaký záznam. Kamienky som potom ako spomienku venoval kolegom sochárom. V Českom Krumlove vznikla séria asi sto kameňov z Vltavy, kolekcia z miestneho potoka vznikla aj v Ružbachoch, a pokračoval som aj všelikde inde. Páči sa mi, keď si ľudia donesú domov na pamiatku pekný kameň z miesta, kde sa cítili dobre. Najskôr som si to všímal ešte ako chlapec okolo Bratislavy pri štrkoviskách, ale deje sa to všade na svete.

Obyčajne neobyčajné kamene. Čím to je, že okúzlia dospelých aj deti?

Okrúhly, krásne opracovaný kameň je zázrak. Niečo úžasné. Azda je to tým, že to trvalo milióny rokov.

Na Petrogramy, ak si ich niekto neodnesie domov, prší, sneží, pečie slnko… Nemrzí vás, že váš záznam sa postupne vytráca a po čase celkom zmizne?

Nie. O večnosti je ten kamienok, nie môj záznam.

Čo odpovedáte ľuďom, ktorí sa vás pýtajú na zmysel záznamu, jeho posolstvo?

Každý si môže myslieť, čo chce. Keď má niekto rád hudbu, nájde na kamienkoch klávesy klavíra alebo notový zápis. Iným zase pripomínajú písmo, šifru či kód.

So zveličením zavše aj starobylý, ba dokonca mimozemský, však?

Aj také sú reakcie. Krásny zážitok mám z jedného sympózia, kde sme spolupracovali s izraelskými výtvarníkmi. Na druhý deň po tom, čo som im rozdal kamienky, za mnou pribehla jedna dievčina. Vraj si kameň položila na nočný stolík a keď sa naň pozrela poležiačky, moje znaky jej pripomínali hebrejčinu a prečítala: Pokoj vám!

To bola asi náhoda, alebo nie?

Samozrejme. Moje zápisy na kamienkoch nepredstavujú nič konkrétne. Vychádzam len zo základného princípu kaligrafie: keď ťaháte plochý štetec zvislo dole, robí hrubú čiaru; po vodorovnom ťahu ostane tenká čiara.

Z tohto pravidla vychádzajú všetky písma, azda aj preto sa niektorí ľudia ustavične snažia Petrogramy aj rozlúštiť a prečítať. Záhady priťahujú.

Naozaj to nič neznamená.

Väčšinu kameňov ste rozniesli po Bratislave. Vaši fanúšikovia zbožňujú, keď nejaký nájdu. Za vzácnosť považujú najmä tie s červeným alebo červeno-čiernym posolstvom.

Urobil som ich na spestrenie, pre radosť zberateľov. Sú pre nich ako žolíky.

Kam v Bratislave dávate vaše kamene najradšej?

Najviac ma inšpiruje Staré Mesto, ulice od Hradu cez Koziu bránu až po Modrý kostolík, Jakubovo námestie, Grösslingovú, Dunajskú a Ondrejský cintorín. Moje kamienky majú rady všelijaké výklenky, pukliny a staré múry. Kde-tu niečo položím doma v Devíne, na Devínskej Kobyle alebo aj v Horskom parku. Nové stavby neobľubujem ani ja, ani moje kamene.

Prečo?

Historická architektúra Starého Mesta sa mi zdá vľúdnejšia. Nedokážem to vyjadriť inými slovami. Pri nových stavbách sa však necítim dobre.

Čo by ste na Bratislave zmenili, čo vám v nej chýba?

Nechýba mi nič, skôr prekáža – práve tie nové, často nezmyselné stavby. Nevznikajú ulice, štvrte a námestia v pravom zmysle týchto slov; sú to skôr iba také ubytovne na prespanie či na prácu. Iste, ľudia si zvyknú, dokonca sú šťastní, že majú kde bývať a pracovať. Lenže ja si nedokážem pomôcť. Keď sa tam ocitnem, som stratený. Neviem sa tam zorientovať. Nerozumiem tým stavbám. Nie je tam nič mestotvorné. Prečo je napríklad pri dome obrovský trávnik, ktorý vyžaduje akurát obrovskú údržbu? Prečo je za trávnikom len ďalší zhluk domov a opäť kúsok trávnika?

Čo vám vyhovuje viac?

