Nenadbiehali režimu. Vtedy, ani dnes

, 21.02.2018 16:00

Figúry so vztýčenými rukami sa nevzdávajú nepriateľovi, učia sa pritakávať.

Dva „scvrkávajúce“ sa kamene spojené len tenkými nitkami ako dvojica, ktorá sa navzájom vysáva, no rozdeliť sa nemôže. Z kmeňa vyrastá hlava, z dokorán roztvorených úst jej trčí húština klincov. Z tmavého pozadia vystupuje do priestoru vlniaca sa biela stopa. Aj plastiky Martina Lettricha, Petra Rollera, Štefana Kubíka a Viktora Hulíka prezentuje výstava Statua 2018, ktorá je na druhom poschodí bratislavského Domu umenia/Kunsthalle.

Štefan Kubík: Výkrik
Štefan Kubík: Výkrik Autor: Pravda, Ľuboš Pilc

„Nešlo mi o vyťahovanie zakázaných výtvarníkov. Chcela som ukázať, ako skutočne vyzerala scéna komornej plastiky v celej šírke generácií aj tvorivých programov,“ hovorí pre Pravdu kurátorka Xénia Lettrichová. V úvodnej časti rozsiahleho projektu, ktorého ambíciou je zmapovať slovenskú sochársku tvorbu od konca šesťdesiatych rokov po súčasnosť, predstavuje výtvarníkov, čo absolvovali sochárske, sklárske a keramické ateliéry bratislavskej Vysokej školy výtvarných umení a pražskej UMPRUM v rozpätí rokov 1968 až 1978. V časoch, keď doznievajúcu slobodnú tvorivú atmosféru vystriedalo najtvrdšie obdobie normalizácie.

„Aj v tých podmienkach sa nezávislej tvorbe podarilo udržať. Orientovali sme sa na výtvarníkov, ktorí si zachovali tvár, nenadbiehali bývalému režimu a ani sa neutiekali k prvoplánovo komerčnému zameraniu. Ani vtedy, ani dnes,“ pokračuje kurátorka. V súbore tridsatich troch výtvarníkov je aj dosť neveľmi známych mien. „Je to generácia, ktorá nebola naučená na píár spôsoby. Bolo to práve tou dobou. Kto sa chcel pretlačiť, vstúpil do strany. A tým, ktorých vystavujeme, to bolo cudzie. Našli si spôsob, ako zo všetkého vykorčuľovať s výtvarnou gráciou. Neznížili sa k tomu, čo by bolo proti ich umeleckému názoru,“ hovorí Xénia Lettrichová.

Martin Lettrich: Nácvik víťazného gesta
Martin Lettrich: Nácvik víťazného gesta Autor: Pravda, Ľuboš Pilc

Lenže aj po roku 1989 ostali mnohí v ústraní a nepovšimnutí. „Netlačili sa dopredu. Čakali, že príde spravodlivejšie posúdenie. Doba však začala ignorovať všetko, čo bolo predtým. Nastúpila aj mladá generácia výtvarných teoretikov a s neznalosťou vstupovala i neistota, takže veľa kvalitných sochárov skutočne nedostalo väčší priestor vystavovať,“ vysvetľuje kurátorka.

Konfrontácia diel z čias, keď vystavujúci vstupovali na výtvarnú scénu, a zo súčasnosti naznačuje vývojové oblúky ich tvorivých programov. „Ten oblúk bol stále v rovine klasickej sochárskej tvorby. Je to generácia, ktoré ešte netvorí konceptuálne artikulovaným spôsobom. Sú zviazaní s materiálom, sú zruční a schopní vyjadriť v ňom rukami, čo majú na myslí,“ pokračuje. Bola to podľa nej veľmi subjektívna, do seba otočená komorná tvorba. Nezobrazovali len to, čo vidia, ale aj to, čo cítia. Osobná výpoveď nadobúdala podobu metafory, niektorí sa utiekali k abstrakcii, aj prírodnými motívmi dokázali ľudia, čo nepoklonkovali režimu, vyjadriť veľa.

Jozef Höger: Vážka
Jozef Höger: Vážka Autor: Pravda, Ľuboš Pilc

„Veď socha dnes slovenskú spoločnosť tak trochu provinčne naladenú nezaujíma. Vonku sa z konceptuálneho priestoru, na ktorý bola tvorba päťdesiat rokov nastavená, všetci sťahujú. U nás, naopak, je to známka dobrej kvality. Aj kvôli tomuto úzkemu pohľadu som sa vlastne rozhodla pre tento viacročný koncept Statua. Každý rok nasvietime výstavou tvorbu jednej dekády slovenských absolventov bratislavskej VŠMU a pražskej UMPRUM,“ dodáva Xénia Lettrichová.

Vysvetľovanie by bolo zbytočné, podstatný je dojem, pocit a zážitok. A tých výstava, v inštalácii ktorej treba chvíľu hľadať správny kľúč na čítanie, ponúka veľa. Skvostných, i menej vzrušujúcich. Do projektu Statua 2018 možno vstúpiť do 28. februára.

© AUTORSKÉ PRÁVA VYHRADENÉ

#Štefan Kubík #Statua 2018 #Peter Roller #Dom umenia/Kunsthalle Bratislava
Sleduj najnovšie články na našom Facebooku
Ponuky zo Zľavy.Pravda.sk