Rôzne reflexie, rozdielne skúsenosti. A predsa Marek a Milan Ormandík majú veľa spoločného. Okrem krvi je to schopnosť pretaviť dielo do podoby, ktorá „ohuruje“. Zarezáva naplno, kričí nahlas. Kurátor prof. Ľudovít Petránsky v príhovore siahol aj do hlbín filozofie majstra de Saint Exupéryho, ktorý nám okrem iného odovzdal tento životný odkaz: Človek vníma len taký svet, ktorý v sebe nosí.
Sochy Milana Ormandíka, ktorý pri príležitosti výstavy oslávil svoje 75. narodeniny, hryzú do bezvedomia. Rozložené pomedzi maliarske diela svojho syna Mareka, akoby chceli trochu zjemniť, rozložiť expresiu, ktorá sála z obrazov. Nie sú to len farby, celý maliarsky nádych „toho mladšieho“ je presiaknutý krvou. Je to krv, ktorá sa dedí z otca na syna, z matky na dcéru. Možno aj preto je na jednom Ormandíkovom obraze odkaz mame.
Foto: Galéria v podkroví
Aký svet teda nosia v sebe Ormandíkovci? Svet vášní, zrýchlení a následnom upokojení, svet, ktorý sa dá vidieť len z oblakov a oni stoja na zemi. Umelci s takým sugestívnym rozmachom sa tu musia nudiť. „A nenechajte si pristrihnúť krídelká“, varoval ma raz múdry muž a dnes môžem povedať, že otec a syn Ormandík, tie krásne skvostné končatiny, zvané krídla, stále majú. Hovorte tomu ako chcete – umelecké dielo, socha, obraz, monument, grafika či kresba.
Vo svete výtvarného umenia sú krídla hnacou, nepostrádateľnou silou. A tak otec a syn pri plnej vitalite a schopnosti rozmachu prinášajú pred návštevníka galérie svoj svet, tentoraz zvaný Figúra. A to že chcú dopriať svojim ctiteľom dokonalý zážitok z prehliadky, či obohatiť jeho fantáziu, vidieť aj z toho, že sa rozhodli svoje diela „nepomenovať“. Štítky pod dielami by ste v tomto prípade hľadali márne.
