Evanjelium podľa Marka

, 26.02.2019 14:00
Marek Ormandík
Marek Ormandík patrí k najvýraznejším predstaviteľom súčasnej slovenskej maľby. Autor: ,

Jeho obrazy si doma každý nezavesí. Ale treba ich vidieť. Nastavujú zrkadlo, vytrhnú diváka z epidémie flegmatizmu bežného dňa. Nútia premýšľať o tom, akí sme. Marek Ormandík maľuje srdcom aj hlavou. Tvorí rýchlo, eruptívne. Nie však bezmyšlienkovito. Silu, ktorá ho tlačí k plátnu, opisuje ako hmlu. V tomto opare tvorivého podvedomia balansuje na tenučkom ostrí žiletky mnohovýznamovosti. Upozorňuje, že neuvážené závery a súdy sú háklivé, riskantné a pričasto klamlivé. Napriek vážnym témam z jeho obrazov vyžaruje bezbrehá radosť a nesmierna chuť, s ktorou sú namaľované. Rozhovor vznikol počas prehliadky jeho diel v galérii Danubiana.

Vystavili ste múr. Múr Marekov. Aký je? Taký, ku ktorému sa chodí pasívne plakať, modliť a prosiť? Alebo taký, ktorý má vyburcovať k aktivite; poukázať na bezprávie, tragédie, neľudské situácie?

Bojím sa, že takéto jednoznačné vysvetlenia nemám.

Čo vás teda núti maľovať?

Sila, ktorá sa ťažko opisuje slovami. Je to iba taká hmla, čo ma tlačí robiť. Som však rád, keď sa dodatočné interpretácie mojej práce o kúsok líšia. Áno, môže to byť aj múr, ku ktorému sa nosia lístočky s prosbami, ale aj bariéra, ktorú by sme mali vidieť, pretože stojí tu medzi nami. Najmä je to však môj múr – moja výpoveď. Obrazy musia hovoriť cezo mňa, ja nemôžem tvoriť nič iné, iba to, čo sa deje vo mne. Ak je to kde-tu nejasné, priznám sa. Chcem, aby sa do obrazu dostalo aj moje tápanie a hľadanie. Moje maľby nie sú plagáty, ale pohľady do môjho rozvíreného vnútra. Ako to už potom kto rozkľúčuje, to je druhá vec.

Má vaša výstava diváka zmeniť?

Prinajmenšom by ho nemala nechať chladným. Dúfam, že osloví aj inak nastavených ľudí.

Na otvorení výstavy ste o jej hlavnom posolstve pre Pravdu povedali: V kritických situáciách sa ťažko rozlišuje, kto je dobrý a kto zlý. Kto je Ježiš a kto zloduch. Preto hovorím, najprv topiaceho sa zachráňme, až potom riešme, kto je a všetko ostatné.

To je kľúčová idea.

Väčšina vašich diel z ostatných rokov vznikla ako reakcia na utečeneckú krízu. Jedným dychom však dodávate, že nielen na ňu, lebo motív je starý ako samo ľudstvo. Je o večných múroch v nás. O hradbách a obranných valoch vystavaných zo strachu z neznáma, ktoré bývajú pozliepané z predsudkov, neznalosti, lží, falše, oportunizmu…

Preto ma väčšmi ako tá akcia na mori fascinovali reakcie ľudí. Aj sám seba som sa pýtal: Čo sa vlastne deje? Aké mám pocity? Ako mám reagovať? Čoho som schopný? Aké mám predsudky? Ako by som mohol pomôcť ja, moji blízki či iní ľudia? A čo moja krajina?

Priveľa otázok…

Ale mňa to naozaj straší. Vidíme problém, a teraz čo: Budeme ho riešiť alebo sa len báť? Pomôžeme? Čo urobíme?

