Dve Muchy jednou ranou

Nevynechal šperky, poštové známky a bankovky, v hanbe neostala ani maľba. Alfons Mucha: Dva svety je názov expozície v rámci festivalu RE:PUBLIKA na výstavisku v Brne. Secesného umelca predstavuje deväť z dvadsiatich obrazov cyklu Slovanská epopeja a zbierka plagátov.

Foto: Profimedia

Alfons Mucha Alfons Mucha: Štyri ročné obdobia 1890.

Veľkoformátové obrazy dopĺňajú exponáty z nadácie Richarda Fuxa – plagáty, dekoratívne panó, kalendáre, reklamy na nápoje a priemyselné výrobky, pozvánky na rôzne spoločenské a kultúrne udalosti. Výstavou sa prelínajú dva svety tvorby Alfonsa Muchu – svet komerčnej tvorby a vlastenectvo zhmotnené v maľbe.

Slovanská epopeja a to, kde bude umiestnená, bola roky predmetom sporov. Postavila proti sebe hlavné mesto, ktorému bolo dielo venované, Moravský Krumlov, kde bola na zámku vystavená v rokoch 1963 až 2011, a nakoniec potomkov Alfonsa Muchu. Na Najvyšší súd sa obrátil John Mucha, vnuk slávneho maliara, ktorý spravuje dedovu pozostalosť. Pôvodným majiteľom cyklu bol americký mecenáš Charles Cane, ktorý si obrazy u Muchu objednal, zaplatil ich a potom daroval mestu. Ako darca sa jeho meno uvádza aj v protokoloch o preberaní obrazov Prahou. Z obavy o poškodenie sa John Mucha pred dvoma rokmi snažil neúspešne zabrániť zapožičaniu diela do Ázie. Podanie žaloby zdôvodnil tým, že Praha nikdy nevlastnila cyklus obrazov, pretože nesplnila umelcovu podmienku a nevybudovala pre plátna samostatné výstavné priestory. Hoci pojednávanie bolo nedávno obnovené, Praha už vie, kam diela natrvalo umiestni. Má to byť budova Lapidária pri pražskom výstavisku v Holešoviciach. Najskôr však musí prejsť rekonštrukciou a prístavbou, ktorá by mala trvať dva a pol roka.

John Mucha nie je jediným žijúcim potomkom slávneho umelca. Aj Jarmila Mucha Plocková je vnučkou Alfonsa Muchu. Než sa dočkala právoplatného rozsudku o tom, že patrí do slávnej rodiny, šestnásť rokov sa súdila s nevlastným bratom a jeho matkou. Dnes sa venuje výtvarnému umeniu. Jej životný príbeh začal milostným vzťahom ženatého Jiřího Muchu, syna Alfonsa, s vydatou Vlastou Plockovou. Zo vzťahu sa narodila Jarmila, ktorá vyrastala v omyle, že jej otcom je známy huslista Alexander Plocek. Pravdu sa dozvedela až v dospelosti a využila Muchovo meno na to, aby otvorila cestu k svojej tvorbe. S dedom ju spája široký záber – navrhuje šperk, sklo, porcelán a textílie. Gény preskočili o generáciu, pretože Jiří Mucha výtvarné nadanie nezdedil.

Kreslil skôr, ako chodil

Alfons Mucha sa narodil v roku 1860 v Ivančiciach neďaleko Brna. Vyrastal v rodine súdneho zriadenca Ondřeja a umelecky založenej matky Amélie, v spoločnosti sestier Anny a Anděly. Alfons vraj kreslil skôr, než sa naučil chodiť. Namiesto kľúčov nosil na krku priviazanú ceruzku. Sledoval maliarov, ako zdobia miestnosti bytov módnymi ornamentmi, prácu hrnčiarov sledoval pred ich dielňami. Mal blízko aj k hudbe. Už ako osemročný spieval a o tri roky neskôr sa spevom živil v brnianskom chráme na Petrove. Škola ho veľmi nebavila – zo Slovanského gymnázia v Brne ho po dvoch rokoch vylúčili pre záškoláctvo a nie veľmi dobrý prospech. Slušné známky mal len z kreslenia a zo spevu. Keď otec stratil trpezlivosť, vybavil mu miesto pisára na súde. Chvíle si krátil tým, že stránky úradných kníh ilustroval krásne zdobenými iniciálami. No keď začal namiesto mien ľudí na pojednávaní do kolónok kresliť ich podobizne, jeho kariéra v štátnych službách sa skončila. Skúšal sa dostať na pražskú Akadémiu výtvarných umení, zo skúšok ho vyhodili so slovami: Maliarov je veľa, peňazí málo. Nájdite si radšej iné zamestnanie, v ktorom sa lepšie uplatníte.

V devätnástich teda odišiel do Viedne. Pracoval v dielňach divadla Ringteater. Neskôr, po odchode do Mikulova, sa sústredil na maľbu portrétov jeho obyvateľov. Dôležitý zvrat v jeho umeleckom živote prišiel s objednávkou od grófa Karl Khuem-Belasi. V roku 1883 ho požiadal o dekoratívnu výzdobu interiéru zámku Emmahof (Emin zámok) v obci Šanov. Bohatý mecenáš talentovanému Muchovi zaplatil štúdium figurálnej maľby na Akadémii v Mníchove. Po dvoch rokoch sa mu splnil ďalší sen – štúdium na parížskej Académie Julien.

