Foto: Reprofoto: Galéria 19
Lúka zarastená hustou a vysokou vegetáciou. Džungľou rozmanitých tráv i kvitnúcej zeliny sa vinie úzky vykosený oblúk. Na horizonte sa stráca postava. Kosec. „Močiare sú kus prírody, kde je náš dom, kde som sa narodil, kde celý život prežil môj otec, môj starý otec. Tie väzby sú také silné, že by som si nevedel predstaviť žiť inde… Celý deň, celý rok bol veľmi naviazaný na prírodu, od kosenia lúk po sušenie dreva, všetko to prebiehalo bez nejakého zhonu.“
Popiska citujúca denníkový záznam mení čiernobiely fotozáznam na filozofickú esej. Ako chuťovka na privítanie sľubuje každému, komu sa nelení prekonať pár schodov na poschodie, hodokvas pre dušu. Čaká tam naňho svet plný vzrušujúcich tajomstiev a mystérií ich objavovania. Nepotreboval na to veľa – vystačil s vodou, tieňom, so snehom, dotykom ruky… Na začiatku však vždy bol najmä brilantný nápad, ktorým dokázal inšpiráciu premeniť akciou na silný zážitok a prenikavú umeleckú výpoveď.
Nezdržiaval sa štetcami a paletou farieb, hoci na Vysokej škole výtvarných umení v Bratislave vyštudoval maľbu. Po čase, keď sa pridŕžal mantinelov tradície figuratívnej maľby, preskúmal aj terén abstrakcie. Ani ten mu však nestačil. „Keď skončil školu, zomieral mu otec Peter Július Kern (slovenský maliar a reštaurátor – pozn. red.). V zbierkach Liptovskej galérie Petra Michala Bohúňa som našla jeden obraz, na ktorom namaľoval stopy snehu. Keď Michal Kern vstúpil do prírody, oblúkom a z odstupu sa vrátil k niečomu podobnému ako otec desaťročia predtým, ale už cez vlastnú fyzickú skúsenosť kontaktu s krajinou,“ hovorí kurátorka výstavy Daniela Čarná.
Jeho tvorba sa zmenila na rozhovor o prírode prostredníctvom prírody. „Od tých čias, keď som ešte ako dieťa behal na brehu Demänovky a začal si uvedomovať modrú oblohu cez bizarné obrazce v lopúchoch a v daždi, som sa tešil, ako steká voda kanelúrou stebla ku koreňom, od tých čias je môj ateliér v prírode a príroda v ateliéri,“ priznával Michal Kern v texte, ktorý si zaznamenal na štúdii listov lopúcha.
Vytváral línie vlastným telom
Neporušená vrstva čerstvo napadaného snehu. Ruka, ktorá sa do nej zaborila. Stopy dlane a prstov, ktoré v bielej ploche zanechalo ľudské teplo. Prvý sneh, prvý dotyk, prvá stopa… Tri veľavravné fotografie, ktoré nepotrebujú ďalší komentár. Ale spoľahlivo rozpútajú v divákovi emocionálny a myšlienkový ohňostroj, aby cez minimum výrazových prostriedkov vyvolali v divákovi intenzívny zážitok.
Foto: Reprofoto: Galéria 19
„Moje fotografie sú často fotografiami akcií. Tieto akcie som robil sám. Kto z divákov by prišiel do Mikuláša alebo až voľakde na Dereše, alebo pod Baranec… Aby som sa mohol o to podeliť v Bratislave, kde som často chodil za mojimi priateľmi, tak som si to odfotografoval,“ zveril sa Michal Kern denníkovým zápiskom. Muž z hôr – tak ho prezývali výtvarníci, s ktorými sa zblížil a stretával v Bratislave pri spoločných debatách nielen o umení od začiatku sedemdesiatych rokov. Patril k nim teoretik umenia Tomáš Štrauss a výtvarníci ako Juraj Meliš, Rudolf Sikora, Dezider Tóth či Peter Bartoš, ktorých normalizátori tiež vyhnali z oficiálnej výtvarnej scény, keďže ich názory a umelecké programy im ani za mak nevoňali.
Životom pulzujúca lúka ako pozadie. Z neho vystupujú prsty zvierajúce štvorec zrkadla, v ktorom sa odráža koruna stromu týčiaca sa nad ním. Obrysy porastu stmavnú, aby do popredia vystúpila zrkadliaca sa obloha s plávajúcimi oblakmi. Tie isté ruky, to isté zrkadlo, len lúčna flóra vybledla a zrkadlo sa zmenilo na čiernu plochu. Triptych Hľadanie obrazu je poctou Malevičovi a originálnou konfrontáciou s Čiernym štvorcom na bielom pozadí. S obrazom z roku 1913, ktorý patrí medzi najznámejšie diela výraznej osobnosti svetovej avantgardy.
„Je to paradox, ale keď človek prechádza Kernovu pozostalosť, vždy v nej dokáže objaviť niečo, čo si predtým nevšimol. Predo mnou stála otázka, ako urobiť výstavu tak, aby sa v nej nezopakovalo to, čo bolo vystavené napríklad pred pár rokmi v Galérii mesta Bratislavy,“ priznáva kurátorka. Výber z diela Michala Kerna nazvaný Stotožnenie poputoval pred siedmimi rokmi aj do Prahy a Liptovského Mikuláša. „Na výstave v Galérii 19 som sa pokúsila ukázať možno menej známu polohu jeho tvorby, ktorá umožňuje návštevníkovi hlbšie nahliadnuť do procesu autorovho uvažovania. Vidno to cez nákresy, kresby a denníkové zápisky, keďže preňho bola dôležitá aj príprava pred vstupom do prírody, aj ďalšia práca v ateliéri,“ vysvetľuje Daniela Čarná.
