Kurátorka výstavy Lenka Sýkorová pripomína, že Dorota Sadovská je etablovaná umelkyňa, ktorá sa pohybuje medzi médiami maľby, fotografie a performance. „Je však bytostnou maliarkou, ktorá vedome pracuje s rešpektom maľby v kontexte histórie umenia. Doménou autorky, ktorá vstúpila na slovenskú scénu v 90. rokoch minulého storočia, sa stalo ľudské telo. Dorota ho chápe z dvojakého uhla, ako hmotu, ale aj v jeho personifikácii s daným modelom. Ďalšou rovinou interpretácie jej diela je hra s perspektívou a netradičným uhlom zobrazenia. Balansovanie medzi škaredosťou a krásou graduje pri portrétoch znázorňujúcich netradične zaklonené hlavy,“ približuje kurátorka.
Dorota Sadovská je podľa jej slov autorkou, ktorá sa neustále vyvíja a reflektuje aktuálne formy súčasného umenia. „Skúma inštalačné možnosti závesného obrazu, digitálnej fotografie a tela ako nositeľa rôznych performatívov. A tak sa v priebehu 20 rokov etablovala na slovenskej, ale aj medzinárodnej umeleckej scéne. Tvorbu posunula v rovine protikladov, keď reflektuje dobro a zlo, digitálnu manipuláciu a ekológiu, ale predovšetkým je pre ňu typická reflexia sveta okolo nej. S tým súvisí aj cyklus malieb 12+, ktorý zachytáva manželské páry zo slovenskej kultúrnej scény – Salome Akritidisovú a Monogramistu D.T., Janovicovcov, Feldekovcov, Vladimíra Popoviča a Katarínu Šujanovú, Filovcov, Geržovcov, Jankovičovcov, Filkovcov, Dušekovcov, Sikorovcov a Kadlečíkovcov. Od roku 2008 autorka pracovala skoro až metódou sociologického prieskumu, keď fotografovala manželské páry. V čase, keď manželstvo strácalo spoločenský význam a kredit, musela svoje parametre rozšíriť zo strednej generácie na staršiu,“ vysvetľuje.
„Dorota rozohráva hru so stereotypmi v médiu maľby, pre ktoré využíva fotografiu ako predlohu. S istou dávkou irónie skúma ženskosť, mužskosť a vzájomné manželské vzťahy. Parafrázovaním tradičných oválnych obrazov s manželskými portrétmi bežne umiestňovanými v spálňach nad posteľou odkazuje k tradícii inštitútu manželstva. Zároveň si opäť zvolila istý spôsob kritiky netypickými skoro profilmi. Je tu prítomný moment filozofickej meditácie, keď sa manželské pohľady míňajú a dívajú ďalej. Portrétovaných síce vidíme, rozoznávame, ale nejde s nimi nadviazať očný kontakt. Je tu opäť pre autorku typická provokácia a záujem o netradičný portrét a formát maľby. Vystavený maliarsky cyklus tiež prekračuje do priestoru a autorka vytvára akési hniezdo lásky, úcty a spolužitia. Súčasne ide aj o sebareflexiu, pretože do výstavy vstupujeme s pohľadom na portrét autorky s manželom,“ dodáva Sýkorová.