Jedna z hviezd, vo svete oceňovaný Simon Norfolk, príde na festival osobne. Čím osloví jeho projekt Chaos a pokoj?
Výstava autora, ktorý fotografoval v najhorších vojnových oblastiach a utečeneckých krízach, je postavená na zaujímavej myšlienke. Vojny podľa neho formovali a formujú náš svet. Ak to poviem hrubo, potreba viesť vojny je motorom k pokroku. Vysvetľuje to na zábere Londýna, ktorý stojí na základoch starej rímskej cesty. Pre Rimanov boli cesty kľúčom vojenského úspechu v Británii. Bez nich by krajinu nedobyli. Podobne je to aj v súčasnosti. Obrovské miestnosti s počítačmi, čo sledujú ľudí, alebo drony sú vlastne vojnové nástroje. Za neosobnými technológiami je vojna. Nielen v zabíjaní, strieľaní do žien a detí či v horiacich naftových poliach, ale aj v pokoji je niečo podozrivé. Nevidí vojnu prvoplánovo, ale rozpráva o nej nepriamo.
Poprednou osobnosťou svetovej scény bol Marc Riboud. Čím sa tento večný cestovateľ navždy zapísal do dejín fotografie?
Často cestoval po krajinách, v ktorých vládli diktátorské režimy. Či to bolo Československo v 50. rokoch, Sovietsky zväz za éry Brežneva alebo Čína 80. rokov. Nekritizoval, nenakúkal kľúčovou dierkou, netváril sa, že je objektívny, ale podával osobnú správu. V jeho fotografiách vidno radosť zo sviatočných i všedných chvíľ ľudí, ktorí nemali ani vďaka vládnucemu režimu pocit premárneného života. Bol cestovateľom, ktorý nenamotával divákov na adrenalínové dobrodružstvá, ale rozprával skôr o pocite, atmosfére, láskavosti, o niečom dôverne známom. Aj v Číne videl suseda. A príbeh pre neho nebol taký dôležitý ako napríklad pre Bressona.
Najnáročnejšia bola vraj preprava výstavy Mexičana Rubena Ochou Beštiár. Ako podklad jeho snímok mu poslúžili päťdesiat kilogramov vážiace vápencové dosky.
Každý zo siedmich nových smrteľných hriechov je alegóriou, do ktorej vkladá viacero motívov. O obžerstve, smilstve, závisti či pýche hovorí ako o čomsi, čo ničí spoločnosť. Sú to obrazy, nie kázeň. Ochoa nie je farár, ktorý hrozí, ale snaží sa podať správu o tom, v akom stave je spoločnosť. Že je to náš problém a zastaviť sa nedá. Sedem nových smrteľných hriechov tu nie je rok ani sto, ale dvetisíc, päťtisíc rokov. Stále sú tu a na 99 percent stále budú. Zdôrazňuje, že svoje fotografie nerobí digitálnou technológiou, ale tradičnými analógovými technikami 19. storočia. A z kameňa cítiť rudimentárnosť a brutalitu témy. Uvedomuje si, že situáciu ani spoločnosť nezmení. Jeho snímky sú reflexiou, čo vlastne tie hriechy sú a prečo by nemali byť.
Foto: Ruben Ochoa
K hviezdam tohtoročného festivalu patrí podľa vás aj francúzska umelkyňa Orlan.
Je jednou z mála tých, ktorá ad absurdum dotiahla predstavu o tom, že materiálom je jej vlastné telo. Ona je chodiace umenie. Za sebou má iks plastických operácií, ktorými chcela sformulovať, čo je podľa nej súdobou predstavou krásy. S vlastným telom pracuje ako sochár s kameňom. Manipuluje s ním natoľko extrémne, až je človek zdesený. Raz má človek predsa niečo dané, tak to nebude ovplyvňovať. Ešte tak dať sa potetovať, ale toto!
Jej Zvliekanie z kože je video rovnako ako Zidane: Portrét 21. storočia autorskej dvojice Douglas Gordon a Philipp Parreno. Pokúša sa Mesiac fotografie konkurovať filmovým festivalom?
Určite nie. Témou oboch videí je však telo, ktoré sa stalo aj jednou z tém nášho festivalu. Pätnástimi či dvadsiatimi kamerami nasnímali Douglas Gordon a Philipp Parreno z nezvyklých uhlov Zidana a vytvorili záznam, v ktorom vidíme len nohy, telo, pohyby. Nie je dôležité, či dá, alebo nedá gól. Žiadni diváci, len telo, ktoré sa hýbe na trávniku. Divák vníma choreografiu futbalistu, ktorý sa zmenil na objekt tanečníka. Deväťdesiat minút je stále telo v pohybe.
Tvorbou piatich autorov nasvecujete domácu scénu. Čím zaujali vás a dokážu osloviť divákov fotografie Martina Marenčina?
Na jeho portrétoch výtvarníkov, ktorých pozná, keďže fotografuje ich diela, sa mi páči, že každý z nich je z iného súdka. Raz je to fotografia z ateliéru, inokedy z vernisáže. Človek nemá pocit monotónnosti, často má charakter momentky, neraz je to portrét urobený cielene. Niektoré sú vážnejšie a niekedy diváka spontánne rozosmeje. Ako napríklad portrét otca plávajúceho v bazéne, busta medzi bustami. Marenčinove fotografie hovoria o osobnostiach, ktoré tvoria chrbtovú kosť slovenskej výtvarnej kultúry. A na ich zachytenie nemá jeden kľúč, ale sú rozmanito urobené.
Anna Daučíková sa venuje najmä videoartu, čím dokážu zaujať jej fotografie?
Pohybuje sa na rozhraní experimentálneho videa a fotografie, čo prirodzene spája. To ma na jej tvorbe vždy lákalo. Nie sú to práce, ku ktorým potrebujete siahodlhý výklad, aby ste im porozumeli. Majú výpovednú hodnotu, prihovárajú sa aj tým, čo neštudovali dejiny umenia. Vždy ide o dobrú koncepciu. Vizuálne sú to atraktívne diela, má dobrú tému a zároveň znalcom, čo poznajú súvislosti, dáva priestor na štúdie. Je to skvelá kombinácia.
Ktorú z výstav predstavujúcich tvorbu fotografov strednej a východnej Európy treba rozhodne vidieť?
Určite Petra Kornissa. Narodil sa v Rumunsku, je však Maďar a žije v Budapešti. Ako reportér je úzko spojený s maďarskou kultúrou a so spoločnosťou. Tvorí v cykloch, ktorých koncepciu má veľmi dobre vymyslenú. Kľúčovým bol cyklus o gastarbeitroch, robotníkoch, ktorí dochádzali z okolitých dedín do Budapešti, kde pracovali v plynárňach. Bol to moderný časozberný dokument o mužovi, jeho rodine a živote v 70. a 80. rokoch. Doma mal záhradku, choval prasa a každodenne pendloval do roboty. My sme vybrali nový Kornissov cyklus Prechody. Len teraz každý deň prichádzajú z vidieka do hlavného mesta ženy. V bohatých rodinách, ktoré si to môžu dovoliť, robia chyžné. Za socializmu to bol dochádzajúci robotník, dnes za kapitalizmu je to chyžná, v princípe sa nič nezmenilo.
