Približuje prácu Rastislava Sedlačíka, ktorý sa venuje téme mesta. Je to zvláštna inštalácia, o ktorej nám galeristka Dorota Vlachová povedala: „Táto výstava je ako prechádzka, na ktorej objavujete maľbu a rôzne objekty. Uplatnil sa tzv. efekt bielej kocky, ktorý vyvoláva dojem uceleného prostredia, v tomto prípade mestskej krajiny. Premyslená priestorová inštalácia umožňuje vidieť vystavené diela aj zozadu.“ Už z tohto pozvania sa dá usúdiť, že ide o nevšedné vyjadrenie pocitov moderného človeka.
Sám autor Rastislav Sedlačík nám o svojom zámere povedal: „Mojou základnou ambíciou je narábanie s priestorom mesta, mestskej krajiny či periférie, a to v obraze. Chcem konfrontovať maľbu s problematikou premien civilného, urbánneho či krajinného prostredia, ktoré prechádza neustálym vývojom a mení výraz súčasnosti. V prvých sériách malých obrazov Petržaliek – tam som niekoľko rokov býval – som pracoval najmä so stopou. Používal som pretláčanie xeroxu. Nechcel som maľovať žánrové scenérie, chcel som vytvárať obraz pomocou odtlačku. V mojej tvorbe sa dosť často objavuje priestor, v ktorom sa pohybujem. Žijem s rodinou v Bratislave, pracujem tu, učím a tvorím. Bratislava spĺňa všetky podmienky vhodné pre život. Som divák a pozorovateľ každodennej mestskej reality Bratislavy. Filtrujem, zvýznamňujem banálne, monumentalizujem bezvýznamné. Manipulujem mesto vlastnou maliarskou stratégiou.“
Sme zvedaví, či umelca každý kraj inšpiruje rovnako, alebo sú odlišnosti podľa toho, kde dielo vzniká. Rastislav Sedlačík sa narodil v Čadci, takže vysvetľuje: „Z Čadce pochádza moja matka, otec je Moravan. Od štyroch rokov som vyrastal v Bánoveckom okrese, neskôr som študoval na VŠVU v Bratislave. V hlavnom meste som aj ostal, oženil sa a s manželkou Luciou vychovávame dve dcéry. Každá z týchto životných etáp sa viaže na iný úsek mojej tvorby. Nikdy som neriešil lokálne odlišnosti, ale skôr celkový pohľad na krajinu.“
Výstava v Galérii Čin Čin potrvá do 27. júla. Architekt expozície je Marcel Benčík, kurátor Norbert Lacko. Kto má rád moderné umenie a mestské námety, pôjde si pozrieť maľby, ktoré možno vnímať zo všetkých strán. No a čo je celkom originálne – autor používa v tvorbe aj náhodné nečistoty prostredia. Je to napríklad peľ z rôznych stromov, prach. Hovorí, že maľba má aj niečo zachytávať, je to lapač. Obraz bol napríklad „vyhodený“ do zelene, čo nadobúda hneď nový význam – mestská zeleň je aj alergén.
Sedlačík sa pohráva s takýmito zvláštnymi motívmi, dáva divákovi na výber, ako si jeho dielo vyloží: „Lapače sú už blízko performáciám. Nejde primárne o maľbu v zmysle tvorby obrazu pomocou maliarskych postupov, maľba funguje ako nosič, plocha schopná zachytávať v istom štádiu čokoľvek. Má mnoho významov." Výtvarník sa vlastne venuje výskumu krajiny a prichádza s objavmi. Divák to môže komentovať.
