Martina Matlovičová a Vladimír Král predstavujú obrázky z garáže

, , 04.02.2019 09:00
Martina Matlovičová  Vladimír Král
Výtvarníci Martina Matlovičová a Vladimír Král. Autor: ,

Martina Matlovičová a Vladimír Král sú výtvarnícke manželstvo. Tvoria v spoločnom ateliéri - na vidieku, v bývalej garáži - a teraz spolu majú výstavu Ilustrácie v Danubiane. Sú zohratí, majú humor a výborné nápady. Kým Martina rada betónuje a frézuje, jej manžela baví upratovanie. Stretnúť sa s nimi je zábava a hlboký zážitok. Obaja robia pôvabné ilustrácie do kníh pre deti. V rodine majú aj Zlaté jablko z Bienále ilustrácií Bratislava.

Ako ste vyberali ilustrácie pre vašu spoločnú výstavu v Danubiane? Radili ste sa, aby výber ladil, alebo každý volil podľa svojho?

Vlado Král: Nemusíme sa radiť, lebo svoju tvorbu navzájom dobre poznáme a bolo nám hneď jasné, čo tam asi bude. Priniesli sme si do galérie veci každý za seba. Ja som sa snažil uplatniť z každej knižky aspoň niekoľko ilustrácií. Bolo toho viac, takže sme ešte vyberali. Mám tam ilustrácie z niekoľkých kníh: z Vianočného mystéria Josteina Gaardera, z rozprávok Kozliatka, Ako šlo vajce na vandrovku/O troch prasiatkach, z knižky Janko Hraško/O Janíčkovi, z Heydukovho Jako by tu tisíc dětí bylo aj z Hevierovej Vtáčej legendy.

Martina Matlovičová: V Danubiane prezentujem prácu zo štyroch knižiek – Chlapec s očami ako hviezdy, Tracyho tiger, Vránova neobyčejná dobrodružství a Prečo Fidlibum kuká a nie je kukučka – a ešte niekoľko drevených maľovaných objektov. Vyberala som najmä podľa toho, čo mám zarámované v antireflexnom skle. Niektoré diela zapožičali ich súčasní majitelia.

Stáva sa, že niekto nechce ilustráciu požičať?

MM: Jeden zberateľ nechcel dať zakúpené ilustrácie z ruky, ale ostatní boli veľmi ústretoví.

Ilustrácie nebývali donedávna predmetom zberateľského záujmu…

MM: Ale už sa berú ako svojbytné umelecké dielo, a to najmä vďaka Maji Rojko a Milošovi Koptákovi, ktorí rozbehli galériu TOTO! a odštartovali nový prístup k chápaniu ilustrácie.

VK: Sú zberatelia, ktorí sa špecializujú na knižné ilustrácie. Teší nás, že sa rodí klientela záujemcov, ktorí do svojich zbierok zaraďujú práve detské ilustrácie.

Urobíte niekedy z ilustrácie alebo námetu z nej aj obraz na plátne?

MM: To nie. Vydavatelia chcú, aby ilustrácia bola čo najmenšia, lebo ak je väčšia ako A3, nezmestí sa do skenera. Ide o praktické dôvody. Ja som však robila ilustrácie, ktoré mali na dvojstránke šírku skoro meter a vyčítali mi to. Skenerista sa s tým natrápil. Teraz už mám okuliare, tak môžem robiť aj menšie formáty.

A len tak pre radosť si nenamaľujete niečo na plátno?

MM: S plátnom sa nekamarátim, ale Vladko áno. On vie maľovať aj na plátno.

VK: Áno, keď maľujem obraz, tak na plátno. Martinka na drevo. Tam sa dá lepšie do farby ryť.

MM: Znervózňuje ma, že pri maľovaní na plátno stále preráža textilná štruktúra plátna. Chýba mi tvrdý podklad. Keď pracujem s drevom, môžem vytvoriť aj objekt s dvierkami a podobne.

Pracujete v jednom ateliéri – posudzujete si veci, pýtate sa na názor toho druhého, alebo radšej ani nechcete, aby to v priebehu práce videl?

VK: Sedíme vedľa seba v našej garáži už desať rokov a hovoríme si aj pripomienky…

MM: Ja ťa stále chválim!

VK: Ale keď zbadáme, že niečo je už „priveľa“, tak si to navzájom povieme.

Čo už považujete za príliš „uletené“?

MM: Mne sa nič na Vladkovej tvorbe nezdá „uletené“. Je precízny a pri práci premýšľa.

Máte rovnaký postup pri práci?

VK: Pracujeme odlišne. Ja si robím veľa skíc a potom vyberiem najlepšiu, na základe ktorej vznikne výsledný obrázok. Martinka je spontánnejšia.

