Cez fotografie sa dá o hrôzach hovoriť ľahšie

04.06.2018 12:00
Yuri Dojč
Kanadský fotograf slovenského pôvodu Yuri Dojč a jeho výstava Last folio/Posledný. Autor:

Spomedzi krovín sotva vytŕčajú časom naklonené náhrobné kamene. Synagógy, ktorých interiéry desaťročia devastovala ignorancia najrôznejších podnájomníkov.

Ohňom spustošené a myšami ohryzené staré modlitebné knižky, ktorých majitelia nemajú ani hrob. Tváre starých ľudí ukrývajúce tragické osudy, čo aj po desaťročiach mučia spomienkami. Fotografie stôp, čo pripomínajú ukradnuté životy a zničené osudy, predstavuje výstava Last folio/Posledný portrét v zrekonštruovanej lučeneckej synagóge. Ich autorom je významný kanadský fotograf slovenského pôvodu Yuri Dojč.

„Otec vždy chcel, aby som fotografoval ľudí, čo prežili holokaust. Ja som to však odmietal. Nechcel som o tom nič vedieť, asi ma tá téma strašila. Chcel som pred ňou utiecť. Na otcovom pohrebe som ale stretol človeka, ktorý ma k tejto téme priviedol. Nie slovami, ale mentálne. Akoby ma do celého projektu uviedla nejaká nadprirodzená sila,“ povedal pre Pravdu rodák z Humenného. Keď v auguste 1968 valcovali Československo vojská „spriatelených armád“, bol študent psychológie práve na letnej brigáde v Anglicku. Rozhodol sa nevrátiť a neskôr emigroval do Kanady. V Toronte sa šťastnou náhodou dostal k štúdiu fotografie. V polovici 70. rokov už mal vlastný ateliér a pracoval pre významné agentúry, firmy a časopisy.

,Jedna pani zo Slovenska mi v Izraeli rozprávala, ako kedysi mala krásne blond vlasy. V koncentráku ju vyzliekli donaha a keď jej ich chceli ostrihať, tak sa bránila. Zrazu prišiel Mengele a niečo jej nalial na hlavu. Nikdy viac jej vlasy nenarástli, má parochňu. Povedala mi, že predo mnou ešte nikdy v živote nikomu túto story nepovedala. Alebo ľudia, ktorí videli, ako vraždia ich deti… To sú také príšerné veci, že už len o tom rozprávať je hrôza," spomína na stretnutia s ľuďmi, ktorí prežili. „Cez fotografie, ktoré sú abstraktné, sa dá o hrôzach v koncentrákoch oveľa ľahšie rozprávať, než výpovede ľudí, čo tie hrôzy zažili na vlastnej koži,“ pokračoval Yuri Dojč v rozprávaní pre Pravdu. O tom, ako prežili vojnu jeho rodičia, sa dozvedel, až keď mal štyridsať. A žil za veľkou mlákou. „Rodičia nás so sestrou dlho chránili. Snažili sa vygumovať svoju minulosť. Byť Židom na Slovensku nebola najveselšia skúsenosť. Celý život sa ale rodičia stretávali s ľuďmi, ktorí ich počas vojny ukrývali v bunkri. Nikdy však v tej dedine, asi si nechceli pripomínať tie časy,“ spomenul.

Keď sa po 1990 začal vracať na Slovensko, nasilu posadil otca do auta, aby ho do maličkej dedinky na konci sveta zaviedol. „Spýtal som sa malého chlapca, kde nájdeme paniu, ktorej priezvisko otec vyslovil. Ukázal nám jednoduchú ženu, ktorá niesla lavór plný jahôd. Prichádzala k nám a povedala otcovi – toto musí byť synátor,“ spomenul okamih, ktorý mu vohnal slzy do očí. Zmohol sa len na prosté – prišiel som vám poďakovať za svoj život. „Bola posledná z tej rodiny. Spomínam si na úžasný pocit akéhosi znovunarodenia. Uvedomil som si, že život je viac ako materiálne hodnoty. Vo svete klamstiev politici len manipulujú s ľuďmi. Aj za vojny s nimi manipulovali. Aby znenávideli tých, s ktorými žili tisíc rokov bez problémov,“ pokračoval v rozprávaní pre Pravdu.

Zaujíma ho všetko: človek, priestor, v ktorom žije, história, ale najmä ľudské osudy. Fotografia je preňho skôr milenka – ako všetko zakázané. Ale aj náboženstvo, pretože jej zasvätil život. „Od ľahkého hrania som sa dostal ku skutočnej fotografii o živote a smrti. Videl som veľa zlomených a smutných životov. K šťastnejším patrili tí, čo mali deti. Ale stretnutia s ľuďmi, ktorí nemali na svete nikoho, len suseda, boli dosť smutné,“ dodáva Yuri Dojč. Jeho fotografie z cyklu Last folio/Posledný portrét, precestovali riadny kus sveta. Do synagógy v Lučenci si na tichý dialóg s nesmierne pôsobivými snímkami možno zájsť do 26. júna.

© AUTORSKÉ PRÁVA VYHRADENÉ

#Posledný portrét #Last folio
Sleduj najnovšie články na našom Facebooku
Ponuky zo Zľavy.Pravda.sk