Reinhardt Kleist: Keď robíte komiks, môžete všetko

Fenomén, zaklínač, umelec, ktorý tvorbe podriaďuje každú jednu sekundu svojho bytia. Aj také dojmy môže v ľuďoch zanechať austrálsky hudobník Nick Cave, zvlášť ak majú šancu zažiť jeho živé vystúpenie. Cave fascinuje aj tvorcov naprieč celou umeleckou scénou, a príkladom je aj nemecký grafický dizajnér a autor komiksov Reinhardt Kleist, ktorý mu venoval svoj najnovší grafický román Nick Cave: Mercy on Me. Kleist bol hosťom Bratislavského knižného festivalu - BRaK.

04.06.2018 06:00
debata
Reinhard Kleist vidí v komikse veľké možnosti... Foto: Robert Hüttner, Pravda
Reinhard Kleist Reinhard Kleist vidí v komikse veľké možnosti animátorskej tvorivosti.

Predtým, ako začnete tvoriť komiks inšpirovaný konkrétnou osobnosťou, potrebujete si k nej vybudovať osobný vzťah. Kedy ste si našli cestu k Nickovi Caveovi?

Vždy som bol fanúšikom jeho hudby. Dokáže skvelo rozprávať príbehy či už vo svojich skladbách, knihách, alebo scenároch. Povedal som o mojom pláne asistentke a ona cez známych svojich známych zohnala kontakt na jeho asistentku. Jej odpoveď nebola veľmi povzbudzujúca, podobných ponúk vraj Cave dostáva každý týždeň niekoľko a nech si radšej nerobím veľké nádeje. Napriek tomu mu však e-mail preposlala. O pár týždňov neskôr mi prišiel e-mail od Nicka Cavea. Písal, že je veľkým fanúšikom komiksov a tiež sa mu veľmi páčila moja knižka o Johnnym Cashovi. Chcel so mnou na projekte spolupracovať.

Jeho reakcia vás musela potešiť, no nepocítili ste aj rastúcu zodpovednosť, strach z nenaplnenia očakávaní? Prvý koncept vraj odmietol…

Odmietol ich niekoľko. Ale spätne musím uznať, že boli naozaj nudné. Spolupracovať s ním bola naozaj skvelá skúsenosť, no, prirodzene, bol na mňa vyvíjaný aj väčší tlak. Keď som mu poslal prvé náčrty preložené do angličtiny, naozaj neboli ničím prelomové. A v podobnom duchu reagoval aj Nick Cave. „Je to celkom fajn,“ napísal, čo je len zdvorilý spôsob ako povedať, že je to nuda. Bol to naozaj dlhý proces, kým som prišiel k myšlienke vyhýbať sa faktom a detailom z jeho života a priblížiť sa skôr jeho umeniu. Využiť napríklad postavy z jeho kníh a skladieb. Aj výsledná podoba knihy sa vlastne približuje tomu, čo mi napísal v prvom maile. Nezaujíma sa vraj o klasickú biografiu, skôr o mýtus a legendy, ktoré obklopujú svet rokenrolu. Myslím, že prvýkrát som to celkom nepochopil, prišlo to až v samotnom procese tvorby.

Navrhol vám vlastnú víziu komiksu?

Nie tak celkom. Bolo to iba pár viet o tom, akým smerom by sa mohla kniha uberať. A dodal ešte niečo, čo v mojich prvých návrhoch celkom chýbalo: „Reinhardt, robíš komiksovú knihu, môžeš čokoľvek. Môžeš ma vystreliť na Mesiac.“ To som nakoniec aj urobil, teda nie rovno na Mesiac, ale do vesmíru. V komikse naozaj nie sú žiadne limity. Autor môže voľne preskakovať do rôznych úrovní rozprávania a to je na tom fantastické.

Zábery z komiksu Nick Cave: Mercy on Me.
Zábery z komiksu Nick Cave: Mercy on Me.
+7Zábery z komiksu Nick Cave: Mercy on Me.

Plánuje zo seba vybudovať ešte väčšiu legendu, akou je v súčasnosti?

Na jej budovaní ustavične pracuje. Napríklad film Nick Cave: 20 000 dní na Zemi. Obsahuje aj autobiografické prvky, ale inak je to čistá fantázia. Presne tak chce, aby ho svet vnímal. Je naozaj úžasné, ako tvorí druhého Nicka Cavea a to sa v komikse snažím aj ja. V knihe napríklad používam ikonické fotografie z časov, keď žil v Berlíne. Existuje slávna fotka z jeho malého neuprataného bytu, kde píše svoj román. Použil som ju, ale prekreslil tak, aby slúžila môjmu príbehu.

S Nickom Caveom ste sa stretli aj osobne. Splnil vaše očakávania?