Systém ako kedysi: ulice, uličky, námestia, park s lavičkami, fontány, stromy, tieň. Bolo to logickejšie, uzavretejšie, útulnejšie. Nie pootvárané na všetky strany ako dnes. Možno je to len môj pohľad, môžem sa mýliť.

Zaujímavé, že takto rozprávate. Veľa ľudí si totiž vie vaše sochy a obrazy predstaviť ako súčasť nových budov, ich vonkajších fasád, interiérov, nádvorí. Mohli by byť dokonca pre nové moderné stavby inšpiráciou. Čo vy na to?

Kedysi som mal sochársky projekt s názvom Man-Ha-Tan. Išlo o sériu plastík, obydlí budúcnosti. Nepôsobili však ako moderné mesto či Manhattan. Skôr to pripomínalo indiánske sídlisko. Vtedy som spolupracoval s Dodom Šošokom, ktorý pripravil k prezentácii projektu vynikajúci hudobný sprievod.

Poďme k ďalším vašim tohtoročným výstavám. Čo predstavíte v júni na pôde Galérie mesta Bratislavy v Mirbachovom paláci?

Pracovný názov výstavy je Bodkovanie. Všetko bude ladené iba v čiernej a bielej farbe. Sochy, objekty, obrazy…

Čo uvidíme na jeseň v galérii moderného umenia Danubiana v Čunove?

To ešte spresňujeme. Rád by som tam vystavil najmä moje veľké hrdzavé sochy, časť z nich bude aj zo súkromných zbierok a sám som ich dlho nevidel.

Tento rok vás pozvali aj do Benátok na sprievodnú výstavu k prestížnemu Bienále architektúry. Váš projekt sa uskutočňuje aj vďaka Fondu na podporu umenia. Práve v týchto dňoch sa spresňuje rozsah vašej účasti. Čo máte pripravené?

Uvidíme, ako to dopadne. Zrejme toho nebudem môcť vystaviť veľa, veď v sochárskej časti sa tam budú prezentovať umelci z celého sveta. Verím, že budem mať priestor aspoň na tri sochy a tri obrazy.

Aké?

Sochy vychádzajú z čierno-bielych bodkovaných obrazov. Práve dokončujem poslednú.

Techniku bodkovania predstavíte najmenej na dvoch výstavách. Prečo práve bodka? Čím vás oslovila? A prečo bodkujete tak prácne – štetcom? Je to azda preto, aby obrazy a sochy ožili?

Snažím sa, aby to nevyzeralo umelo ako cez šablónu. Robím poctivo, a nejdem cestou prísnej geometrie. Vďaka bodkám dostanú moje geometrické skladby a objekty iný charakter, azda ich to zmäkčí, poľudští.

Ide o vás chýr, že keď vás bodkovanie chytí, nedáte sa zastaviť. Je pravda, že v Nórsku ste vybodkovali zvnútra takmer celý bunker z druhej svetovej vojny?

Je. Nóri vtedy na oslavy výročia konca vojny pozvali aj umelcov z mnohých kútov sveta. Dali nám každému k dispozícii jeden betónový bunker na pobreží, aby sme ich pretvorili. Boli nevyužité, postavili ich tam hitlerovci na obranu pred Spojencami. Ja som sa bunker snažil poľudštiť mojím bodkovaním. Do jedného rohu vnútri som zavesil rôzne paličky, akoby mesto. Viselo na takmer neviditeľných silónoch a tiež bolo celé bodkované, takže splývalo s prostredím. Vlastne sa tam v bezpečí betónovej stavby skrývalo, podobne ako splývala línia samotných bunkrov v krajine. Človek iba tušil, že tam niečo je.

Mnohí ľudia obdivujú vašu úspornosť umeleckého prejavu. Okrem bodiek používate čiarky, znaky, písmená, ich fragmenty, základné geometrické tvary. Ste skromný aj vo využívaní farebnej škály…

Rád by som maľoval krásne, veľké a farebné obrazy, ale som asi priveľmi poznačený prácou s kameňom, a ten je zväčša sivý. Žula je trošku fŕkaná čierno-bielo-šedá, pieskovec býva dožlta, vápenec do bielosiva, ale iných farieb v kameňolome veľa nenájdete. Azda moje bodky vznikli aj z toho, ako sa kameň pri opracovávaní poznamenáva špicákom. Sú to samé bodky, bodky, bodky… Keď robíte sochu, musíte vydržať bodkovať s kladivom a špicákom celý deň. Práve to sa mi páči. Bodky sú rukopisom kamenára.