Zavše by sa mohlo zdať, že už vám nejde ani tak o samotné maľovanie, ale o vyjadrenie názoru. Kedysi sa tomu hovorilo angažované umenie. Poznáme sa už dlhší čas, preto vás, pravdaže, nepodozrievam z niečoho takého prvoplánového, ale názor vo vašich obrazoch cítiť. Mýlim sa?

Mám, samozrejme, názor a vyjadrujem ho: Pomáhať treba! Tieto dve krátke slová sú môj názor číslo jeden. Okrem toho však predkladám aj myšlienky, ktoré sú trochu zmätené – ale autentické. Prvoplánové angažované umenie, v ktorom musí byť len to či ono, a všetko ostatné je zlé, neznášam. Protiví sa mi. Naopak, obľubujem, a myslím si, že je správne, keď sa v obraze odrazí aj neistota.

Hľadanie, mnohoznačnosť a nejednoznačnosť sú pre vás typické. Preto ste vymysleli aj bezbranného teroristu v záchrannom kolese?

Fascinujú ma také gestá, ktoré majú ambivalentné vysvetlenia. Tak ako je to pri vzpažených rukách. Často záleží len na divákovi, či si ich vysvetlí ako radosť z víťazstva, alebo volanie o pomoc. Prekvapuje ma, aká je takáto fatálna zámena významu jednoduchá. Sám si musím dávať pozor na to, ako sa mi čo javí. Čierno-bielemu videniu sveta nefandím. Fanatické, extrémistické názory a konanie sú nebezpečné. A mne odporné.

Hranica, keď sa človek mení na krvilačného dravca, je nesmierne krehká a tenká…

To je pravda. Mám napríklad cyklus kresieb s Minotaurom. Na niektorých ho jeho matka ako malého kolíše na kolenách. Séria je presne o hľadaní hranice, kedy sa stal desivou príšerou a kedy bol ešte nevinným dieťaťom. Kedy ho treba začať odsudzovať? Je to vinný netvor či nevinný tvor?

Chcete ľudí ovplyvniť?

Minimálne atakovať.


Marek Ormandík zamieri k jednej z najväčších stien galérie Danubiana, k mozaike 56 obrazov zo série Zachráňte Ježiša I. Z tmavej vody vytŕča postava muža. Sivá, popolavá, kde-tu azda aj zakrvavená a v záchrannom kolese. Tvár skrúca kŕč, obe paže toporne vztýčené. Volá o pomoc? Teší sa, že ho práve zachránili? Alebo už rezignoval a vzdáva sa? Niekomu by v geste mohol pripomínať aj ukrižovaného, symbol obety… Plátna s rozmermi 60 × 60 centimetrov sú zavesené po ôsmich vedľa seba a v siedmich radoch nad sebou, z diaľky inštalácia pripomína kamenné kvádre alebo tehly múra.


Názov Múr Marekov ponúka mnoho významov. Vymyslel ho váš syn Mišo, ktorý je kurátorom výstavy. Čo napadlo vám, keď ste ho prvý raz počuli?

Skvelá slovná hračka. Odkazuje na Múr nárekov, kam si odkladáme svoje bôle i nádeje, ale aj na bariéry vo mne. Je to názov celej výstavy, hoci najviac ho charakterizuje práve mozaika zo série Zachráňte Ježiša. Mišo dokonca hovorí, že je to mojich 56 zamyslení sa nad sebou, 56 autoportrétov. Teda je to Múr postavený z Marekov.

Rád tvoríte do poslednej chvíle. Jeden z obrazov ste dokonca namaľovali až tu v galérii počas inštalácie výstavy. Iste, ide skôr o výnimku, ale ako vlastne vzniká váš obraz? Ako sa naň pripravujete?

Skice takmer vôbec nerobím, iba výnimočne. Radšej sa na obraze pomýlim a prerobím ho, než aby som sa oberal o tvorivé momenty. Nechcem iba, viac-menej mechanicky, prenášať na plátno to, čo už predtým vzniklo na papieri.

