V roku 1970 som mal dvadsaťpäť a chodil som na Vysokú školu výtvarných umení. Občas sme sa stretávali u Ruda Sikoru, ktorý bol o ročník vyššie. Býval aj s manželkou v sivom robotníckom dome na Tehelnej, ktorú sme poznali aj ako Ziegelfeld. Povalu domu prepustil spolužiakovi Viliamovi Jakubíkovi z Varína, lebo nemal aj so ženou kde bývať. Počas leta, druhého po augustovej okupácii, Sikora s Jakubíkom začali hovoriť o tom, že treba niečo urobiť. Tak sa začal rodiť 1. otvorený ateliér.
1. otvorený ateliér sa pripravoval na 20. novembra. Sikora kvôli tomu vypratal celé prízemie, všetko zariadenie poodnášal, niečo uložil k susedom. Navrhol pozvánku a cez „kamarátšafty“ ju nechal vytlačiť v Rači, kde sa tlačili mapy. Dostalo sa k nám echo, že súdruhovia niečo šípia a že o tom rokovali na straníckom výbore dočasného Zväzu výtvarných umelcov. Na viacerých začali vyvíjať tlak a nahlásili to na ŠtB. Aby sa im nepodarilo akcii zabrániť, tak sa to presunulo o deň skôr, na 19. novembra. Bolo nás devätnásť, naprieč generáciami, starší aj mladší. Ostatní, čo prišli, boli kamaráti a kamaráti kamarátov.
My trojica JKM – Jakubík, ja a Marián Mudroch – sme toho na 1. otvorenom ateliéri mali viac, rôzne akcie a objekty. Jedna z našich akcií mala názov CZECHOSLOVAKIA.
Foto: archív Vladimíra Kordoša
Na podlahu sme položili do radu štrnásť škatuliek. Na každej bolo jedno písmeno a spolu tvorili nápis C Z E C H O S L O V A K I A. Škatuľky sme postupne pootvárali a z každej sme vybrali plechovú mechanickú žabku a kľúčik. Žabky mali tiež na sebe namaľované písmená, tá s A bola zo škatuľky A a tak ďalej. Zoradili sme ich, aby aj ony vytvorili nápis C Z E C H O S L O V A K I A. Keď tvorili tri rady – škatuľky, kľúčiky a žabky – žabky sme ponaťahovali a ony sa pustili kade-tade. Skákali a klepotali. Zhlukli sa, narážali do seba alebo zostali osamotené na svojej prapodivnej ceste. Spomaľovali. Niektoré padli a zostali na chrbte s nohami vo vzduchu. Dodrnčali. Skončilo sa to, nápis sa rozpadol, štát bol v rozklade.
Mali sme ich z hračkárstva na Poštovej, tam sme kúpili tých štrnásť plechových žabiek na kľúčik. Škatuľky sme vyrobili. Na uliciach boli ešte stopy po tankoch. Na našej škole sa pomaly vystŕkali katani slobody. Súdruh Kulich vyhodil Vincenta Hložníka, lebo nechcel dať dole zo steny Dubčeka, ktorý visel v jeho grafickom ateliéri. Krátko po tom, čo sme skončili školu, vyhodil ďalšieho pedagóga, nášho obľúbeného Václava Ciglera. Ten mal na 1. otvorenom ateliéri „pochrómovanú kovovú tyč namierenú na bod medzi očami“.
Fotky a film z akcie zostali u Mudrocha, niečo má aj Sikora. Jakubík emigroval do USA. Knižku o 1. otvorenom ateliéri zostavili tridsať rokov po tom, čo bol otvorený, Marián Mudroch a Dezider Tóth s textom Eugénie Sikorovej. Dom, v ktorom sa odohral, vtedy už nestál. Medzičasom ho zbúrali.
