Maľoval oveľa skôr, ako sa vydal na úspešnú dráhu filmára. Okrem dramatického krúžku navštevoval v rodnej Žiline aj výtvarný krúžok. „Kvôli vysokým nárokom učiteľa maľovala Martinova mama obrázky namiesto syna, aby nezaostával za talentovanejšími spolužiakmi,“ prezradil scénograf, výtvarník a tentoraz aj kurátor Fero Lipták, ktorý výstavu v stredu podvečer otváral.
Život prekrížil ich cesty v čase štúdií na Vysokej škole múzických umení. Bývali spolu na izbe bratislavského internátu Mlyny. Jedného dňa si Martin Šulík kúpil farby a Fero Lipták mu začal dávať hodiny maľby. „Kreslil Všetko, čo mal rád s Nehou, a tak vznikal jeho Orbis pictus v Záhrade Slnečného štátu, ktorý sme Cigánom nemuseli Tlmočiť,“ vtipkoval kurátor, ktorý do jedinej vety vpasoval väčšinu názvov úspešných filmov svojho dlhoročného priateľa, s ktorým na nich spolupracoval ako filmový architekt a výtvarník.
Keď Martinovi Šulíkovi prestal stačiť papier, nakúpil plátna. Každý obraz bol iný, zašifrovával do nich vlastné zážitky. Svoju fantáziu a výtvarnú reč si nenechal ničím spútať. „Raz, keď som nedokázal nakresliť príbeh filmu, o ktorom sme sa bavili, Martin mi ho nakreslil na papierový obrus. Kresba sa mi tak zapáčila, že som ju do rána namaľoval na staré dvere,“ pridal perličku Fero Lipták. Tak vznikla aj ich spoločná výstava s názvom Na motívy Martina Šulíka namaľoval Fero Lipták. Neskôr vyprovokovala filmára koláž, povystrihoval cyklus obrázkov, ktoré vystavili na filmovom festivale v poľskom Czeszine.
Foto: Ivan Majerský, Pravda
Plátna, štetce a paletu však vymenil pred časom režisér za iPad a čarovnú digitálnu ceruzku. „Strašne ma zaujímalo, čo sa s ním dá spraviť. Akým spôsobom možno technológiu využiť na kreslenie. Pomocou elektronického média, ktoré je zdanlivo chladné, som sa snažil nakresliť obrázky s bohatou štruktúrou,“ hovorí pre náš denník Martin Šulík. „Na viacerých som sa dokonca pokúšal o dialóg s výtvarníkmi, ktorí žili a tvorili pred nami,“ vysvetľuje. Všímavé oko skutočne zaregistruje na mnohých obrázkoch „citáty“ z diel velikánov dejín výtvarného umenia. A myšlienky sa môžu rozbehnúť nielen do minulosti, ale aj odkrývať dôvody, prečo je práve tento motív práve tu. Netreba však mať dôkladnejšie znalosti z histórie umeleckého vývoja, aby divák padol do osídiel umelcových prác.
„Umenie nie sú preteky. Existuje v ňom vedľa seba mnoho vesmírov. Za svoj život som sa naučil, že najdôležitejšie je, či diváka výtvarné dielo oslovuje, alebo neoslovuje,“ zdôrazňuje Martin Šulík. „Ide o to, či si človek nájde ku konkrétnemu umelcovi a konkrétnemu dielu vzťah,“ pokračuje. „Zdá sa mi snobské kupovať obrázky kvôli investícii. Načo mať doma dielo, ktoré nevisí na stene, ale je zatvorené v trezore? Obraz je na to, aby človeka potešil, aby mal z neho radosť, aby ho prinútil rozmýšľať či meditovať. Ukrytý v trezore stráca význam,“ vysvetľuje.
Maľovanie mu pomáha aj pri filmovej tvorbe. Ku každému filmu si rozkresľuje storyboardy. „Kreslenie mi pomáha rozmýšľať o filmoch, kresby mi pomáhajú skladať jednotlivé zábery, rozmýšľať o tom, akú má film atmosféru, aj ako ho cez obrazy rozprávať,“ priznáva režisér. Z niektorých jeho diel vyžaruje pocit smútku či nostalgie. „Väčšinu som kreslil po večeroch pri televízore počas spravodajstva. Na mnohých obrázkoch cítiť aj kontakt s tým, čo sa dialo na obrazovke. Vystavené sú aj kresby všelijakých nešťastí, pankerov z bratislavskej Petržalky, úplne v rohu je aj politik,“ vysvetľuje filmár, pre ktorého je svet výtvarného umenia len láskou. Nie je to málo, ako dokazuje aj výstava grafík, kresieb a pastelov Martina Šulíka, ktorá bude v Galérii Michalský dvor v Bratislave do 13. januára.