Keď spomínate práce na papieri, vy si ich niekedy ceníte narovnako ako obrazy na plátne, však? Jednu z nich, čierno-bielu Lebku s ružovým pozadím, ste dokonca vybrali na plagát výstavy.

Kresby mám rád. Často sú to vlastne maľby na papieri. Vznikajú väčšinou na mojich cestách, kam si nemôžem brať plátno. Sú to hotové dielka, nie návrhy na obrazy. Nazdávam sa, že sú neraz aj lepšie ako moje maľby na plátne. Žiaľ, sú vytvorené na menej trvácnom materiáli a mnohí ich preto považujú za menej hodnotné. Ja to však tak nevnímam.

Inštalácia časti série Zachráňte Ježiša
		I....
Marek
		Ormandík na výstave Múr Marekov. Hneď
		za...
+2Marek Ormandík na
		svojej výstave Múr
		Marekov.

Vráťme sa teda ešte k zrodu vášho obrazu. Povedali ste, že skice si nerobíte. Predstúpite teda so štetcom pred prázdny biely papier alebo plátno a… Čo sa deje?

Mám, samozrejme, nápad, predstavu, skúsenosti, nejakú zručnosť, rutinu… K tomu všetkému však potrebujem kúsok náhody, osvietenia alebo akokoľvek to nazveme.

Čosi, čo neviete ani naplánovať, ani ovplyvniť?

Presne. A keď sa to tam dostane, som nesmierne rád.

Bývate sám zvedavý, čo vznikne?

Keď vytváram sériu malieb, viem, čo budem maľovať a ako. No pri samostatných obrazoch je to iné. Iste, sú aj okamihy, keď to nejde. Vtedy obraz bez váhania nemilosrdne zatriem či otočím. Alebo na ňom nájdem nejaký kúsok, čo sa mi podaril.

…a vydáte sa po novej, nečakanej ceste?

Určite. A môže z toho vyjsť celkom nová a niekedy aj dobrá vec.

Ste teda nekompromisný a prísny. Ako kat. Prídete k plátnu a vykonáte exekúciu. Býva krátka, však?

Veľmi krátka. A môže sa opakovať. Namaľoval som viacero obrazov, ktoré boli hotové za pár okamihov v rýchlom slede za sebou.


Maliar vykročí k dvom zhruba dvojmetrovým takmer čierno-bielym akrylom na plátne. Majú symbolizovať mŕtve duše. Obrovské hlavy, zavesené vedľa seba ako dvojičky, majú názvy Utečenec I. a Utečenec II.


Povedzme s týmito lebkami som sa trápil zhruba desať minút, ale rýchlosť nie je všetko. Niekedy maľujem rovnako svižne a zistím, že to nie je ono a musím obraz kompletne premaľovať.

Prečo?

Sľúbil som si, že nenechám nažive obraz, ktorý sa mi nepáči. Úmyselne to nikdy neurobím. Radšej ho zatriem a prerobím.

Kedy považujete obraz za hotový?

Nie je na to poučka. Je to zázrak. Treba ho vycítiť. Hotovo, Marek. Už na tom nerob! Iba to pokazíš! Obraz vám to povie sám. Lenže – musím počúvať, pretože niekedy som taký zanietený, až som hluchý.

Znamená to, že treba byť zapálený tak akurát? Nie priveľmi?

Rovnováha je dôležitá. Rozum nesmiem stratiť úplne. Stále musím mať nadhľad. Navyše ja zámerne pracujem aj so štipkou irónie, takže aj tá tam musí byť. Možno to nie je úplne zjavné, ale pri práci potrebujem aj mozog.

Byť ponorený do práce aj si držať odstup.

Asi tak.

Ako?

Maľujete. Odstúpite. Maľujete. Odstúpite. A zrazu zistíte, že sa už k plátnu nemusíte vracať. Dokonca nesmiete! Obraz je hotový. Je to tá krásna chvíľa.

