Milan Laluha sa síce narodil 11. novembra 1930 v Tekovských Lužanoch, ale vyrastal v Dolnej Mičinej. Býval tam u svojej tety, učiteľky Márie Krškovej, a starých rodičov. Do školy chodil v Mičinej, potom skončil učiteľské gymnázium v Lučenci a pokračoval na VŠVU (1950 – 1955) v Bratislave.
Milan Laluha bol podmanivý, temperamentný človek a originálny umelec. Stal sa členom Skupiny Mikuláša Galandu, ktorá ovplyvňovala aj spoločenské dianie. Maľoval moderne, ale v jeho diele bolo cítiť hlboké ľudové korene, ktoré získal práve v Mičinej. Maľoval mičinské ploty, staré humná, susedov, príbuzných, starú mamu. Už tam sa v kresbách začal prejavovať jeho oblý tieňovaný štýl, ktorý priviedol k dokonalosti. Laluha nikdy na Mičinú nezabudol, a ako sa ukázalo, ani Mičiná nezabudla na neho. Starosta obce Oto Hudec dal podnet na vznik minigalérie, ktorú v týchto dňoch otvorili.
Na vernisáži odznelo, že Laluha Dolnú Mičinú nazýval svojím druhým domovom: „Ja inde len prebývam, ale telom aj dušou som v každej sekunde svojho života na Dolnej Mičinej. Môj ateliér to je celá Dolná Mičiná, celý chotár.“ Medzi pozvanými hosťami na otvorení bol aj Laluhov brat, 84-ročný Ivan Laluha, dcéra Andrea a syn Martin s manželkou Danielou.
V rozhovore v roku 2002 nám Milan Laluha o Mičinej povedal: „Ja som sa v Mičinej nenarodil, iba som tam vyrastal. Narodil som sa na maďarských hraniciach v Tekovských Lužanoch. Otec tam bol žandár na žandárskej stanici a žandári vtedy pendlovali. Nemal som ani rok, keď ma dali rodičia k rodine do Mičinej. Bol som vraj morózne, nedokrvené decko, iba som vrešťal a naši nemohli spať. Stará mama vyhlásila, že ma buď vypiple, alebo ma zahrabú. Vypiplala ma. Tak sa stalo, že som v Mičinej vyrástol. Je to moje duševné rodisko. Doslova som nasal tú dedinu. Cítenie človeka, ktorý vyrástol na vidieku, je celkom iné ako cítenie mestského človeka. Dnes je to už síce trocha iné, ale – bolo to tak. Dedina mala svoju dušu. Dušičku. Niečo ako opar. Záhadné fluidum. Napĺňali ho ľudia, čo tam žili. Napĺňali ho svojím fungovaním, svojím myslením. Záležalo na tom, akí boli tí ľudia – nakoľko boli originálni, nakoľko smrdeli človečinou, aký vytvorili poriadok. Starú mamu mu som mal veľmi rád. Bola to materina mama. Jej portrét mám stále na očiach. Kreslil som ju a maľoval, až kým nezomrela. Volala sa Emília Kršková a zomrela v roku 1956. Ja som sa vyhranil ako maliar až potom, a hoci to išlo veľmi rýchlo, ona sa toho nedočkala. Ale tie moje realistické veci sa jej páčili. Jednu kresbu starej mamy som robil už asi v štvrtom ročníku a jej šatôčka je už tieňovaná.“