MM: Ja idem rovno na vec, lebo príprava ma nenapĺňa až tak ako samotné maľovanie. Vidno to aj na výsledku. Vladkove veci sú kompozične premyslené, moje sú také – ako to vyjde. On je šikovnejší…

VK: Ale kdeže, Martinka je šikovnejšia.

Je o vás už známe, že každý máte iné zvyky. Vlado má rád ticho, pokoj a sústredenie, Martina rada aj pri práci rozpráva, púšťa rádio, má rada okolo seba tvorivý neporiadok. Je to stále ešte tak?

VK: Stále to platí. Jej stôl je úplne zasypaný farbami a útržkami papierikov, uprostred toho má malú doštičku, na ktorej robí ilustráciu, a vôbec jej neprekáža ten neporiadok. Ja potrebujem najprv poupratovať na stole, pozametať dlážku, aby som si mohol sadnúť a začať robiť.

MM: On stále upratuje!

Začínate pracovať skoro ráno?

VK: Vstávame okolo siedmej. Hneď ráno chodíme na prechádzku so psíkmi. Máme dvoch krížencov, jeden už bude mať v máji 16 rokov. A ešte jedného kocúra. Keď sú všetky zvieratká nakŕmené, sadáme do ateliéru a začíname pracovať. Prestávku si dáme až na obed.

A obed je už navarený?

VK: Ten si dávame voziť alebo máme niečo mrazené. Ako to vyjde. Každodenné varenie hrozne zdržuje. Okrem ilustrovania kníh ešte vytváram digitálnu grafiku pre detskú reláciu Trpaslíci v RTVS. To mi zaberie niekoľko dní v týždni, zvyšok času sa venujem ilustrovaniu.

MM: Ja som moták na voľnej nohe: neviem si efektívne zadeliť čas. Práve som si kúpila diár, lebo si nič nepamätám. Čo mám urobiť, kde som bola, a hlavne tie deadliny.

VK: Keď človek pracuje doma, začnú sa dni na seba veľmi podobať a človek stratí prehľad o čase. To môže byť celkom nebezpečné, pretože treba dodržiavať termíny. Čo bolo pred týždňom, akoby sa stalo včera…

Čo vás vie vytrhnúť zo stereotypu?

MM: Kriminálky. V pondelok pozeráme českú kriminálku Rapl. Máme radi aj Kriminálku Anděl, Špecialistov, Colomba…

Je pre vás pozeranie televízie aj vizuálne inšpiratívne?

VK: Pre mňa je televízia skôr vizuálnym odreagovaním, ktoré sa po celodennej práci so štetcom v ruke celkom hodí. Keď sa nechám vtiahnuť do deja, nemusím sa sústreďovať na vizuálnu stránku.

MM: Určite to súvisí s naším stereotypným životom, oddýchneme si. Čím viac vrážd, tým lepšie…

Všetky ilustrácie k rozprávke Janko Hraško z rovnomennej knižky, ktorá bola ocenená ako Najkrajšia detská kniha jari, sú v odtieňoch zelenej. Inšpirovali ste sa zeleným hráškom?

VK: Povedal som si, že to budem robiť koncepčne a keďže je to o hrášku, celý príbeh bude zelený. V prípade týchto dvojrozprávkových knižiek z vydavateľstva Buvik to robíme zámerne – chceme jednu rozprávku farebne odlíšiť od tej druhej. Druhá rozprávka, ktorú nájdete v tej istej knihe, keď ju otvoríte z opačnej strany, je O Janíčkovi. Vlastne je to preložená česká rozprávka o Budulínkovi a tá je v zemitých odtieňoch.

Janko Hraško je u detí veľmi obľúbený. Čo ste ako dieťa radi čítali vy?

MM: Začala som intenzívne čítať vo štvrtej triede. Odštartovali to Mach a Šebestová. Potom na druhom stupni som čítala už všetko, čo mi prišlo pod ruku. Hlavne som kontrolovala, či ilustrátor dodržal všetky detaily a či nakreslil všetko, čo sa spomína v texte.

VK: Ja som bol ako dieťa slabší čitateľ, radšej som si pozeral obrázky. Ako školák som dostal pod stromček Zelenú knihu rozprávok Ľubomíra Feldeka, asi predčasne. Uchvátili ma krásne ilustrácie Albína Brunovského. Mimochodom, vôbec nie je pravda, že sa ich deti boja, ako sa občas vyjadrujú niektoré ochrankyne „bezzávadnosti“ knižnej tvorby pre deti. Vtipné a mnohoznačné texty Feldekových rozprávok oceňujem vlastne až teraz. Vtedy ma oveľa viac oslovovali tie obrázky.

