Textilné umenie dokazuje, že posolstvo sa ukrýva aj na niti

Na Slovensku bolo textilné umenie vždy obľúbené, ale priam explóziu zažilo v šesťdesiatych rokoch minulého storočia, keď sa u nás začala používať technika artprotisu: obraz vznikal z vrstiev vlny, ktoré sa prešívali, a tak lisovali. Pracovala tak aj Božena Augustínová, ktorá sa stala známa aj v zahraničí. Táto skvelá výtvarníčka už síce nie je medzi nami, ale synovia Andrej a Martin živia jej odkaz. Obaja Augustínovci sú tiež výtvarníci, a tak dokázali v umeleckom svete v medzinárodnom meradle vybudovať podujatie, ktoré je poctou nielen ich mame, ale vôbec tomuto odvetviu umenia.

Hovoriaci reliéf

Spočiatku synovia zorganizovali miestne výstavy na Slovensku a z nich sa postupne vyvinulo trienále textilného umenia. Na podujatí sa udeľuje Grand Prix Boženy Augustínovej, ktorá bola priekopníčkou tejto techniky a prispela k jej rozšíreniu aj v zahraničí. Ide o česko-slovenský vynález, registrovanú textilnú techniku prešívania a vpichovania vlneného rúna, ktorý má aj ochrannú známku. Naši textilní výtvarníci vlastne podnietili fantáziu v textilnej tvorbe a naznačili jej nekonečné možnosti.

Aj preto je o slovenské trienále záujem. Predstavujú sa na ňom vynikajúci umelci, ktorí sú tiež priekopníkmi moderných postupov a objavných myšlienok. Bratia Augustínovci hovoria, že vo svete je momentálne textilné umenie v centre pozornosti, že dokonca podobných veľkých prehliadok pribúda, no oni – ako usporiadatelia trienále – by sa chceli špecializovať práve na najmodernejšie trendy, a to na spojenie textilu a virtuálneho sveta. Už dnes niektorí umelci spájajú tradičné materiály so zdanlivo odťažitými technológiami, kombinujú textil s možnosťami digitalizácie. Aj na súčasnej výstave je náznak tohto smerovania. Jednak je tu v špeciálnom priestore inštalácia Umelecký vesmír vo virtuálnej realite alebo ozvučený reliéf: divák si dá slúchadlá a tie mu potom všeličo vysielajú do uší podľa toho, čoho na reliéfe sa práve dotýka. Je to dielo Lucie Seppovej zo Slovenska. Autorka použila aj knihy a vytvorila zaujímavú kompozíciu ozvláštnenú vláknami a kresbami.

Textilné umenie dnes v Danubiane

Fotogaléria 8 fotiek

+5

Božena Augustínová by sa asi tešila, ako sa textilná tvorba rozvinula, a čo všetko možno na súčasnej prehliadke v Danubiane vidieť. Je to expozícia, samozrejme, najmä pre milovníkov umenia, ale na svoje si prídu aj ľudia, ktorí sa o novinky v textile až tak nezaujímajú. Je sa na čo pozerať. Akoby sa práve uvoľnili dlho tlmené sily a teraz sa autori „odviazali z krážov nití“. Bude to pútavá prehliadka aj pre deti – exponáty sú strašidelné, hravé, záhadné – ako v začarovanom zám­ku.

Magická prechádzka

Urobme si malú prechádzku po magickom prostredí a pristavme sa pri dielach, ktoré sme si aj nafotili. Kasia Tons z Austrálie vystavuje „odev ducha“. Je to silueta vytvorená z bohato zdobenej pevnej látky. Vzbudzuje ilúziu stojacej postavy, ktorá je odetá od hlavy po päty do čarovného rúcha, zdobeného rôznymi materiálmi a perličkami či nášivkami. Na plastike, lebo tú textil vytvára, sú rôzne výšivky, znaky, všetko v pestrých farbách. Na mieste predpokladanej tváre má socha masku a maskou je vlastne celé dielo, ktoré má aj záhadný názov: Ona je duch dverí vedúcich von. Skutočne má divák pocit otvorených dverí a vidiny rozmanitých zážitkov, ktoré človeka za dverami vonku čakajú. Autorka vložila do plastiky poéziu, ale aj odkaz na tradície.

Dorte Jensen z Dánska vystavuje portréty ľudí, ktorých tváre sú ako mapy času a charakterov. Vyjadrujú pokoj, vyrovnanosť, múdrosť, ale je v nich aj príbeh. Portréty Neznáma Indiánka a Dáma z Konsa sú vytvorené z textilu metódou nanášania. Jednotlivé vrstvičky sú na seba postupne prišívané jemným stehom a vytvárajú dojem akvarelu alebo fotografie. Všetko je robené z jemnej látky ručne!

