„Som dieťa šesťdesiatych rokov,“ tvrdí o sebe maliar alchymista, ktorý na výtvarnú scénu vstupoval v ich polovici. Doteraz sa na nej pohybuje ako solitér. „Vtedy sme si ani neuvedomovali, aký význam mali. Až neskôr sa to ukázalo,“ pokračuje v rozprávaní pre Pravdu. Odvtedy rozohráva vo svojej tvorbe príbehy o alchýmii života, mýtoch a tradíciách, ale aj o radostiach, radovánkach a rozkošiach. Nepotrebuje romantické okuliare, uprednostňuje láskavú iróniu, nadhľad – a tichý úsmev. Vždy tvoril slobodne, nikdy neprijal dogmatický štýl minulého režimu, ktorý preklial každé umelecké objavovanie.
Ako leitmotív sa v jeho tvorbe objavuje kaplnka, ku ktorej podobe sa cez desaťročia vracia. „Je to novorománsky základný tvar kostolíka. Tieto kostolíky začali vznikať na začiatku 10. storočia spolu s rotundami, ale rotundy sa veľmi ťažko maľujú (smiech). Najkrajší je v Kostoľanoch pod Tríbečom. Priam ma elektrizoval, keď som tam prišiel,“ pokračuje v rozprávaní pre Pravdu. „Prechádzal som Slovensko krížom-krážom aj stokrát. Získal som dojem, že je to stredoeurópska krajina, skladajúca sa z dediniek a mestečiek, ktorá má jeden spoločný menovateľ. Stavbu s vežičkou! Zložil som klobúk pred ľuďmi zveľaďujúcimi majetok a svoje rodiny, ktorí sa zložili na to, aby vytvorili spoločný duchovný priestor. Dom nikoho!“ vysvetľuje Michal Studený.
„Prináša archetyp domova, vystavuje rodný list sebe, svojej rodine a Slovensku. Kríž je symbolom lásky, pokory a viery. Kostoly a kaplnky sú našimi duchovnými križovatkami, cintoríny miestami večného odpočinku. Kostol a kríž, človek a jeho viera, ale aj základné morálne princípy a hodnoty,“ charakterizuje jeho tvorbu kurátorka výstavy Carmen Kováčová. Podľa nej vo svojich dielach formuluje jednoduché postuláty s absolútnym rozmerom, pričom v nich buduje architektúru každodenného života a smrti.
Príbehy o živote, prírode a tradíciách maľuje hravý výmyselník nielen farbami, ale aj hlinenými črepmi, kúskami rozbitých zrkadiel, padáčikmi púpav, kovovými krížmi, hrdzavejúcimi kosákmi, rastlinami, motykami, drôtikmi, drevenými lopármi, starými vyznamenaniami či kosťami. Aj všeličím iným, čo ostatní vyhodia ako nepotrebné haraburdie. Stal sa povestný tým, že svoje poetické výpovede komponuje aj z obyčajných vecí, aby ich povýšil na zázrak. Maľuje dokonca aj štvorlístkami, do ich zbierania zapájal celú rodinu. „Ale používam aj trojlístky, ba dokonca aj najvzácnejšie päťlístky. Na tisíc nájdených lístkov je jeden päťlístok,“ zhŕňa vlastné skúsenosti.
Nazrieť do ateliéru umelca, hľadajúceho odpoveď na otázku kto sme, odkiaľ prichádzame, kam ideme, možno na výstave Tichý rebel v kežmarskej Galérii u anjela do 11. júla. „Vystavovanie je minimálne tretina výtvarníkovej profesionality. Význam obrazu nie je šuplík ani čakanie na Godota. Ale divák. Potrebujem zrkadlo, ktorým je publikum,“ dodáva Michal Studený.