Ste predovšetkým sochár. Tvorili ste z kameňa, stále robíte so železom či s drevom. Ktorý materiál je vášmu srdcu najbližší?

Kameň. Práca s ním je mi najbližšia. Najmä keď sa robí ručne ako kedysi. Páči sa mi aj to, že kameň vám nedá nič len tak a hneď; treba byť trpezlivý, precízny. Výsledok je však číra radosť! Povedzme také gotické katedrály – to je nádhera!

Vďaka sochárskym sympóziám ste niekoľko ráz navštívili Japonsko. Čím sa líši ich prístup ku kameňu od nášho, európskeho?

Majú kameň a kamenárov v úcte. Strážia si tradície, remeslo. Vedia použiť špičkové prístroje, moderné technológie, ale aj staré postupy a nástroje. Spomínam si na jedno kladivko, bolo zakalené len na jednej strane a drevená násada zahnutá. Všetko preto, aby si človek robotu zjednodušil a zdokonalil jej výsledok.

Máte na Slovensku obľúbenú lokalitu pre kameň na sochy?

Najradšej som mal kameň z Chtelnice. Je výborný. Tamojší majstri ho volajú slovenská carrara. S obľubou ho používali aj talianski kamenári, ktorých si na stavbu Smolenického zámku pozvali Pálffyovci.

Poznáte kameň vhodný na sochu, keď sa naň pozriete alebo keď naň napríklad položíte ruku?

Väčšinou áno. Niektorí kamenári tvrdia, že po kameni stačí poklopkať a počúvať.

Odpovie, či nemá pukliny, praskliny a kazy?

Vraj áno.

Pre parádny kus fajnového kameňa si kedysi sochári vedeli aj skočiť do vlasov. Traduje sa, že aj Michelangelo si na svojho slávneho vyše päťmetrového Dávida musel mramor vybojovať.

Všelijaké „zaručené“ historky sa šíria a mnohé sa rodia aj dodatočne. Je však doložené, že blok carrarského mramoru, z ktorého Michelangelo majstrovsky vytesal známeho biblického hrdinu, čakal na využitie dlhšie. Dokonca z neho začal robiť sochu iný sochár, ale nedokončil ju. Vraví sa, že sa azda bál, aby sa nerozsypala. Michellangelo vraj zaklopkal, a napriek kazom v kameni sa rozhodol ísť do rizika.

A možno to bolo celkom inak. Buď si na taký veľký, ťažký a drahý kus mramoru takmer tridsať rokov nik netrúfal, alebo ho, naopak, chceli všetci a intrigovali, pretože Florencia a Mediciovci dobre platili. Nuž a 26-ročný talentovaný Michelangelo zvládol oboje. Mal aj vynikajúce konexie, aj sebavedomie a odvahu.

Dnes už pravdu asi nezistíme, a nie je to ani potrebné. Dávida obdivuje celý svet.

Vaša manželka mi raz povedala: Peter robil z kameňa úžasné veci, ale som rada, že už nerobí. Takmer všetci jeho kamaráti kamenári sú po smrti. Je to daň, obeta za prácu s kameňom?

(premýšľa) Neviem, či je to zákonitosť. Chtelnickí kamenári robili vždy bez masiek. Dýchali prach zhlboka a všade vykrikovali: „Je to zdravé! Telo vápnik potrebuje!“ Na druhej strane poddajný, ľahko opracovateľný pieskovec z Hoříc vo východných Čechách, s ktorým začínal kedysi na vysokej škole každý prvák, je plný miniatúrnych kremičitých vlákien, ktoré sú zlé na pľúca. Preto aj hořickí kamenári zomierali často veľmi mladí na silikózu.

Ako študent ste obdivovali chýrneho Auguste Rodina, kto vás ešte inšpiroval? Paul Klee, Hans Arp, Escher?

Paula Klee som mal strašne rád. Viete, ono sa to mení. Aj vekom, aj skúsenosťami. Auguste Rodin dokonale zapadol do svojej doby. V tej dnešnej sa iba ťažko dosiahne také majstrovstvo.