Zároveň najdôležitejšia?

Asi áno. Najhoršie je zistiť, že obraz bol hotový už pred štvrťhodinou, a odvtedy ho kazíte. Treba však povedať, že každý maliar tvorí iným spôsobom, a všetky môžu byť správne. Ja robím tak, ako som spomínal. Mám rád, keď obraz sám na mňa zakričí: Už dosť! Som totiž schopný maľovať na jednom plátne od rána do večera a až dodatočne zistiť, že som už na ňom pokazil tri obrazy. Vtedy treba utekať z ateliéru.

Inštalácia časti série Zachráňte Ježiša I....
Inštalácia časti série Zachráňte Ježiša I. Mozaiku v Danubiane tvorí 56 obrazov. Ormandík ich však namaľoval vyše 70. Sú z rokov 2017 až 2018. Autor: Pravda, Ľuboš Pilc

Vraciate sa k hotovým obrazom? Považujete niektorý za dokončený a povedzme po troch rokoch sa vám prihovorí, že potrebuje zmenu?

Áno, vraciam sa. Vtedy však premaľujem väčšinou celý obraz. Neviem dorobiť len časť. Ak cítim problém, hoci vpravo dole, a začnem ho riešiť, vstúpim do celého obrazu. Zväčša zmením aj zvyšnú plochu.

Potom po sebe neprerábate, obraz maľujete nanovo.

Vlastne áno.

Nikdy nemáte zľutovanie?

Nie.

Maľujete rýchlo, energicky, expresívne a emotívne. Zároveň však úsporne. Stačí vám pár línií, škvŕn, náznak…

Ak sa viete vyjadriť menším počtom čiar, je to vždy zaujímavejšie. Nemám to však premyslené dopredu. Idem maľovať a uvidím, ako sa to bude vyvíjať.

Aj vaša farebná paleta býva skromná. Zväčša iba biela a čierna, kde-tu červená. Vzácne oranžová, žltá, zelená. Vystačíte si?

Podozrievam sám seba, že je to pozostatok môjho grafického vzdelania. Čierna a biela vytvárajú najväčší kontrast. Ďalšou kontrastnou farbou je červená. A k nim aspoň päťdesiat odtieňov šedej. Aktuálne sa snažím, aby môj maliarsky prejav bol takmer monochrómny s červeným akcentom. Chcem, aby môj obraz kričal, zároveň však nevyužíval všetky farby sveta.

Červenú používate často ako symbol krvi, pravda?

Nie zakaždým. Niekedy vytvára len kontrapunkt.

Kontrastný prvok, ktorý má obraz rozsvietiť?

Červená je ďalšou kresliacou farbou. Niekedy nemaľujem, ale kreslím farbami.

Spracovávate vážne veci, dramatické vypäté okamihy, ale dokážete ich v správnej chvíli odľahčiť vtipom, iróniou či sarkazmom. Situácia je odrazu tragická i komická. Takýto typ zámernej provokácie núti diváka ďalším spôsobom, aby sa zamyslel.

Presne takéto situácie mám rád. Ako napríklad na obraze Loď II., jednom z prvých z cyklu Nočná plavba.


Ormandík gestom vyzve k takmer výhradne čierno-bielemu dvojmetrovému plátnu. Zobrazuje loďku prepchatú stroskotancami, strápenými, vyziabnutými, zaživa sa meniacimi na kostry. Ich plavidlo práve dorazilo k vytúženému a vymodlenému pobrežiu. Na ňom stojí obézny znudený dovolenkár, jednou rukou si pridŕža červené nafukovacie ležadlo a druhou sa nervózne škriabe v zadku.