MM: Mňa hneď nadchol aj text. Milovala som Modrú knihu rozprávok. Bola som siedmačka, mama mi dala 35 korún, aby som išla do kníhkupectva Tatran pod Michalskou bránou kúpiť tú knižku. V električke som sa cítila ako veľká macherka a ešte počas jazdy som roztrhala papier, do ktorého mi knihu zabalili, a začítala som sa do rozprávky o bratoch Muchovcoch. Bol to pre mňa veľmi silný pocit, dodnes si ho pamätám, hoci inak si nič nepamätám!

VK: Tie rozprávky sú vynikajúce, človek si ich môže čítať aj vo vysokom veku.

Feldekom ste nadšení, ale stane sa vám, že niektorý autor vás nebaví a vy máte ilustrovať jeho príbeh?

MM: To je zle. Potom musíte zhodnotiť, či vám honorár stojí za to. Lepšie je niečo také odmietnuť.

VK: Na výsledku to totiž vidno. My to vidíme.

Martina, vy ste raz povedali, že ilustrovať Prostonárodné povesti by pre vás bola smrť. Prečo?

MM: Povesti ma nudia, vyžadujú si úplne iný výtvarný prejav.

VK: Ja si viem predstaviť tradičné rozprávky. Možno je to tým, že ľudové, trebárs Dobšinského, rozprávky sú založené často na temnej, strašidelnej atmosfére deja, nie je tam nič „uletené“, čo má rada Martinka.

MM: Nerada kreslím dedinské reálie, neviem si predstaviť kresliť postavy v kroji, s tým by som sa strašne natrápila. Výsledok by bol silený a neúprimný.

Neuvažovali ste o napísaní vlastnej autorskej rozprávky?

VK: Ja nemám básnické črevo.

MM: A ja ešte menšie.

VK: Práveže Martinka ako dieťa dostávala diplomy na Literárnom Kežmarku, určite v nej drieme neobjavená spisovateľka.

MM: Ak drieme, tak kdesi hlboko. Každý píše lepšie ako ja. Načo sa zbytočne strápňovať?

Ako to vlastne prebieha od okamihu, ako získate zákazku?

MM: Buď nás osloví spisovateľ, alebo sa ozve priamo autor, že sa mu páči náš štýl. Väčšinou býva nadšenie obojstranné. České vydavateľstvá hneď spresnia počet ilustrácií aj výšku honoráru. Slovenské vydavateľstvá povedia, aký majú rozpočet, ale počet obrázkov nechajú na výtvarníka. Ak je ilustrátor blázon a ponorí sa do milej práce natoľko, že nevníma čas, finančne mu to nevychádza. Potom nechápe, prečo nemá ešte nové auto ako všetci susedia.

Ako dlho kreslíte obrázky?

MM: Najdlhšie som robila pre Artfórum knižku Chlapec s očami ako hviezdy – to trvalo sedem mesiacov – ukážky z nej sú vystavené aj v Danubiane. Knižka má zvláštnu, snovú atmosféru, pôvodne bol text určený pre dospelých – príbeh o chlapcovi, ktorý sa stretáva s postavami z kníh, ktoré kedysi čítal.

VK: Mne práca na jednom titule zaberie podstatne viac času, keďže popritom pracujem pre televíziu.

Aký je to pocit, keď odovzdávate prácu? Aj sa stalo, že sa niekedy niekomu vaše obrázky nepáčili?

VK: Nie že by sa vyslovene nepáčili, ale stalo sa, že po odovzdaní ilustrácií požadovalo vydavateľstvo dodatočné úpravy. Išlo o ilustráciu z knihy Ako šlo vajce na vandrovku, kde zbojníci nechajú ulúpený poklad a pištole na zemi a utekajú do lesa. Práve spomínané pištole považovala vydavateľka za príliš militantný motív pre detského čitateľa, takže ich grafik odretušoval. Trocha ma to prekvapilo, pretože som pred začatím práce poslal do vydavateľstva celkom podrobné skice k budúcim ilustráciám.

MM: Skice neposielam, tak mi ich nikto nemôže vrátiť.

Ilustrovali ste aj knihy pre dospelých?

MM: Tracyho tigra, za ktorého som na Bienále ilustrácií Bratislava získala pred 10 rokmi Zlaté jablko, a potom ešte knihu Veroniky Šikulovej Diera do svetra, bola to výzva. Hneď som v tranze písala Veronike, že by mala dostať nobelovku.

Pomáha výtvarníkom nejako účasť na Bienále ilustrácií Bratislava? Otvára im to dvere do sveta?

MM: Ani nie.

