„Biela kocka je základný sochársky tvar, do ktorého vstupujem, zapaľujem ho alebo deštruujem. Do polystyrénu o rozmeroch meter krát meter krát meter odtláčam svoje momentálne pocity a prežívanie,“ hovorí Viktor Frešo. Výsledkom je súbor zvláštnych objektov, pripomínajúcich raz podmorský svet koralov, inokedy zvláštne stopy sopečnej erupcie či zuholnateľné pozostatky diela ľudských rúk.
Foto: VIKTOR FREŠO
Tabula rasa je jedným z diel, ktoré vytvoril Viktor Frešo v priebehu posledných dvoch rokov. Spolu s ďalšími novými plastikami, obrazmi a inštaláciami ich vystavuje v Elektrárni Tatranskej galérie v Poprade. Výstavu nazval Od Tatier k Dunaju. „Moja manželka je z Popradu, preto ten názov,“ vysvetľuje rodák z Bratislavy. Multimediálny umelec neprestáva provokovať vlastným egom a zároveň odzbrojovať sebairóniou.
Z hlavy sa stal kruh, v ktorom sú raz prižmúrené, inokedy doširoka otvorené oči. Ústa, ktorých kútiky sa dvíhajú v úsmeve alebo klesajú stiahnuté hnevom či smútkom. Tvár, ktorá kraľuje na každom obraze. „Je to jeden charakter, vlastne môj autoportrét. Autoportrét dôležitého, zamindrákovaného, nechápavého, pripečeného a arogantného človeka,“ vysvetľuje so smiechom.
Nechýba, samozrejme, ani v zahraničí aj doma preslávený Niemand. Nahnevaný chlapík s veľkou hlavou a malým telom, ktorému dáva pomyselná „pečiatka“ moc rozhodovať o osudoch planéty. Aj do neho vraj projektuje autor sám seba. „Vyjadruje môj vnútorný pocit, ktorý mám zo sveta. Je to taký autoportrét emócií, niečo medzi arogantnosťou a letargiou voči tomu, čo sa v spoločnosti deje, voči stereotypom a autoritám,“ pokračuje v rozprávaní pre Pravdu.
Foto: VIKTOR FREŠO
Tentoraz dotvoril Niemanda farbami, jedného uväznil v drevenej konštrukcii, jeho veľké vydanie akoby poúčalo vlastnú zmenšeninu. Ďalšieho zas postavil na hlavu a na jeho chodidlá naaranžoval kvetináč. „Je to forma. Snažím sa rozmýšľať ekologicky, takže som ako umelec začal robiť bezodpadové produkcie. Použijem aj staré formy aj pokazené sochy, znova ich recyklujem a dávam im nový tvar a význam. Neskončia teda na smetisku, ale v múzeách a zbierkach. Aj zničená socha má svoj zmysel a môže mať hodnotu, keď sa s ňou začne znova pracovať,“ hovorí Viktor Frešo. Tak vznikol aj krutý ražeň, na ktorý nastokol viacero malých Niemandov.
Peľasť staromódnej postele, pred ňou naružovo natretá debnička s kamením, na ktorom stojí hlava – guľa. „Táto inštalácia je predzvesťou projektu s mojimi predkami. Režisérom Paľom Bielikom, skladateľom a dirigentom Tiborom Frešom – to boli moji dedovia, mojimi babkami Juditou a Annou aj otcom hudobníkom Fedorom Frešom. Všetci boli umelci, formovali ma a ostalo po nich veľmi veľa artefaktov, tak som sa rozhodol pracovať s pamäťou rodinného prostredia,“ prezrádza o projekte, ktorý by chcel predstaviť na veľkej výstave o dva roky.
Foto: VIKTOR FREŠO
„Práve spojenie postkonceptuálnych a punkových prístupov vytvára osobitú poetiku jeho umenia surových gest,“ konštatuje kurátor Vladimír Beskid. „Je tu pritom jednoduchá idea, riadený proces a minimalistická forma – kocka, rampa, konštrukcia – a jednak kontra v podobe rebélie, radikálneho gesta, rezu a prekračovania hraníc,“ dodáva kurátor, podľa ktorého je Viktor Frešo nielen pre svoju výšku neprehliadnuteľnou postavou slovenskej i českej výtvarnej scény.
Výstava Od Tatier k Dunaju, predstavujúca najnovšie obrazy, sochy a inštalácie Viktora Freša, bude v Tatranskej galérii v Poprade do 16. septembra.