Je to taký ten európsky muž s mojimi proporciami, ktorý sa išiel v noci kúpať s nafukovačkou. A odrazu sa k nemu blíži iná nafukovačka so strašidlami. Všetci na obraze sú prekvapení. Každý inak. Nechcem poukazovať na to, kto je dobrý a kto zlý. Zaujíma ma len to stretnutie dvoch rôznych svetov. A tiež to, ako sa s tým vyrovnajú.

Podobne vznikol aj obraz Zachráňme psy?

Psov má skoro každý rád, tak zachráňme radšej ich. Netreba riešiť, ktorému človeku z člna pomôcť a ktorému nie, kto je čierny či len opálený. Trápiť sa: Kto je Ježiš a kto terorista?

Kedy sa vám robí najlepšie? Ráno, večer, v noci?

Chodím do ateliéru ako iní do práce, teda v pracovnom čase od pondelka do piatka. Mám tam taký pokoj, že mi je jedno, koľko je hodín. Dobre sa mi robí vždy, keď mám silu. Skutočne kedykoľvek. Lenže musím mať o čom.

Potrebujete na maľovanie pokoj? Byť sám?

Áno. Výnimkou je maľovanie na pódiu počas koncertu, ale tam ide o niečo iné. O spolupatričnosť s muzikantmi. Preto sa moje vystúpenie často končí zamaľovaním obrazu. Cieľom totiž nie je namaľovať nový obraz, ale samotná spoločná tvorba.

A keď maľujete série ako Zachráňte Ježiša, robíte jeden obraz za druhým? Keď si obraz povie Už dosť, prestaň! odložíte ho a vrhnete sa na ďalší?

Ak mám potrebu o téme ešte premýšľať, tak áno. Vtedy sa ihneď pustím do ďalšieho obrazu. Uvažujem totiž prostredníctvom maľovania. Stáva sa však, že preskočím na iný, paralelne rozrobený obraz. Viem sa celkom chytro pustiť do niečoho iného.

Marek Ormandík na výstave Múr Marekov. Hneď za...
Marek Ormandík na výstave Múr Marekov. Hneď za ním dielo Loď II., z cyklu Night Cruise, 2017, akryl na plátne, 140 x 180 cm. Autor: Pravda, Ľuboš Pilc

Tvrdíte, že vaše obrazy sa s vami rozprávajú. Počujete ich rečniť aj medzi sebou? Diskutujú? Hádajú sa? Závidia si?

Môj ateliér je malý, preto v ňom mávam viac obrazov rozložených súčasne iba málokedy. Ak sa však niektoré ocitnú náhodne vedľa seba, keď napríklad jeden schne a na druhom robím, vtedy ich po očku oba pozorujem a porovnávam. Vravím si: Tu som dal viac farby, tamto menej, čo sa stane, ak to zmením? Skúmam, ako by moja výpoveď mohla byť silnejšia. Niekedy mám pocit, že moje obrazy túžia fungovať spolu, vo dvojiciach, v trojiciach… Chcú byť originálmi, ale zároveň sa na seba podobať. Keď nad tým teraz premýšľam, zdá sa mi, že tento oxymoron je vlastne jedným zo základných prvkov mojej tvorby.

Protirečení máte v obrazoch mnoho, to je pravda. Pozorný divák v nich vybadá nielen živé mŕtvoly, nevinných teroristov, dobráckeho Minotaura, láskavého Chárona, jemnocitných zloduchov, komické tragédie, vysmiate lebky či najnovšie roznežnených diktátorov. Žonglujete s protikladmi, kontrastmi a paradoxmi, ale najmä s mnohovýznamo­vosťou – a to aj pri slovách. Aktuálna výstava nesie názov Múr Marekov, máte však aj cyklus V. I. Hitler, výstavu Vlkone či knihy Milanchólia, Piesnenie,… Rád sa hráte so slovom?

Je to moja vášeň. Mám ju spoločnú so synom Mišom, často si vymieňame nápady, voláme si či posielame správy. Tešíme sa, kto čo vymyslel. Mimochodom, Piesnenie sa pôvodne malo volať Mariekanie, v ňom tiež bol Marek aj nárek.

