Poďte na výstavu: Osudy Fillu a Fullu v zákrutách 20. storočia

, 12.07.2018 09:00

Stretnúť sa mohli, neexistujú však písomné doklady, že by sa osobne poznali. Ale stretli sa ich obrazy na svetovej výstave v Paríži v roku 1937. Ľudovít Fulla tam získal Grand Prix, Emil Filla zlatú medailu.

Emil Filla: Buchenwald, 1947
Emil Filla: Buchenwald, 1947 Autor: Slovenská národná galéria

Stali sa symbolmi a patria k najdrahším autorom na súčasnom medzinárodnom, českom i slovenskom trhu s umením. Teraz sa stretávajú na výstave Filla – Fulla / Osud umělce – Osud umelca na výstave v Slovenskej národnej galérii.

Neboli rovesníci, Filla bol od Fullu skoro o dvadsať rokov starší. Obaja sa však narodili v rakúsko-uhorskej monarchii, zažili chuť demokracie novozaloženého Československa, ťažobu protektorátu a slovenského štátu, odmietli dogmy socialistického realizmu. „Obaja začali ako ,revolucionári', ,vierozvestcovia' nového umenia, postupne však opustili tieto pozície a neskôr – aj keď každý v inom čase – boli ,oficializovaní',“ hovorí kurátorka Katarína Bajcurová. Filla aj Fulla vovádzali na domácu scénu podnety európskych avantgárd a otvárali nové cesty výtvarnému umeniu.

Filla:
		Maliar,
		1921
Ľudovít
		Fulla: Západ slnka v Turci I.
		(Prvý...
+3Ľudovít Fulla:
		Betlehem (Vianoce, Narodenie),
		1950

Konfrontácia aktu a zátišia už v úvode naznačuje, v čom bola ich tvorba príbuzná a v čom rozdielna. „Obaja originálnym spôsobom – a každý inak – transponovali súdobé umelecké trendy, hlavne kubizmus, i podnety zo staršieho umenia. V prípade Fillu to boli starí Holanďania, v prípade Fullu stredoveké maliarstvo a ikonopis. Nastoľovali otázky modernity a tradície, konfrontovali sa s problematikou ,európanstva' a národnej identity – národného mýtu, inšpirovali sa ľudovým umením, folklórom a reagovali na spoločenské dilemy čias, v ktorých žili a tvorili,“ pokračuje kurátorka.

Príbeh maliarov ako príbeh Československa

Keď Fulla v dvadsiatych rokoch študoval na pražskej UMPRUM-ke, Filla bol už slávny. So spolupútnikom a priateľom Mikulášom Galandom s obdivom hľadeli na Fillov obraz, vystavený vo výklade jednej z pražských galérií. „Obaja sme sa v názoroch zhodovali. Pri pohľade na naše tváre hasli úsmevy zarytých spiatočníkov, zotrvávajúcich pri starých pohodlných formách,“ spomínal Fulla.

„Aj keď bol Filla oveľa produktívnejší – vytvoril asi 700 obrazov – na výstave predstavujeme jeho dielo fragmentárnejšie. Fulla pracoval pomalšie, uvážlivejšie, vytvoril do troch stoviek olejov,“ upozorňuje Katarína Bajcurová. Pre oboch spoločné zlomové momenty výstava zaznamenáva v šiestich kapitolách. Od očarenia kubizmom a avantgardami cez skúmanie mýtov, boje a zápasy až po zbojnícke piesne a rozprávky.

Inštalácia je komponovaná ako obrazáreň, tak ako sa robievali výstavy v medzivojnovom období, v ktorom sa odohralo gros života a tvorby oboch umelcov. Povrchný pohľad by mohol pomýliť, medzi obrazmi jedného zbadá totiž pozorné oko návštevníka sem-tam zasadené dielo druhého. Expozícia tak dostáva jedinečnú príchuť jedinečného pátrania po stopách zajatca kubizmu či Picassa chudobných – ako prezývali Fillu, aj zložitej cesty Fullu, ktorý bol v tridsiatych rokoch mnohým tŕňom v oku. „Príbeh ich života a diela je aj československým príbehom. Na ich príklade môžeme sledovať podstatnú črtu mladej republiky, a to budovanie ,značky Československo' ako modernej demokratickej a progresívnej republiky oproti minulým časom monarchie,“ pridáva Alexandra Kusá, ktorá sa zhostila úlohy odbornej spolupracovníčky. Románové osudy Fillu a Fullu podľa nej sledujú zákruty podivuhodného 20. storočia.

Ľudovít Fulla: Betlehem (Vianoce, Narodenie), 1950
Ľudovít Fulla: Betlehem (Vianoce, Narodenie), 1950 Autor: Slovenská národná galéria

Už v deň, keď vypukla druhá svetová vojna, zatkli a deportovali antifašistu Fillu do koncentráku v Dachau. Neskôr do Buchenwaldu, odkiaľ sa dostal až po jej skončení. Z následkov lágra sa liečil veľmi dlho. Fulla sa v rokoch slovenského štátu utiahol do ústrania v Martine, kde ho prenasledovali pocity osamelosti a tvorivej skepsy.

Únik pred diktátom

Biľakovi k 60. venuje Husák – hlása medená tabuľka na ráme Fullovho Zátišia s džbánom. Originálny a neopakovateľný maliar síce venoval svoje dielo štátu – za to, že mu postavil galériu v Ružomberku. Dodatočne však vylúčili z darovacej zmluvy dva obrazy, ktoré putovali do Prahy ako dar vysokým funkcionárom strany a vlády. Ten druhý – obraz Horúce leto – vraj dostal Štrougal.

Pred diktátom socialistického realizmu, ktorý gniavil umenie od konca štyridsiatych rokov, dali Filla aj Fulla prednosť únikovým programom. Venovali sa krajinomaľbe. Ten prvý krajine Českého stredohoria. „Na prvý pohľad by sa mohlo zdať, že kedysi ,noblesný a dokonale moderný Francúz' končí ako tradičný český krajinár. Ale bola to jeho osobná a výtvarne jedinečná verzia vzdoru a rezistencie proti ponižovaniu, obrana umeleckej slobody, za ktorú celý život bojoval,“ pripomína Katarína Bajcurová. Fullu zas fascinovala krajina malebného Turca, jeho komorné skice však až demonštratívne vyjadrovali apolitickosť.

„Obaja dodnes čnejú v našich kultúrach, českej i slovenskej, ako mohutné piliere , ktoré vidieť doďaleka,“ dodáva kurátorka. Nesmierne pútavé a vzrušujúce rozprávanie o tvorivých i životných pretipetiách dvoch velikánov, korenené rôznymi perličkami a zaujímavosťami, ponúkne aj tým, čo prídu 28. júla na jej kurátorský výklad. Výstava Filla – Fulla / Osud umělce – Osud umelca bude v Slovenskej národnej galérii do 28. októbra.

© AUTORSKÉ PRÁVA VYHRADENÉ

#výstava #Slovenská národná galéria #porovnanie #Ľudovít Fulla #emil filla #dielo
Sleduj najnovšie články na našom Facebooku
Ponuky zo Zľavy.Pravda.sk