Diváka unáša do sveta mágie a tajomstiev, ktoré objavuje všade okolo seba. Jeden z najpoetickejších fotografov slovenskej novej vlny, ktorý predstavuje pod názvom Anima výber zo svojej tvorby v trenčianskej Galérii M. A. Bazovského.
„Nikdy doteraz som nedal dohromady zvery, hoci sa v mojich fotografiách objavujú už od čias štúdií na pražskej FAMU. Namiešal som teda koktail z novších vecí, ale aj zo starých, ktoré som robil ešte v osemdesiatych rokoch v Prahe,“ hovorí pre Pravdu fotograf pendlujúci medzi Parížom, Prahou, Bratislavou a Levočou. Mal z čoho vyberať, v archíve má najmenej tri stovky obrázkov s témou, ktorú si zvolil ako nosnú líniu premiérovanej výstavy.
K najnovším pridal aj novinku – veľkoformátové fotografie vytlačené na dreve. „Keď som pred dvoma rokmi robil projekt Majster Pavol, uvažoval som o tom, že všetky fotografie vytlačím na dreve. Vtedy som pokusne urobil jednu, dve veľké tlače. Veľmi sa mi páčili, je to však práca extrémne náročná na technológie. A nie každá fotografia je na drevených doskách dobrá. Bola to však výzva,“ vysvetľuje. Tak prišli na svet „fotomozaiky“ Sedem zhavranelých bratov a Andyho kocúrisko. Ten sa ocitol aj na titulke katalógu a pútači vťahujúcom do galérie.
Havrana naučil lietať
Na začiatku Deviatich zhavranelých bratov bolo havranie mláďa, ktoré našiel v jednom z parížskych parkov. Vypadlo z hniezda. „Nebolo už najmenšie a mne ho bolo ľúto,“ priznáva. Za tri mesiace, čo s ním strávil v jednej domácnosti, ho fotografoval. Materiálu má vraj toľko, že by vystačil na samostatnú výstavu. A ako naučil havrana lietať? „Normálne. Dal som ho na policu, odišiel na opačnú stranu miestnosti, on sa rozbehol a priletel ku mne. Chytil som ho a znova zaniesol na policu,“ spomína netajac úsmev Peter Župník.
Najkrajšie boli podľa neho vtáčie rituály – ranná rozcvička, čistenie peria, tance… „Sledoval som mláďa a zrazu videl všetky indiánske tance. Indiáni odpozorovali, ako sa zvieratá správajú, a naučili sa od nich všetko možné. Lenže keď vyrástol, havran nechcel odo mňa odísť, darmo som mu otváral okná a vyhadzoval ho. Nakoniec som ho musel odviezť do havranieho lesa a nechať ho tam,“ priznáva so smiechom.
Príbeh Andyho kocúra je iný. A podstatne kratší. Stretol ho počas návštevy ateliéru svojho známeho, jedného bratislavského architekta, ktorý predstavoval práve dokončený projekt. „Kocúr stále chodil okolo mňa po bielej dlažbe. Furt sa mi motal okolo nôh, tak som ho nacvakal. Po čase mi napadlo dať fotografie dokopy a neskôr zasa aj ich troška vyfarbiť,“ hovorí.
Všetky mačky, ktoré „odchytil“ fotoaparátom, vyzerajú ako šelmy. Sú do však domáci miláčikovia. Až na jedinú výnimku. Pumu, ktorú odfotografoval pred pätnástimi rokmi v pražskej zoo. „Bola za sklom, takže som mal problémy s odrazenými svetlami a reflexmi. Ľudia, čo tam boli so mnou, roztiahli kabáty, aby mi vykryli odraz neónu a v ten moment si zviera povedalo – čo je to tu za bláznov, idem preč. Puma vstala, ladne odišla a v tom okamihu som ju cvakol, ešte na film,“ pridáva Peter Župník príbeh ďalšej z vystavených fotografií.
Domaľba je spontánna záležitosť
V lastúre objaví monštrum, vo fľaku na pokrčenom papieri koníka, veľryby v pohári nakladaných uhoriek, zabudnutého slona v skalách lesa vo Fontainebleau, v búrkami zdevastovanom pahýli stromu strážcu, v kamennej soche jednorožca, v čipkovanej záclone love story, v opadanej omietke ťavu… Do negatívu alebo digitálnej fotografie zasahuje jemnými domaľbami, aby dotvoril predstavu, ktorú mal už vo chvíli, keď stlačil spúšť.
„Časť mozgu vymyslela vec, ktorá bola nereálna, a preto som roky hľadal spôsob, ako ju do fotografie dostať. Ide o rôzne polohy: buď zmeniť obsah obrazu, alebo sa vyložene pohrať s jeho nuansami, ktoré nemenia obsah, ale len obraz,“ vysvetľuje Peter Župník. Pri svojich fotografiách preto vždy uvádza dva roky – prvý, keď vznikol negatív alebo digitálny záznam, druhý vznik finálneho obrazu. „Vznik domaľby je veľmi spontánna záležitosť,“ hovorí autor, ktorý sa pri fotografovaní ocitá v pozícii užasnutého diváka.
Podstata Župníkovej tvorby spočíva vo večnom hľadačstve – okolo seba, vo vlastnej duši, vo svojej tvorbe. Keď nájde, čo hľadá, rád uvádza veci do pohybu, aj tie nehybné, vdychuje im život, aj keď len mysteriózny,“ pripomína kurátorka výstavy Ela Porubänová.
„Možno mám dar, že vidím zaujímavé až neskutočné veci. V mojom prípade však neplatí, že umelec musí trpieť, aby tvoril. Keď trpím, tak ani nezoberiem aparát do ruky. Nemôžem, lebo nevidím, nevnímam,“ priznáva päťdesiatnik, ktorý má od zabehnutého komerčného fotografa, zarábajúceho úžasné prachy reklamou, nesmierne ďaleko. „Vo voľnej tvorbe mám ale účet, ktorý mi dáva energiu a mojej tvorbe zmysel. Stále však rozmýšľam o fotografii, ktorú nemôžem urobiť. A preto ďalej hľadám,“ dodáva Peter Župník.
Výstava Anima, ktorá bude v trenčianskej Galérii M. A. Bazovského do 25. novembra, ponúka jedinečnú možnosť vstúpiť do sveta jeho magických predstáv a fantázie, nachádzajúcej aj v každodennosti zázraky.