Nárek a trápenie, hoci namaľované s chuťou a častokrát aj s vtipom, počuť z väčšiny vašich obrazov a sôch. Ľudia ich oceňujú, no mnohí priznávajú, že v obývačke či v pracovni by ich mať nemohli. Čo vy na to?


Maliar sa na okamih odmlčí, hľadá najsprávnejšie slová. Medzitým sa presúvame k soche Nádej v jednom z rohov galérie. Z diaľky pripomína posvätnú stélu, zblízka znetvorené telo stiahnuté z kože. Figúru roztápajúcu sa ako vosk v horúčave bolestí a tragédií, ktoré sa na človeka valia počas života. Pri podstavci trepotavo blikajú zapálené kahance. Marek Ormandík sa nadýchne.


Je to takto: Robím najlepšie, ako viem, na hranici svojich možností. O kus ďalej sa už neposuniem. Rád si vypočujem aj kritické hlasy. Zvážim ich, možno aj niečo skúsim, ale zmeniť sa už neviem. Neznamená to však, že neprijímam nové podnety, len ich spracúvam svojimi možnosťami a schopnosťami.

A konkrétne vaše sochy?

Sochy mám teraz na vybúrenie sa najradšej. Môžem si dovoliť všelijaké prešľapy a rúcanie pravidiel. Môj otec je sochár, preto dobre viem, ako má socha vyzerať, lenže ja sochár nie som. Nič mi nebráni pomaľovať bronz alebo nasadiť polystyrénovej soche parochňu. Ak chcem niečo pridať, použijem lepiacu pásku. Skrátka, ide mi len o podstatu. Neriešim materiály a kánony.

Čo vás inšpirovalo pri zrode umelohmotnej sochy Nádej?

Kašírované sochy z lunaparkov.

Nádej z lunaparku? Neúprimná, umelá, pokrytecká?

Skôr ich nedokonalá forma. Lenže, pozor! Sochy robím rád a naplno. Považujem ich za môj veľmi vážny umelecký výstup. Je v nich kus odstupu a nebojácnosti. Moja Nádej síce umiera, ale stále ešte prosí o ďalšiu nádej. A nikdy neskončí. Niekedy ju volám aj Pamätník Nádeje.

Nádej, spolu s vierou a láskou, patrí medzi tri božské cnosti. S nimi súvisia ďalšie hodnoty, ktoré by mal človek a ľudstvo ctiť. Jedna z najcennejších je sloboda. Pri pohľade na vašu Nádej sa núka práve otázka o cene a dôležitosti slobody.

Slobodu si rozhodne užívam, v tvorbe, aj v živote. Veľmi si ju vážim.

Marek Ormandík (50)

Jeden z najvýraznejších predstaviteľov súčasnej slovenskej maľby. Inšpirujú ho hraničné situácie, do ktorých sa človek môže dostať počas života, a jeho reakcie na ne. Skúma okamihy, keď nie je jasné, kto je na správnej strane. Kto je tyran či obeť, hrdina či zbabelec. Fascinuje ho mnohovýznamovosť a protirečivosť, predsudky. Tieto vážne témy odľahčuje paradoxom, groteskou. K nedávnym 50. narodeninám mu galéria moderného umenia Danubiana v Čunove pripravila veľkú výstavu Múr Marekov, potrvá do 10. marca. V týchto dňoch sa dokončuje veľká monografická kniha o jeho tvorbe, v marci bude mať výstavu v Plzni, v apríli v Olomouci. Aj jeho manželka Renata a tiež synovia Mišo a Max sa venujú výtvarnému umeniu.

© AUTORSKÉ PRÁVA VYHRADENÉ

#výstava #Marek Ormandík #Danubiana #Múr nárekov
Sleduj najnovšie články na našom Facebooku