„Jej kresby sú natoľko jedinečné, že sme sa im rozhodli venovať samostatnú výstavu,“ hovorí kurátor Ivan Jančár. Pripomína tak významnú súčasť diela maliarky, ktorej tvorivú cestu pred štrnástimi rokmi predčasne ukončila smrť. Vždy bola osobitým solitérom slovenskej výtvarnej scény, ktorej vnútorná nezávislosť nikdy nedovolila prispôsobiť sa diktátu módnych trendov, vkusu či podľahnúť ideologickému nátlaku. A po roku 1990, keď sa jej diela znova mohli vrátiť do výstavných priestorov, odmietala aj požiadavky trhu.
„Rada hrám a vyhrávam. Ale práve prehry nás posúvajú dopredu. Je iné zavrieť oči a snívať, oddať sa fantastickej snovej imaginácii. Návraty do reality sú o to horšie. Možno preto zostávam tu dolu na zemi a dobrovoľne sa vzdávam abstraktných putovaní,“ prezradila v rozprávaní pre svoju monografiu, pod ktorú sa podpísala dvojica Fedor Kriška a Ivan Jančár. Jej vydania sa však už nedočkala.
Požierame sa ako modlivky
„V opustenej izbe, ktorá nádherne voňala jablkami poukladanými na skriniach, som pochopila, že nikto ma nemá rád. A bolo to definitívne, až dodnes,“ spomínala na zážitky z detstva. Stačilo málo a matka ju za trest zavrela do izby, kde musela hodiny kľačať. Keď sa večer domov vrátil otec, zdral ju aj on. A večer ju babka nútila odriekať modlitbu, aby poďakovala za dary… „Za čo som vlastne mala ďakovať? Bola som celá modrá a hladná – bolelo ma všetko, aj duša. A ja som odmietla ďakovať,“ pripomenula Agnesa Sigetová spomienky na nežičlivé prostredie, v ktorom vyrastala.
Pocity smútku a samoty, ktoré ju prenasledovali celý život, zanechali stopy aj v jej dielach. Ako motív sa objavuje aj v jej kresbách. Podobne ako motívy agresivity, vzájomného napádania či útokov. „Požierame sa všetci ako modlivky nábožné. Požierame sa všetci navzájom aj v profesii. Do toho patria aj vojny, zabíjanie sa. V prenesenom zmysle slova. Všetky teroristické činy sú tiež nezmyselným požieraním,“ pripomínala. Poznala to na vlastnej koži, veď kolegovia, ktorými bola v bratislavskej umeleckej kolónii obklopená, jej to neraz dali pocítiť. „Moje obrazy sú oproti mojim skúsenostiam vlastne veľmi nežné,“ vyznala sa maliarka.
Sekerou a ohňom dokonca zničila všetky diela zo sedemdesiatych rokov. Bola to jej vnútorná reakcia na nespravodlivosť, ktorá ju hlboko zasiahla. Koncom dekády totiž vyhrala súťaž na gobelín pre Dom umenia v Piešťanoch, ale realizáciu víťazného návrhu napokon pridelili niekomu inému. „Aj k ďalším svojim dielam mala zvláštny vzťah. Hovorila, že po dokončení žijú samostatným životom, akoby sa autorovi odcudzovali,“ hovorí kurátor Ivan Jančár.
Zmocní sa zraku, zadrapí do duše
Hoci portrétu chýbajú oči, dobre známa tvár prezrádza, o koho ide. Vladimíra Mečiara obklopujú ako figúrky sediace v parlamente postavy vo väzenských mundúroch. Namiesto hláv majú čísla, ktorých symbolika ostáva zahalená rúškom tajomstva. Na ďalšej kresbe objíma dvojhlavý „vládca“ seba samého. Aj takto reflektovala Agnesa Sigetová atmosféru deväťdesiatych rokov. Inou kresbou zas pripomína davovú psychózu, ktorú jeho prítomnosť vyvolávala najmä v radoch starších generácií.
„Prečo sa neustále vraciam k prežitým reáliám a snažím sa ich pretlmočiť do obrazu? Dávam si otázku: Prečo a pre koho? Niekedy mám pocit, akoby som hrala šachy s vlastným životom,“ zvečnila Sigetovej slová jej monografia. Výstava ju predstavuje ako vynikajúcu kresliarku, ktorá svoje diela dokázala minuciózne prepracovať do posledného detailu. Figúry zámerne deformovala, aby podčiarkla prenikavosť psychologickej sondy, ktorú vo svojich prácach rozohrávala.
Často témy rozvíjala v cykloch, akým je napríklad niekoľko vystavených kresieb zo série Sochárov sen a Sochárov sen II. Možno v nich objaviť mágiu odleskov surrealizmu, stopy metafyzickej prázdnoty aj existenciálnej úzkosti. Ten svet dôverne poznala, jej životným partnerom bol spoluzakladateľ Skupiny Mikuláša Galandu sochár Pavol Tóth. Inokedy sa stretávajú čudesné tvory – raz pripomínajúce človeka, raz prapodivné zvery, raz mimozemského mutanta – v bizarných metaforických súbojoch. Dramatické akordy a vizuálne reflexie odľahčuje groteskným úškrnom človeka, ktorý „vie svoje“.
Z pochopiteľných dôvodov chýba vo vystavenej kolekcii Metráž, ktorú v roku 2002 vytvorila pre novootvorenú komornú galériu Nova. Pätnásť metrov dlhú kresbu, ktorá bola sumarizáciou jej kresliarskeho úsilia posledných siedmich rokov, totiž rozstrihala na fragmenty a rozpredala. Akoby vlastný život roztrhala na franforce a znova ho poskladať je nemožné.
Výstava kresieb Agnesy Sigetovej je z kategórie tých, ktoré rozhodne treba vidieť. Nestačí expozíciu len prebehnúť. Na tichý dialóg s vystavenými dielami si treba vyhradiť viac času. Najprv sa zmocnia zraku, aby sa následne zadrapili do duše a rozkrútili v mysli návštevníka kolotoč zážitkov, spomienok, príbehov aj emócií. Ich vizuálne stopy sa budú v jeho hlave podchvíľou vynárať aj dlho po tom, čo Galériu mesta Bratislavy, v ktorej výstava potrvá do 24. júna, opustí.