Ženil sa pomerne neskoro, už ako úspešný maliar, grafik a dizajnér. Ako 46-ročný si na Strahove zobral za ženu dvadsaťtriročnú Máriu Chytilovú, ktorá bola jeho žiačkou. Vychovali dve deti – dcéru Jaroslavu (1909 – 1986) a syna Jiřího (1915 – 1991), známeho publicistu a spisovateľa. Dcéra Jaroslava sa im narodila počas pobytu v USA. Otec ju často portrétoval, pomáhala mu pri práci a takisto sa stala výtvarníčkou. Syn Jiří bol novinárom, scenáristom a spisovateľom.

Divadlo: Osudová Sarah

Zlom v umeleckej kariére aj v živote Alfonsa Muchu prinieslo zoznámenie s francúzskou herečkou Sarah Bernhardtovou koncom roka 1894. Pre hru Gismonda, v ktorej účinkovala, si u majstra objednala plagát. Mucha nadviazal na v Paríži rozšírený formát dlhých úzkych plagátov, ktorý mu dovolil prepojiť figurálne, symbolické a ornamentálne motívy. Moderný, nadčasový plagát ohúril nielen herečku, ale aj Parížanov. Božská Sarah vyzerala lepšie, ako v skutočnosti. Kópia plagátu je dodnes súčasťou mnohých secesných interiérov. Aj ďalšie plagáty s témou Jar, Leto, Jeseň, Zima (1896) či rovnako obľúbené Vivaldiho Štyri ročné obdobia zľudoveli. Ich kópie visia v nejednej obývačke či kaviarni. Spolupráca so slávnou herečkou Muchovi otvorila dvere do sveta divadla a definitívne ho zapísala do dejín výtvarného umenia. Po Gismonde (1895) nasledoval plagát k predstaveniu Dáma s kaméliami (1896), Lorenzaccio (1896), Médea (1898), Tosca (1898) a Hamlet (1899). Muchove plagáty sprevádzali Sarah aj na jej turné po Amerike. Mucha pre divadlo Renaissance navrhoval šperky, kostýmy, kulisy, plagáty aj obálky časopisov.

Foto: Profimedia

Alfons Mucha Alfons Mucha: Dáma s kaméliami.

Reklama: Viacúčelové plagáty

Reklamné plagáty potravinárskych výrobkov, nápojov či drogistického a priemyselného tovaru Mucha povýšil tým, že ich spojil so ženským telom ako hlavným nástrojom propagácie. Ženy na jeho plagátoch odporúčali sušienky, bicykle, šampanské či jemný cigaretový papier. Muchove plagáty bolo viacúčelové. Jeden sa mohol použiť pre najrôznejšie udalosti, stačilo zmeniť len nápis.

Mucha pôsobil aj ako učiteľ – viedol vlastné kurzy v Paríži aj počas pobytu v USA. Na ďalších miestach sa Muchovo učenie šírilo prostredníctvom vzorníka Documents décoratifs z roku 1902. Stal sa jedinečnou učebnicou, dodnes prispievajúcou k rozšíreniu štýlu „Mucha“. Na 72 stranách zhrnul zásady, podľa ktorých od roku 1894 pracoval. Súčasťou učebnice boli aj návrhy na plagáty, jedálne lístky a vzorníky jeho vlastného písma. V roku 1905 vydal pokračovanie, ktoré sa zaoberalo vzťahom ženského tela a ornamentu.

Slovanstvo v obrazoch

Muchov celoživotný vzťah k Slovanom sa naplno prejavilo po návrate zo Spojených štátov. Postupne opúšťal úžitkové umenie, aby sa viac venoval maľbe. Svoj zámer namaľovať Slovanskú epopeju predstavil bohatému americkému priemyselníkovi Charles R. Craneovi – mecenášovi umenia, ktorý mu prisľúbil financie. Celé dielo malo byť venované mestu Praha. Ako predlohy k dvadsiatim maľbám, z ktorých väčšina má rozmer 8 × 6 metrov, Muchovi slúžili fotografie z ciest po Rusku, z obdobia pred Októbrovou revolúciou. Veľkoformátové obrazy maľoval na zámku Zbiroh od roku 1910, dokončené boli v roku 1928. Dielo po prvýkrát vystavili v roku 1928 v novodo­budovanej dvorane Veľtržného paláca. Po dokončení epopeje namaľoval v roku 1929 Pantheon českej hudby, ktorým vyjadril svoj vzťah k hudobným velikánom ako Bedřich Smetana či Antonín Dvořák.

Práve pre svoje hlboké presvedčenie a lásku k Slovanom v čase obsadenia Čiech a Moravy nacistickými vojskami bol Mucha medzi prvými, ktorých vypočúvalo gestapo. Zomrel vo veku 79 rokov na zápal pľúc v Prahe 14. júla 1939.