Ladislav Bielik v Marseille pripomína hodnoty slobody

Nad azúrovým pobrežím južného Provensalska panuje príjemných dvadsať stupňov a inštalatér Emil Gallo si rozhaľuje svoju košeľu. Aj keď by sa dalo v geste odhalenej hrude prirodzene vytušiť bezstarostné nasávanie slnečných lúčov, realita je v tomto prípade celkom iná – neočakávaná, a o to hrozivejšia. Jeho gesto je symbolom vzdoru, ale aj beznádeje. Nečelí totiž letnej idyle, ale hlavni tanku „spriatelených vojsk“. Slávna fotografia Ladislava Bielika z augusta 1968, ktorá svojho času obletela celý svet, od 12. novembra dominuje priestorom galérie MaMo vo francúzskom meste Marseille. Je to vôbec prvý raz, čo sa Slovensku podarilo dostať sa do prestížnych výstavných priestorov na streche budovy navrhnutej architektom Le Corbusierom.

20.11.2018 14:00
Ladislav Bielik Foto: ,
Výstava fotografií Ladislava Bielika Muž s odhalenou hruďou potrvá v galérii MaMo do 15. decembra.
debata (2)

„V čo viac môže človek ešte dúfať? Čo môže byť silnejšie, ikonickejšie, inšpiratívnejšie či povzbudivejšie ako táto strešná terasa posadená v oblakoch?“ znie otázka na webstránkach galérie umiestnenej na 11. poschodí budovy Cité Radieuse (Žiarivé mesto). Oficiálny názov stavby je doslova „bytová jednotka“, domáci ju však zvyknú volať aj „dom bláznovstva“. Presne taký opis totiž svedčí aj Le Corbusierovi a jeho odvážnej vízii, ktorú mesto Marseille realizovalo na prelome 40. a 50. rokov 20. storočia.

Pôsobivé betónové bludisko predstavuje dokonalý bytový ekosystém. Cité Radieuse je mesto v meste a jeho obyvatelia majú k dispozícii nadštandardnú občiansku vybavenosť, napríklad jasle, materskú školu, jedálne, knižnice, obchody, bazén či dokonca predajňu s československým dizajnom. Pomyselným centrom je práve strešná časť a galéria súčasného umenia MaMo, ktorú v roku 2013 otvoril dizajnér Ora Ïto známy spoluprácou so značkami ako Louis Vuitton, Gorenje, Swatch, Heineken či Audi. V galérii medzičasom vystavovali popredné mená súčasného umenia, napríklad Olivier Mosset, Jean-Pierre Raynaud, Sophie Delafontaine, Daniel Buren a mnohí ďalší. Ako sa tam dostali fotografie Ladislava Bielika? Riaditeľ Slovenského inštitútu v Paríži Jakub Urik prezradil, že veľkú úlohu v skutočnosti zohrala náhoda.

Príležitosť, aká sa len tak nenaskytne

„V septembri som zástupcom galérie prezentoval portfóliá súčasných slovenských umelcov a na stole ležala práve Bielikova fotografia Muž s odhalenou hruďou, ktorú som pôvodne predstavil celkom inej inštitúcii. Všimol som si, že vedenie MaMo po celý čas na snímku poškuľovalo a keď sa rokovanie skončilo, prišla opatrná otázka, či ide o nejaký slovenský vojnový film. Vysvetlil som im, že išlo o realitu, ktorú sme zažili v roku 1968. Druhá otázka bola, či nejde o nejaký slovenský humor. Musím povedať, že priatelia z azúrového pobrežia boli z týchto udalostí úprimne šokovaní a okamžite kontaktovali majiteľa galérie Ora Ïta. Aj keď sa MaMo neorientuje na fotografiu, ale na súčasné umenie, dostali sme zelenú. Na prípravu sme mali tri týždne,“ spomína Urik na šibeničný termín 12. november – deň vernisáže.

Výstava fotografií Ladislava Bielika Muž s...
Výstava fotografií Ladislava Bielika Muž s...
+4Výstava fotografií Ladislava Bielika Muž s...

Rešpekt k priestoru v kombinácii s krátkym časom na realizáciu by mnohým mohol nahnať strach. Slovenský inštitút v Paríži to však zobral ako výzvu a hlavne veľkú príležitosť, ako prezentovať 50. výročie vpádu vojsk Varšavskej zmluvy do Československa. „V takom prestížnom výstavnom priestore mimo hraníc Česka a Slovenska Bielikova fotografia ešte nebola. V MaMo pôsobí fotka ako päsť na oko, ale súčasné umenie má aj šokovať,“ dodal pre Pravdu Urik, ktorý pri realizácii výstavy vložil plnú dôveru do rúk grafického dizajnéra Borisa Meluša.