Zasneženým svahom, nad ktorým sa týčia skalnaté štíty, sa ako tenká niť ťahajú šľapaje človeka. Fotozáznamu predchádzal koncept na papieri, v ktorom umelec projekt s názvom Vytvoril som líniu do detailov premyslel, rozkreslil a naplánoval. Až potom sa vybral do hôr, aby svoje dielo zavŕšil fotozáznamom akcie. A k tomu pridal text: „Vytvoril som ju bod po bode, krok za krokom. Zložil som ju z pocitov a zážitkov, napísal som ju do snehu sám so sebou (svojím telom). Sneh ju zakryje a jarné slnko roztopí a zostane len táto spomienka.“
V prírode efemérne, v duši trvalé stopy
Ako pokorný pútnik a tichý pozorovateľ hľadal miesta, ktoré ako pupočná šnúra spájajú človeka s prírodou. S výnimkou čias štúdií strávil ďaleko od centra – v rodných Močiaroch pri Liptovskom Mikuláši – celý život. Žil s otcom v bývalom mestskom mlyne, jeho rozsiahlym pozemkom sa kľukatila riečka Demänovka. Často ich navštevovali otcovi priatelia z umeleckých kruhov.
„U nás doma na Močiaroch som mal šťastné detstvo. Spomínam si napríklad na Hanulu, Bazovského som mal veľmi rád – dovolil mi voziť sa na jeho bicykli. Spomínam si na Alexyho – vždy hovorieval: u Kernov aj cez deň svietia hviezdy… nuž, mali sme šindľom pokrytú strechu a ,dach' bol deravý, takže diery boli ako hviezdičky. Rád si spomínam aj na Fullu…,“ zveril sa denníku.
Foto: Reprofoto: Galéria 19
„Bol samotár a fotografia mu umožnila sprostredkovať ďalej vlastné zážitky z prírody,“ vysvetľuje kurátorka. Vo všednej každodennosti, dôverne známej od detstva, nanovo podľa nej objavoval z odstupu zázračnosť prírody. Aj zo zdanlivých banalít, akými bolo topenie snehu, tečúca voda či pohyb oblakov na oblohe dokázal vydolovať krehké podobenstvá o ľudskej existencii. Nedotknutá plocha snehu mu neraz nahradila biele plátno, do ktorého odtlačkami vlastných nôh vpisoval magické príbehy.
Neraz mu fotografia akcie poslúžila ako základný kameň poetického príbehu, ktorý dotvoril na papieri vlastnými zásahmi do celkom obyčajného média. „Po bielom snehu kráčam, tupým predmetom perforujem papier a spomínam na biely sneh a modrú oblohu bez mrakov. Skúmam pocit pri perforovaní, je podobný prebáraniu sa cez snehovú kôru,“ zveruje sa slovám, ktorým obraz dotvoril. „Častokrát kombinoval fotografiu s textom, ktorý mal samostatné literárne kvality. Išlo mu totiž o čo najjednoznačnejšie vyjadrenie myšlienky, ktorú dielom v prírode sledoval,“ osvetľuje kurátorka.
„Som veľmi rád, že som sa dostal do priestorov Suchej jaskyne. Je to priestor veľmi sugestívny. Budem tam chodievať pre rozhovory s Bohom a so sebou. Čas má iný rozmer,“ zaznamenal do denníku po tom, čo ho na tajomné miesto zaviedol koncom 80. rokov priateľ spisovateľ Ivan Laučík. Pár abstraktných fotogramov vystriedali Kresby z jaskyne, ktorých cyklus tvorí finále výstavy.
Chystal sa experimentovať so zvukom aj s videom, do novoobjaveného magického priestoru pre meditáciu však nevstupoval dlhšie ako tri roky. Výpravy „do prírody za prírodou“ mu prekazil v roku 1992 ťažký úraz. Ten mal napokon na svedomí aj jeho predčasný odchod. Mal len 56 rokov, keď 1. októbra 1994 na jeho následky zomrel. Pre výtvarníka limitovaného zdravotným stavom sa stala jedinou možnosťou vyjadrenia kresba. „Vracia sa k archetypálnemu gestu človeka – odtlačok ruky je základným gestom jaskynného človeka i dieťaťa. Ten sa stal aj záverečným akordom Kernovho diela,“ pripomína kurátorka.
Prostredníctvom denníkov a poznámkových blokov plných náčrtov, úvah, zápiskov a rozpracovaných podnetov, chránených sklom vitríny, vstupuje návštevník do myšlienkového kozmu umelca. Zahĺbiť sa do nich tiež stojí zato. Nevdojak pri tom návštevník obdivuje, ako bravúrne dokázal pár presne zvolenými slovami vystihnúť hĺbku postrehu, idey či témy. Posledné zápisky sú však v dôsledku vážneho zranenia už len sotva čitateľné.
„Svojou tvorbou hľadal možnosť zanechať v prírode odkaz, efemérnu stopu, ,ktorú by príroda prijala'. Ona sama mu v tomto dialógu odpovedala v podobe trvalej stopy, ktorú zanechala v Kernovej tvorbe a jej prostredníctvom i v nás,“ dodáva Daniela Čarná. Výstava Michala Kerna s názvom Priestor pre meditáciu bude v bratislavskej Galérii 19 do 8. apríla.