Smutné domčeky

Nathalie Muller z Holandska priviezla na trienále veľmi zaujímavé dielo, ktoré upúta už len kontrastom materiálu – spojila cievky hodvábnych nití a ostnatý drôt. Z farebných „hodvábov“ vytvorila malé domčeky, ktoré umiestnila do drôtených „bublín“. Chcela naznačiť, že síce sme slobodní, ale kolektivizmus nahradil individualizmus a ten priniesol častú osamotenosť. Každý si vytvára vlastný svet, ohradzuje sa plotmi, uzatvára sa vo vlastnom súkromí a je tam odizolovaný.

Veselé domčeky z farebných nití sú vlastne smutné. Kompozícia sa nazýva Spojené, čo môže znamenať, že darmo sa chceme spájať do rôznych celkov, rodín – sme čoraz viacej jeden od druhého odtrhnutí. Túto izolovanosť umocňuje aj digitalizácia života. Siete môžu byť aj ostnaté… Dnes človek nemusí vyjsť ani von z domu – býva si so svojimi monitormi, zdá sa, že je spokojný, ale jeho duša trpí.

Atsuko Sasaki z Japonska sa inšpirovala životom v oceáne. Tzv. morské potvorky – medúzy, ježe a iné vodné živočíchy jej poslúžili ako predobraz originálnych tašiek. Aj tak sa dá prezentovať na trienále textilu: exponáty sú dvojjediné, sú to praktické predmety a zároveň sa dajú zavesiť ako obrazy na steny alebo ako plastiky v priestore. A ešte aj pripomínajú, že treba chrániť prírodu. Detaily týchto exponátov ukazujú, aká je krásna. V taške nosí človek rôzne banality, ale obal – taška – môže ten obsah povzniesť. Taška z plastu sa vyhodí a zanešvári svet, tašky od japonskej výtvarníčky iba skrášľujú.

Yoon Ji Seon priviezla do Bratislavy práce, ktoré vyzerajú ako zástavy. Sú to unikátne obojstranné textilné obrazy, ktoré autorka nazvala Handrová tvár. Pozoruhodné je, že deformované portréty vznikli vyšívaním a že autorka z tých istých nití vytvára na každej strane látky inú tvár. Tieto sugestívne obrazy pôsobia priam magicky, majú psychologický rozmer – tváre sa menia podľa nálady, podľa osvetlenia, podľa prúdenia vzduchu a hlásajú, že nič nie je definitívne.

Ústa v puzdre

June Lee je z Kórey. Vystavuje jednu z najzložitejších kompozícií na trienále nazvanú Okolostojaci. Tvoria ju malí ľudkovia, ktorí kráčajú okolo schúlenej veľkej postavy. Všetci si len tak idú a jeden druhého si nevšímajú. Ani toho výnimočného, ani ostatných maličkých. Autorka vytvorila pôvabné súsošie, v ktorom skúma práve vzťahy medzi súčasnými ľuďmi – nevšímavosť davu, hystériu davu, nerovnosť, bezduché blúdenie, ponevieranie sa, hľadanie úniku. Dá sa v kompozícii nájsť kadečo. Aj pekné, aj filozofické. A tí ľudkovia sú zo živice, ich postavičky obalila autorka textilom. Sú akoby v puzdre, ktoré ich ešte viac izoluje a jednotí, globalizuje. Pôsobia ticho, ústa majú prekryté tkaninou. Ako by svet stíchol v rozpakoch…

Človek z vlny

A konečne si všimneme medzi vystavujúcimi aj muža – zdá sa, že textil je predsa len bližší ženám – Martina Kratochvíla zo Slovenska. Na trienále predstavuje triptych z ovčej vlny pomenovaný Písmená. Jeho dielo pôsobí veľmi milo – divák má chuť sa vlny dotknúť, opáčiť ju, postískať. Mal takú chuť asi aj sám autor, keď z pradien – aj tie sú na jednej z častí výjavu – vytvaroval ľudské postavičky a spojil ich do reliéfu. Nahé telá v rôznych polohách, deti, muži, ženy, všetci sa „rozvaľujú“ v príjemnej vlne, splývajú s ňou a vymaňujú sa z nej. Je to alegória života, ľudského snaženia a spolunažívania. Reliéf pôsobí optimisticky, akoby sa postavy šmýkali po nejakom stohu slamy, inde sa zasa šplhajú hore, zabárajú sa do sena – vlny, vynárajú sa z nej. Niektorí sa len začínajú hniezdiť, iní vypadávajú…

Foto: Pravda, Ľuboš Pilc

Textilné umenie dnes Andrej Augustín Martin Augustín Bratia Andrej a Martin Augustínovci, organizátori textilného trienále pred dielom kórejskej umelkyne Yoon Ji Seon nazvaným Handrové tváre. Získala zaň aj cenu Excellent Award.