Áno aj nie. Vedel som, že ide o veľmi charizmatickú osobnosť a tou Nick Cave rozhodne je. Zároveň som mal možnosť spoznať ho ako toho najočarujúcejšieho a najláskavejšieho človeka, ktorý má navyše veľký zmysel pre humor. Špeciálne na našom stretnutí v Londýne, kde som mu ukázal niektoré strany komiksu, sme sa veľa nasmiali. Prišlo mu vtipné, ako som ho miestami zobrazil. No viem, že je tu aj trochu iný charakter a ten dokáže byť dosť nepriateľský, zvlášť na novinárov. Ja osobne som však z neho mal dobrý pocit.

Komiksový príbeh o hudobníkovi mal byť podľa vašich slov prestávkou od všetkých tých temných príbehov, ktorým ste sa venovali v poslednom čase. Mne však príbeh o Nickovi Caveovi pripadá dosť temný…

Ja tú pauzu vlastne vždy myslím ako vtip. Pravdou však je, že po knižkách ako Boxer či Sen o olympiádě (obe vyšli v českom vydavateľstve Argo – pozn. red.) som potreboval zmenu. Bolo to nesmierne náročné. Túžil som po tom, aby sa do mojej práce vrátila zábava a pamätal som si, že som taký pocit mal, keď som pripravoval knihu o Johnnym Cashovi. Zameral som sa teda na Nicka Cavea, ktorý je, áno, takisto dosť temný.

Zdá sa, že vás takéto témy priťahujú.

Nikdy by som nedokázal urobiť knihu o Mariah Careyovej či Rickovi Astleym, aj keď aj oni majú určite svoju odvrátenú stránku. Priťahujú ma zlomené charaktery, či už to bol Fidel Castro, alebo Boxer. Jedinou výnimkou bola somálska bežkyňa Samia Jusuf Omarová (Sen o olympiádě). Ona je skutočná hrdinka a pre mňa stelesňuje absolútne kladný a svetlý charakter.

Zároveň ide o jedinú ženskú hrdinku vo vašich knihách.

… a jedinú, ktorá na konci umiera.

Žáner komiksu prešiel za posledných 15 rokov veľkou zmenou. Nemám však na mysli klasické komiksy o superhrdinoch, aké poznáme z detstva, ale skôr grafické romány, ktoré sa neboja otvárať závažné celospoločenské témy. Na čom stojí ich úspech?

Vo veľkých komiksových štúdiách väčšinou ľudia pracujú v tímoch. Je tam spisovateľ, kreslič, kolorista a tak ďalej… Na grafickom románe zvyčajne pracuje len jeden človek, príbehy sú osobnejšie a panuje v nich väčšia jednota. Aj keď sa trebárs pozriete na historické témy, nesústreďujú sa na strohé čísla a fakty, ale skôr pocit z doby. To ľudí priťahuje.

Priťahuje to aj mladšiu generáciu?

Ja osobne som mal s knihami Boxer a Sen o olympiádě množstvo prezentácií po školách, a príjemne ma prekvapilo, ako sa deti dokážu vcítiť do postáv. Súvisí to s obrazom a kresbami. A keď si uvedomili, že za kresbou sa skrýva skutočný príbeh konkrétnej osoby, zaujalo ich to.

Vy ste v detstve mali svojho obľúbeného superhrdinu?

Mal, Batmana. Opäť temný príbeh, ja viem. Ale musím priznať, že súčasné filmy o superhrdinoch nesledujem, pretože mi pripadajú nudné. Veľmi sa mi však páčil Batman od režiséra Christophera Nolana.

Zábery z komiksu Nick Cave: Mercy on Me. Foto: Reinhardt Kleist
Zábery z komiksu Nick Cave: Mercy on Me. Zábery z komiksu Nick Cave: Mercy on Me.

Ak by ste si teda mali vybrať medzi spoločnosťami Marvel a DC, vyhral by DC?

Určite. Vždy sa mi páčila ich progresívnosť. Špeciálne v 90. rokoch mali sériu komiksov, ktoré síce boli spojené so superhrdinami, no v mnohom sa odlišovali. V tom čase najali aj mnoho umelcov, ktorých obdivujem. Pamätám si krátku sériu komiksov o dievčati, ktoré vyrastalo v hrozných podmienkach. Na tom nie je nič fantastické ani hrdinské. Išlo skôr o zobrazenie skutočných podmienok ľudí žijúcich na predmestí Londýna. Hneď som vedel, že to bude úplný „prepadák“, no pre mňa je jeden z najobľúbenejších. Marvel nikdy nešiel až do takýchto experimentov.

V súčasnosti žijete v Berlíne, ktorý vás odjakživa fascinoval svojou divokosťou. Chceli ste niečo z búrlivej atmosféry 70. a 80. rokov zachytiť aj prostredníctvom najnovšieho komiksu? Predsa len, svojho času býval v Berlíne aj Nick Cave a odohráva sa tam aj značná časť príbehu.