Prečo si to myslíte? Aj génius musí vystihnúť správny čas?

Rodin videl a cítil tvar vopred. Vybadal som niečo také u profesora Kostku. Nazdávam sa, že on sa u nás k rodinovskému citu priblížil azda najviac.

Jozef Kostka bol vaším pedagógom, dokonca ste pre neho pracovali rok predtým, ako vás konečne na tretíkrát prijali na vysokú školu. Čím si vás získal?

Štyrmi sochami, na ktoré som sa ešte ako stredoškolák nesmierne rád chodil pozerať do Národnej galérie. Náramne sa mi páčili. Preto som sa tešil z toho, že ma na rok prijal za pomocníka a neskôr sa stal mojím učiteľom na VŠVU. Žiaľ, napokon ho všelijakí intrigáni donútili odísť. Vtedy museli školu opustiť aj ďalší skvelí umelci – sochár Alexander Trizuljak i grafik, ilustrátor a maliar Vincent Hložník.

Zaspomínajme štipku na vašich učiteľov. O Kostkovi sa napríklad hovorí, že okrem talentu a bravúrne zvládnutého remesla bol aj nesmierne sčítaný a znalosti z dejín výtvarného umenia vedel uplatniť v praxi…

Zaujímal sa o umenie, najmä francúzske. Bol posadnutý modelovaním. Azda aj preto, že to mali v rodine. Jeho strýkom bol slávny keramikár, stupavský rodák, Ferdiš Kostka.

Ten bol ozajstnou legendou, v roku 1946 mu udelili ako vôbec prvému titul národný umelec. Ferdiš Kostka však nebol iba džbánkar, ale aj figurálny keramik, ktorý dokázal umne a s fortieľom skĺbiť stupavský folklór, habánsku tradíciu a moderné motívy a postupy. O jeho tvorbe sa píše ako o zrkadle skutočného života obyčajného ľudu. Bolo to cítiť aj z Jozefa Kostku?

Určite. Veď mal hlinu v rukách odmalička, stískal ju, mal pre ňu cit. Profesor Kostka mal navyše aj dobré vzdelanie, študoval v Prahe, potom bol na štipendiu vo Francúzsku, videl najslávnejšie parížske múzeá na vlastné oči. V jeho časoch dostávali najlepší študenti a absolventi takúto možnosť, ale za nás to už nebolo. Preto sme ho počúvali s otvorenými ústami, a, samozrejme, o tom čo videl, rozprával inak ako tí, ktorí si to len niekde prečítali. Keď vidíte, ako je socha urobená na vlastné oči, naučíte sa veľa.

Kostka bol ochotný sa s vami o to podeliť?

Áno a jeho talent a skúsenosti sú aj odpoveďou na otázku, prečo pre neho nebolo ťažké robiť dobré diela aj v časoch socialistického realizmu. Nazdávam sa, že Kostka ho prežil čestne a jeho sochy sú nadčasové. Napríklad taký pomník v Partizánskom sa vymykal už svojou koncepciou. Partizáni tam nestoja ako toporní jednotlivci, zahalil ich do plášťov tak, že tvoria jednotnú, zrastenú skupinu. Má to hlbšiu myšlienku: súsošie symbolizuje spojený, zjednotený národ.

Ako inak sa prejavoval ten jeho vami spomínaný rodinovský cit?

Mal schopnosť na nezaplatenie – čo nakreslil, okamžite videl, ako sa to bude odohrávať v priestore. Mal obdobia, keď sme používali štvorcovú sieť a prenášali kresbu štvorček po štvorčeku na reliéf. Niekedy udržal prvý záchvev kresby až do finále. Inokedy sa vedel od kresby odpútať a hľadal správnu cestu nanovo.

Ako to vyzeralo?

No ako, robili sme sochu, pozerá na ňu a hovorí: „Pridaj tam ešte päť centimetrov.“ Na druhý deň sa na ňu díva a rozhodne: „Pridaj ešte päť.“ Po chvíli: „Vieš čo, stále to nie je ono. Ešte päť.“ Napokon to uzavrel po týždni vetou: „Uber desať!“ Jednoducho, muselo to byť akurát. Na Kostkových sochách je to aj vidno. Sú akoby stále čerstvé. Tá odvaha hľadania je v tvorbe dôležitá. U Kostku navyše nikdy nešlo o manieru, ale o udržanie prvotného vytrysknutia tvorivosti.

