„Vlastným husličkám dával charakteristické znaky. Hranatý kubistický tvar, výrez v tvare noty ,ef' a nie ,c' ako na ostatných, ornamentálne je spodobený aj slimák. Inšpiroval sa kubizmom a zároveň aj slovenskou ľudovou ornamentikou,“ hovorí Monika Váleková. Kurátorka výstavy, ktorú vo štvrtok otvorili na Bratislavskom hrade.
Kolekciou viac ako 130 obrazov dokumentuje umeleckú cestu Martina Benku od počiatkov. „Začíname ranými, možno menej známymi dielami. Je to dobré pre porovnanie jeho umeleckého vývoja – odkiaľ až kam sa za desať, pätnásť rokov posunul. Vrcholu jeho tvorby – tridsiatym rokom 20. storočia je venovaná samostatná miestnosť, v ktorej vystavujeme najviac veľkých plátien,“ pokračuje v rozprávaní pre Pravdu.
Inštalácia vedie zrak k plátnu Krajina z Terchovej. Obraz získal v roku 1936 striebornú medailu na svetovej výstave v Paríži. Už o desať rokov skôr vystavoval ako prvý slovenský výtvarník na slávnom bienále v Benátkach. „Preklčoval, prekliesnil som si cestu primerane svojim silám. Neočakával som za prácu odmeny a uznania, trápilo ma čosi iné. Akým najlepším spôsobom, akou výtvarnou rečou sa podelím o svoje city a krásu, velebnú majestátnu prírodu s ľudom v nej pracujúcim, boriacim sa za lepší, chutnejší kus chleba,“ vyznal sa pred rokmi jeden zo zakladateľov slovenskej výtvarnej moderny.
Foto: Pravda, Ivan Majerský
Vytvoril mýtus národa
„Príroda mi bola studnicou, knihou, z ktorej som čerpal poučenie. Ateliér mi bol svätyňou,“ napísal Martin Benka. Rodák z Kostolišťa (1888) sa v Hodoníne vyučil za maliara natierača, zároveň sa učil hrať na husliach. Neskôr rád a často muzicíroval v rôznych komorných súboroch. Keď bol tovarišom vo Viedni, začal navštevovať súkromný maliarsky ateliér Emanuela Neumanna. Pokračoval v pražskej krajinárskej škole Alojsa Kalvodu, spolu so svojím pedagógom aj prvýkrát vystavoval – vlastné štúdie z Chodska.
Maľoval, kreslil, venoval sa grafike, knižnej ilustrácii, ba vyskúšal, čo dokáže, aj v komornej plastike. A hoci až do roku 1939 žil a tvoril v Prahe, stal sa tvorcom slovenského mýtu. „Jeho väzby na Slovensko boli najmä od roku 1919 veľmi intenzívne. Po skúsenostiach z Prahy aj vďaka kontaktom so slovenskými intelektuálmi zistil, že Slovensku chýba maliar, ktorý by vytvoril mýtus národa. A rozhodol sa, že to bude on, kto ten mýtus vytvorí,“ vysvetľuje Monika Váleková.
Priťahovali ho najmä severné horské regióny Slovenska. Podľa kurátorky v nich nachádzal ešte archaické formy života, o ktorých vedel, že už čoskoro zaniknú. Privážal si plné skicáre „surového materiálu“, ako prezýval svoje náčrty a štúdie. „Chcel som byť pomocníkom, ospievať som chcel i jeho prácu, aby sa videla krajšou. Chcel som prírodu i ľudí v nej ukázať ako zdravých, nie takých, kde skromnosť bola zamenená za biednosť, duševnú skleslosť, stáročia utrpenia za podlomenosť a z nej vyplývajúcu pasivitu, mäkkosť a citlivosť srdca za slabosť. To mi nedalo pokoja, pretože som cítil a videl, že nie sme takí,“ vysvetľoval Martin Benka.
„Už v dvadsiatych rokoch dospel k tomu, že zobrazoval, ospieval, monumentalizoval slovenskú krajinu a heroizoval slovenského človeka. To bolo hlavné zacielenie jeho tvorby,“ zdôrazňuje kurátorka. „Preto som nášho človeka podával silného a sebavedomého, lebo bol znevažovaný, vysmievaný, poddansky zhrbený, skromný, dobrotivý. Chcel som mu stavať pred oči človeka silného a smelého, aby sa spamätal a vypol prsia k nepoddajnosti,“ zaznamenal v spomienkových úvahách všestranný umelec.
Maľoval obrazy, čo sa dodnes páčia
Maľoval aj pohľadnice. Ako zanietený vyznávač esperanta na nich použil texty z tohto najrozšírenejšieho medzinárodného jazyka, v ktorom písal poviedky a ktorému venoval samostatnú štúdiu. Navrhol niekoľko plagátov, poštových známok i nálepky na zápalkové škatuľky. „Všetci Benkovi súrodenci žili v zahraničí, na Slovensku nemal najbližších. V rodine ružomberského starostu a senátora Jančeka našiel rodinné zázemie. A keďže Jančekovci vlastnili zápalkáreň, dostal zákazku, aby urobil návrhy na zápalkové škatuľky,“ vysvetľuje Monika Váleková.
Roky sa snažil získať ateliér. Hľadal, kde by si ho mohol postaviť. Miesta ponúkala Žilina i Pezinok, lákala ho predstava Janka Alexyho o maliarskej kolónii v Piešťanoch, napokon sa usadil v Martine. Od konca 50. rokov tam žil a tvoril v dome s ateliérom a obrazárňou, ktorý vybudoval štát, za čo mu daroval časť svojej tvorby. Po jeho smrti v ňom začiatkom 70. rokov otvorili Múzeum Martina Benku. Koncom 80. rokov sa malo rozšíriť, položili aj základný kameň prístavby. Pre nedostatok financií však po roku 1989 realizácia plánu padla.
Umelec netajil, že maľuje to, čo sa ľuďom páči. „Martin Benka bol maliarom veľmi poctivým. Nikdy nepodliezal latku svojich nárokov. Jeho obrazy sa ľuďom páčili a dodnes páčia, ani sa nemusel veľmi štylizovať. Držal sa idey, ktorú si už na začiatku vyznačil veľmi jednoznačne,“ dodáva kurátorka. Expozíciu oživila kusmi umelcovho nábytku a osobnými vecami, medzi ktorými je aj tabatierka, zapaľovač, sklený popolník s vygravírovaním monogramom, plášť, klobúk či maliarsky stojan s paletou. Ide o veci, ktoré sú podľa jej slov doslova poznačené dotykmi Benkových rúk a jeho každodenného života. Výstava Martin Benka (1888–1971) bude na Bratislavskom hrade do decembra.