V tomto vlnenom podaní je však život mimoriadne milý, aspoň tak vyzerá. A optimisticky pôsobí aj postupnosť v trojobraze – začína sa chuchvalcami vlny, tie sa formujú, tvarujú, až je z nich postavička. Z ničoho vzniká niečo, je to mäkké, voňavé, príjemné, lebo je to vlna. Tú poznáme, máme ju ohmatanú, zohrieva nás. Preto je tento reliéf taký domácky, ako keby sme aj my z neho vystúpili…

Do textilu preniká intelekt

Zo Slovenska je aj Sylvia Birkušová, ktorá vystavuje „stlačenú“ výšivku s názvom Zbierka kytíc. Jej diela sa ponášajú na klasické vyšívané obrazy, ale sú aktualizované. Vyniká ich farebnosť a vytvára sa zvláštna abstrakcia, ktorá pôsobí domácky – vyvoláva pocit útulnosti a niečoho dôverne známeho.

Na výstave sú diela, ktoré možno nazvať výsostne intelektuálnymi a ktoré sa kedysi v žánri textilu nevyskytovali. Často sú to práve portréty, ktoré tvár rôzne deformujú, trieštia a ponúkajú až akúsi „textilnú psychoanalýzu“. Mnohí autori vytvárajú filozofické obrazce alebo námety, ktoré reflektujú zložité problémy súčasnosti. Spracovávajú rôzne nové materiály, ale častý je aj klasický úplet alebo výšivka. Renáta Ormandíková napríklad kolekciu osviežila sochou koňa, ktorý je celý opletený sivastou vlnou a volá sa Muzikanti z Brém.

Gudrun Bartenberger-Geyer vytvorila zasa z látky celú ľudskú chrbticu aj s rebrami. Tento hrudník z textilu obliekla výtvarníčka na ženskú postavu ako krinolínu alebo ako tzv. kosticovú spodničku a dielo nazvala Telo v klietke. Je to dobrý nápad, ale má vážne pozadie. Dielo poukazuje na to, že ľudia dnes často trpia bolesťami chrbtice, sú preťažení, ubolení a majú depresie. Pri pohľade na tento vtipný exponát človeka smútky prejdú a hneď sa poriadne vzpriami… Je to aj terapia. Carlos Carvalho, Brazílčan z Indonézie, vytvoril dielo Kamufláž. Je homosexuál a žije v krajine, kde sa takáto orientácia trestá. S motívom skrývania sa pohral aj vo svojom výtvarnom vyjadrení – prenasledovaní sa v prírode skrývajú. Žiaľ, musia to ešte robiť aj ľudia. Navonok pôsobí jeho exponát priam optimisticky, ale – je to kamufláž. Kvety skrývajú utrpenie…

Textilný vesmír

No a kto vyhral? Marian Bijlenga z Holandska. Jej reliéf z maličkých „ozdôbok“ – Vzorové body veľké – zaberá veľkú časť steny. Autorka spojila monumentálne s miniatúrnym a dosiahla veľký efekt. Drobné farebné útvary vytvárajú na bielej ploche niečo ako textilný vesmír. Sú tam prúdy a mapy, roje. Vznešené, usporiadané a provokatívne. Čo tým asi chcela autorka povedať? Prečo si dala takú prácu, doslova „babračku“, že svoje dielo vytvorila z množstva maličkých kúskov?

Dá sa to dešifrovať aj tak, že všetko poriadne vzniká z detailov, na ktoré sa treba sústrediť, že monumentálne je vtedy najsilnejšie, ak sa skladá z drobných, ale dotiahnutých vecí. No a to výtvarníčka dosiahla. Pred jej reliéfom sa dá postáť dlhšie a lúštiť, z čoho sa vlastne skladá: zo samých pekných vecičiek, ktoré sú na bielom podklade. Ten sa neopiera o stenu, čím vzniká okolo exponátu vzdušný priestor. Pôsobí to slobodne, pružne. Je to veľmi čisté. Dielo má až oltárnu silu. Akoby hlásalo, že dôkladnosť znamená krásu.