A čo Alexander Trizuljak?

Mali sme ho v prvom a druhom ročníku. Veľmi dobre som si s ním rozumel. Vynikajúci realista, známy napríklad ako autor sochy vojaka na vrchole pamätníka na Slavíne. Tiež sa v šesťdesiatych rokoch oslobodil a začal experimentovať, v jeho prípade s geometrizujúcimi tvarmi. Začal ich vnášať do figúr, známym príkladom sú jeho Milenci na Dulovom námestí v Bratislave.

On však išiel ešte ďalej…

Pustil sa do novej, na tú dobu progresívnej a technicky veľmi náročnej, metódy zvárania hliníka. Postupne ho to posunulo až do voľnej tvorby.

Zažili ste aj Jána Kulicha…

Keď profesor Kostka odišiel, presunuli nás ku Kulichovi. Ten bol však natoľko rozumný, že nás sa už prevychovať nepokúšal. Vedel, že my sme napáchnutí iným typom štúdia. Dal nám to aj hneď najavo, keď utrúsil niečo v tom zmysle, že to bude mať s nami ťažké, pretože sme k nemu prišli od takého velikána, akým bol Kostka. K našej skupine sa Kulich správal celkom tolerantne a slušne. Neskôr to však už bolo tvrdšie.

„Súdruhovia, vy musíte modelovať ako bohovia!“ Je pravdivý tento Kulichov výrok, v ktorom je skoncentrovaná absurdita doby?

Je. Bola to jeho rada, keď sme opúšťali školu.

Časom ste sa aj vy stali vysokoškolským pedagógom. Akí sú dnes študenti VŠVU?

Ťažko sa mi to vysvetľuje, aby som nepôsobil zaujalo. Doba je iná. My sme ani len nesnívali o chodení do školy autom, pre nich je to dnes bežné. Navyše nemusia nikam chodiť, všetko majú hneď v mobile, na internete. My keď sme chceli vedieť niečo nové, museli sme ísť do knižnice, požičiavať si encyklopédie, monografie a často na ne trpezlivo čakať aj niekoľko týždňov, kým ich vrátia iní študenti.

Kedysi ste mi povedali, že vás mrzí a trápi najmä fakt, že študenti sochárstva dnes nevedia povedzme, kto bol už spomínaný profesor Jozef Kostka.

Nezaujíma ich, aké sochy a kde sú po Bratislave, kto je ich autor. Neoslovuje ich to.

Čím si to vysvetľujete? Veď ak chce ísť niekto študovať sochu, to, o čom hovoríme, by mal byť základ. Skutočne sa dá vynechať? Dajú sa ignorovať všeobecné vedomosti, skúsenosti predchodcov, história?

S predstavou pedagógov sa to bije. Na druhej strane medzi mojimi spolužiakmi boli tiež takí, čo nevedeli nič, a iste aj dnes sa medzi študentmi nájdu takí, ktorí záujem majú. Ja som bol asi trochu iný študent. Zaujímalo ma to odmalička.

Azda je to aj tým, že váš otec Ladislav Roller bol agentúrny fotograf, jeden z prvých profesionálnych fotoreportérov na Slovensku.

To bolo šťastie. Otec veľa spolupracoval aj s výtvarníkmi, chodil fotografovať do ateliérov k Benkovi, Bazovskému, Kostkovi, na ich výstavy.

Chodili ste s ním?

Iba občas na výstavy, keď potreboval pomôcť odniesť statív alebo svetlá.

Stretli ste sa vďaka otcovej práci s Benkom či Bazovským aj osobne?

Nikdy.

V júni budete mať sedemdesiat rokov. Dokedy plánujete pracovať?

Kým budem vládať.

A čo tento rok? Máte na krku tri výstavy na Slovensku, Benátky, okrúhle narodeniny… To asi bude aj menej nových Petrogramov a Známok, však?

Nie je to otázka únavy. Všetko, čo ste vymenovali, sú bežné prekážky, ktoré treba zvládnuť a teším sa na ne.