VK: Myslím, že trochu áno. Keď sa tam vaše ilustrácie dostanú, vidí ich medzinárodná porota. Víťazné obrázky sa dostanú na zahraničné súťaže ilustrácií. Mňa si nedávno na Facebooku pridal za priateľa veľmi dobrý iránsky ilustrátor Hassan Amekan. Asi ma zaregistroval na bienále, osobne sme sa nestretli.

Budete stavať ešte väčší ateliér alebo vám stačí garáž, kde tvoríte?

VK: Plán máme, ale všetko je vo hviezdach.

MM: Mám plán mať velikánsku zimnú záhradu, chcela by som veľký dom len pre psov, ďalší pre hlodavce, iný pre plazy, ďalšia budova velikánsky ateliér plus dielňa. Vlastne by nám stačil komplex budov typu Bocianie hniezdo, ale legálny. Zatiaľ keď režem alebo frézujem, musím si všetko náradie povynášať von zo šopy. Cirkulárka je dosť ťažká.

VK: Mňa to veľmi nebaví, zato Martinka rada aj betónuje, jej koníčkom sú stavebné práce.

MM: Už sme asi desať rokov nebetónovali, Vladkovi sa nechce.

A čo vás baví?

VK: Na betónovanie som lenivý, ale baví ma poupratovať, poumývať dlážku.

Obaja ste študovali na Katedre animovanej tvorby na FTF VŠMU. Boli ste spolužiaci? Kto si koho všimol prvý?

MM: Áno, spolužiaci. Ja som tri roky bola doňho tajne zaľúbená.

VK: A ja som si to vôbec nevšimol, bol som strašne usilovný študent, už vtedy workoholik.

Ešte nás zaujalo Martinino staršie tvrdenie, že po každej knižke by sa vám zišla terapia. Je ilustrovanie také vyčerpávajúce?

MM: Mňa to dosť vyčerpáva. Najhoršia kombinácia je blížiaci sa termín a nízky honorár. Potrebovala by som potom niekam zdrhnúť, len nie je za čo. Ilustrácie sa pripravujú väčšinou v lete, keď všetci normálni majú dovolenky. Aby kniha stihla vyjsť pred Vianocami.

Pracujete aj na viacerých knižkách naraz?

MM: Mne úplne stačí pracovať na jednej.

VK: Raz som to zažil, týždeň som robil na jednej knihe, týždeň na druhej – to prelaďovanie sa do inej práce bolo veľmi ťažké a žiadny čas som neušetril.

Na čom aktuálne pracujete?

MM: V časopise Slniečko robím seriál so Sašou Salmelou Strom, ktorý stráži príšera Blöglök. Saša mi povedala, že takého nechutného som ho nemusela nakresliť. Veľmi obdivujem Saškin talent, objavuje, vymýšľa, hrá sa so slovami. Máme v pláne doplniť príbeh ilustráciami a chceli by sme ho knižne vydať tento alebo budúci rok. Ešte sa črtá spolupráca s českým vydavateľstvom. <A>VK: Finišujem s prácou pre SND, chystajú tam opernú Rozprávku o šťastnom konci. Navrhujem maľbu ku scénografii Diany Strauszovej, potom sa pustím do ilustrácií k novej knihe Jána Uličianskeho Líza, mačka z Trojice pre Trio Publishing, voľné pokračovanie príbehu o kocúrovi Leonardovi. Texty Jána Uličianskeho sa veľmi dobre ilustrujú.

Martina Matlovičová sa narodila na Vianoce 1975 v Bratislave. Študovala na SŠUP a potom na Katedre animovanej tvorby FTF VŠMU. Od ukončenia vysokej školy v roku 1999 s malými pauzami tvorí na voľnej nohe. Za svoju tvorbu získala cenu Najkrajšie knihy Slovenska 2001, Zlaté jablko BIB 2009 a Zlatú stuhu 2010. Vystavovala na Slovensku i v zahraničí.

Vladimír Král sa narodil v roku 1974 v Bratislave. Absolvent Katedry animovanej tvorby FT VŠMU pracuje ako ilustrátor, scénický výtvarník, grafický dizajnér, režisér animovaných TV spotov. Knihy s jeho ilustráciami sa opakovane umiestnili v súťaži Najkrajšie knihy Slovenska. Momentálne majú obaja manželia výstavu Ilustrácie v galérii Danubiana.

TV Pravda: Aké bolo nakrúcanie nového slovenského filmu Trhlina (vysielané 24.1.2019).

© AUTORSKÉ PRÁVA VYHRADENÉ

#manželstvo #výstava #ilustrácie #Danubiana
Sleduj najnovšie články na našom Facebooku