Mladý výtvarník pôsobiaci v bratislavskej Novej Cvernovke pri návrhu plne rešpektoval minimalistický priestor a namiesto hutného obsahu sa sústredil skôr na prvotnú emóciu plynúcu z Bielikových fotografií. Pokým jednej stene dominuje práve veľkoformátová fotografia Muža s odhalenou hruďou, v centrálnej časti galérie visia fotky zavesené na oceľovom lane okolo päťcípej drevenej hviezdy. Tá mala byť podľa plánu natretá na červeno, umelci však nakoniec vyšli v ústrety požiadavke galérie, ktorá argumentovala Le Corbusierovou záľubou vo využívaní neopracovaných prírodných materiálov.

Zvonky zvonia generácii T-55

V deň vernisáže, v pondelok 12. novembra, si za tónov kultového albumu Prúdov Zvoňte, zvonky fotografie so záujmom prezerali desiatky návštevníkov. Okrem zvedavcov a obyvateľov Cité Radieuse medzi hostí zavítal aj veľvyslanec Slovenskej republiky vo Francúzsku Igor Slobodník. Ten sa vo svojom príhovore pokúsil navodiť predstavu, že okupačné vojská v roku 1968 vtrhli práve do Francúzska. Svojou dystopickou víziou chcel prítomným priblížiť šok, aký zažívalo bývalé Československo.

„Zoberme si, akými otázkami sa v tom čase zaoberali mladí ľudia vo Francúzsku či v Nemecku. Kým oni si mohli hovoriť, že sú generáciou Ho Či Mina alebo Che Guevaru, naša, do veľkej miery stratená generácia sa po auguste 1968 mohla označiť akurát tak generáciou T-55. Práve to bol totiž najčastejšie využívaný invázny tank,“ priblížil neskôr pre Pravdu Slobodník. Zároveň upozornil na štokholmský syndróm znásilnenej krajiny, ktorý do dnešných dní formuje spoločenské vedomie v Česku aj na Slovensku. „Ide o pocit, že každý režim sa dá pretrpieť. Alibizmus a oportunizmus sú dozvuky tohto rozvratu, no ide o generačnú záležitosť,“ dodal.

Výstava dokáže podľa jeho slov tlmočiť návštevníkom galérie jednoduchú správu – správu o túžbe po slobode a jej násilnom potlačení. Súhlasí s ním aj šéf galérie Benjamin Vincent. „Túto výstavu vnímam ako symbol. Nemusíme ísť bezpodmienečne do všetkých detailov, pretože fotografie hovoria samy za seba. Hlavným motívom je sloboda. To, aké ťažké je ju nadobudnúť a aké ľahké o ňu prísť,“ odpovedá Vincent na otázku, ako dokáže výstava komunikovať s ľuďmi, ktorí o auguste 1968 počujú po prvý raz. Príklad týchto udalostí vníma ako nesmierne dôležitý aj Maxime Forest, milovník československého dizajnu a obyvateľ Cité Radieuse, ktorý pôsobí na Inštitúte politických štúdií (Sciences Po) v Paríži.

„Už len z mojej pozície politológa a historika je veľmi ťažké presvedčiť ľudí, ktorí také niečo nezažili, o tom, akú hodnotu má sloboda. Bolo by skvelé, keby to tak fungovalo, ale nie som si istý, či to tak je. Aj preto je dôležité, aby to vnímali napríklad prostredníctvom fotiek Ladislava Bielika. Veľkú pozornosť mali najmä fotky Josefa Koudelku, no rovnako ako v prípade Pražskej jari netreba zabúdať na to, že tu bolo výrazné ,slovenské predjarieʻ,“ zdôraznil Forest.

Výstava Muž s odhalenou hruďou mala v MaMo pôvodne zostať len pár dní. Keď však vedenie galérie uvidelo finálny návrh a neskôr aj samotnú realizáciu, výstavu sa rozhodlo ponechať až do 15. decembra. Ani potom si však slovenská umelecká scéna nepovie so známou galériou posledné zbohom. Už na budúci rok Jakub Urik predstaví galérii portfóliá niekoľkých slovenských umelcov súčasného umenia, ktorí môžu po Bielikovi prevziať štafetu. V spolupráci s Maximom Forestom zároveň Slovenský inštitút v Paríži pripravuje v roku 2020 prezentáciu slovenského dizajnu, ktorý obsadí rôzne miesta Le Corbusierovho Cité Radieuse.

© Autorské práva vyhradené

2 debata chyba
Viac na túto tému: #Ladislav Bielik #marseille #Boris Meluš #50 rokov od okupácie Československa