Mária Rudavská zomrela tri roky po svojom manželovi, sochárovi Andrejovi Rudavskom. Na výtvarnú scénu nastúpila začiatkom 60. rokov 20. storočia po absolvovaní Strednej školy umeleckého priemyslu v Bratislave (1956 1960). Vo svojej tvorbe sa najskôr venovala umeleckým textíliám – tkaniu závesných a priestorových tapisérií, neskôr svoje témy komunikovala prostredníctvom keramiky i bronzu v komorných plastikách a objektoch. K jej podstatným záujmom patrila v ostatnom čase aj kresba. V polovici 60. rokov sa realizovala i ako kostýmová výtvarníčka, najviac vo filmoch Eduarda Grečnera (Nylonový mesiac, Každý týždeň sedem dní).
V motívoch jej diel sa spájalo tradičné spoločenstvo prírodných dejov s prítomnosťou viery. „Vyžarovala z nej tichá sila a neochvejná istota, na svet sa dívala bez akejkoľvek predpojatosti a skepsy, s dôverou a pokorou. Bola bytosťou, ktorú veľmi presne vystihujú verše Emily Dickinsonovej: ,Kto nenájde raj dole, v nebi ho nenájde: anjeli bývajú vedľa nás, aj keď sa sťahujeme,“ charakterizovala ju v nekrológu na webovej stránke SNG Viera Kleinová.
Dielo Márie Rudavskej bolo viackrát ocenené na medzinárodných fórach, v roku 1990 napríklad 1. cenou na International Exhibition of Miniature Art v Toronte, dvakrát čestným uznaním za keramickú plastiku na medzinárodnej výstave keramiky v japonskom Mine (1992, 1998) a v Karei (2001). V roku 1997 boli jej práce súčasťou slovenskej expozície na bienále umenia v Benátkach.
Výstavne sa okrem Slovenska a Európy prezentovala i v zámorí. Jej práce sú zastúpené v inštitucionálnych i súkromných zbierkach na Slovensku, v Česku, Nemecku, Rakúsku, Taliansku, USA, Austrálii, Japonsku, Južnej Kórei. Slovenská národná galéria (SNG) pripravila v roku 1997 jej monografickú výstavu.
