„Rozklad, apatickosť a iritujúca pasivita detailne zodpovedajú súčasnej spoločenskej situácii, v ktorej sme ako ,živé mŕtvoly' posadnutí zhubnou chamtivosťou a nakazení chorobným konzumom. Bielikove posolstvá nie sú žiadnym morálnym apelom k zmene. On sa koncentruje výlučne na frustráciu pociťovanú na vlastnom tele. To čo zobrazuje je odpudivá zúboženosť traumatizovanej existencie,“ píše o Bielikových dielach galéria.
„Na prvý pohľad sa obrazy Roberta Bielika (*1963) zdajú byť takmer suicidálnymi hororovými výziami. Pritom ide skôr o akési regulačné opatrenia vlastného života. Aj keď to znie paradoxne, je porovnanie života a krutej smrti Bielikovi takmer terapeutickou nutnosťou. On to ,musí' takto zobraziť, ale nie ako výraz diagnostikovaného pacienta, ale ako vyznanie, autentické, intímne a ťažko nahraditeľné,“ dodáva.