Nanešťastie ja som sa do Berlína prisťahoval neskoro, až v polovici 90. rokov. Mnoho z tých slávnych miest a ľudí už bolo preč. No všetky príbehy som poznal. Pamätám si na film My deti zo stanice Zoo, ktorý som videl ako mladý. Bol o dievčati závislom od heroínu a okrem iných tam hral aj David Bowie. Imidž šedivého a temného Berlína ma fascinoval. Aj preto som sa snažil mesto zobraziť ešte v čase, keď stál múr. Pre Západný Berlín mal špeciálny význam. Vďaka nemu sa táto časť mesta stala akýmsi izolovaným ostrovom so špecifickou umeleckou scénou, pretože tam vládli aj špecifické podmienky. Mnoho ľudí z tej scény dokonca ani nechcelo, aby múr padol. Báli sa, že Západný Berlín príde o svoju unikátnosť, že sa stane nudným miestom. Svojím spôsobom mali pravdu. Keď múr v roku 1989 padol, začali sa diať šialené veci. Východná časť mesta bola plná opustených budov a vo veľmi krátkom čase tam vyrástlo obrovské kreatívne podhubie. No Berlín výrazne zdražel a mnoho týchto miest zaniklo. Osobne ma veľmi mrzí, že zanikol môj obľúbený kultúrny priestor Tacheles. Síce vraj funguje na inom mieste, ale už to nie je ono. Umelci postupne opúšťajú centrum, pretože už nedokážu platiť obrovské nájmy za svoje štúdiá.

Chystáte sa po Nickovi Caveovi na ďalšieho hudobníka?

V súčasnosti pracujem na príbehu o ďalšom boxerovi, na ktorý som narazil, keď som si robil prieskum ku knihe Boxer. Celkom ma pohltil. Ide o život Emile Griffitha, Američana čiernej pleti, ktorý bol veľmi úspešný v 60. a 70. rokoch. Bol viac-menej otvoreným gayom, čo bolo na tú dobu celkom odvážne. Takisto spieval a navrhoval ženské klobúky. Jeden z protivníkov ho raz pred novinármi, priateľmi a vôbec všetkými ľuďmi z brandže nazval maricón, čo je španielsky výraz pre „teploša“. Nikto presne nevie, čo sa vtedy stalo, ale Griffith neskôr počas ich súboja nad sebou celkom stratil kontrolu a súper zostal v kóme. Zomrel o desať dní neskôr. Ide o jeden z najväčších škandálov v histórii amerického boxu. Opäť nepôjde o veselý príbeh. A po tom, čo vyšla kniha o Nickovi Caveovi, mi ľudia začali hovoriť: Urob knihu o Bobovi Dylanovi, Patti Smith alebo Bruceovi Springsteenovi…

To je trošku predvídateľné…

Rovnako predvídateľné by bolo, ak by som urobil komiks o Davidovi Bowiem. No práve do toho ma moje vydavateľstvo trošku tlačilo. Mal som ho veľmi rád, ale váhal som, tak som sa rozhodol spýtať Nicka Cavea. Odpísal mi do niekoľkých hodín s tým, že je to fantastický nápad a že Bowie bude skvelou komiksovou postavičkou. Mojím druhým rozpracovaným projektom je teda grafický román o Davidovi Bowiem.

David Bowie má takisto berlínske obdobie. Nedávno som bola v Berlíne a navštívila jeho dočasné bydlisko na Hauptstraße, kde býval spoločne s Iggym Popom.

Ja som to miesto navštívil deň po tom, čo Bowie zomrel. Bol to úžasný pohľad. Celý chodník pred domom bol posiaty kvetinami, sviečkami a fotografiami. A niekto dokonca, ani neviem, ako to stihol, vymenil ceduľku s názvom ulice za David-Bowie-Straße. Mesto doteraz uvažuje o tom, že tak naozaj pomenuje časť ulice. Ako som tam tak stál, videl som vedľa mňa plakať dve mladé dievčatá, mohli mať asi 14 rokov. Je úžasné, aký vplyv mal aj na mladú generáciu.

Reinhardt Kleist (1970)
Už počas vysokoškolských štúdií grafického dizajnu vytvoril komiksové príbehy ako Lovecraft či Dorian. Neskôr sa presťahoval do Berlína, ktorý ho inšpiroval aj k sérii temných historiek z mesta s názvom Berlinoir. Vo svojej tvorbe sa zameral aj na výnimočných hudobníkov, okrem iných to bol Elvis Presley, Johny Cash či naposledy Nick Cave, no nevyhýba sa ani závažnejším spoločenským témam. V roku 2011 vyšiel jeho grafický román Boxer, ktorý rozpráva príbeh židovského boxera Harryho Hafta, v roku 2015 zase zachytil tragický osud somálskej bežkyne Samie Yusuf Omarovej v knihe Sen o olympiádě. Nick Cave: Mercy on me je prvou Kleistovou publikáciou a vôbec prvou komiksovou knihou, ktorá vyšla na Slovensku. Vydalo ju nové vydavateľstvo Monokel, o preklad sa postaral Michal Hvorecký.

© Autorské práva vyhradené

debata chyba
Viac na túto tému: #komiks #Nick Cave #BRak #Reinhardt Kleist