Veril som, že Notre-Dame nespadne, hovorí prestížny fotograf Peter Župník

S gotickými stavbami má bohaté skúsenosti. Nie tak dávno vyšiel katalóg s jeho fotografiami zachytávajúci krásy slávneho oltára Majstra Pavla, ktorý zdobí levočský Chrám svätého Jakuba. Peter Župník (57) patrí k najpoetickejším autorom novej vlny slovenskej fotografie a ako autora žijúceho a tvoriaceho v Paríži ho neobišla ani správa o požiari v katedrále Notre-Dame.

17.04.2019 17:41
debata (1)
Snímka interiéru katedrály Notre-Dame od... Foto: Peter Župník
Peter Župník Notre-Dame Snímka interiéru katedrály Notre-Dame od fotografa Petra Župníka.

S akými pocitmi ste sledovali správy o požiari v parížskej katedrále Notre-Dame?

V tom čase som sa nachádzal v Levoči a informáciu o požiari som po prvý raz zaregistroval z večerných správ. Išlo však o základnú správu, vedel som len, že horí Notre-Dame. Na chvíľku sa mi pritom zastavil krvný obeh. Keď som videl zábery šľahajúcich plameňov a padajúcu vežičku, vedel som, že je zle. Neskôr som sledoval živý prenos do tretej hodiny rána. Keby som bol v Paríži, okamžite sadám na bicykel a mierim k Notre-Dame. Metrá boli v tej oblasti uzavreté. Priznám sa, že som premýšľal aj o tom, ako by som urobil čo najzaujímavejšiu fotografiu. V umení oheň a požiar vždy evokovali rôzne hrozivé výjavy, stačí sa len pozrieť na staré obrazy Hieronyma Boscha alebo Pietera Bruegela. Ako vravím, celá tá scéna ma ako fotografa lákala, no zároveň som si želal, aby sa čím skôr skončila.

Ak ste sledovali médiá, určite ste zachytili aj správy o tom, že katedrálu sa možno nepodarí zachrániť. Odľahlo vám, keď sa tieto prognózy nakoniec nevyplnili?

Veril som, že nespadne. Všetky informácie z médií beriem s veľkou rezervou, pretože v tej chvíli podľa môjho názoru nedokázal nikto s určitosťou povedať, čo sa stane. Na záberoch z televízie som navyše zaregistroval požiarnikov, ktorí sa ako malé svätojánske mušky pohybovali po vežiach. Ich prítomnosť som vnímal ako signál, že to nebude až také zlé. Samozrejme, vedel som o dubovom krove a obával som sa, že celý prepadne cez klenbu. Tú nakoniec poškodil pád vežičky. Najhoršie zábery som videl až včera ráno, keď cez klenbu prenikalo denné svetlo.

Navštevovali ste chrám pravidelne? Ocitol sa aj na vašich fotografiách?

Samozrejme, že vo svojom archíve nejaké fotografie mám. Či už išlo o moje prvé návštevy Paríža v roku 1989, ale tiež náhodné snímky, keď som prechádzal okolo. Účelovo a systematicky som však katedrálu nikdy nefotil. Naposledy som ju navštívil asi v roku 2017. Pamätám sa, ako som si vtedy hovoril, že nabudúce, keď tam nebude toľko ľudí, vyjdem hore na jednu z veží. Nikdy som tam nebol a vždy som ju túžil navštíviť. Teraz si budem musieť zrejme počkať.

Pohľad fotografa zachytí omnoho viac ako pohľad bežného okoloidúceho. Aké detaily a nuansy vás na katedrále zaujali?

Ide o neuveriteľný priestor. Keď som katedrálu navštívil naposledy, zaujala ma najmä klenba a dlažba, na ktorej hra svetla vytvárala krásne tiene. Fotil som si tiež kamenné polychrómované súsošie v zadnej časti pri oltári, ktoré je dnes už skôr vzácnosťou. No musím priznať, že som sa tam bol hlavne upokojiť a načerpať energiu. Takéto miesta vnímam ako neviditeľné brány do minulosti, do ktorých si človek môže vliezť a putovať stáročiami dozadu.

Fotograf Peter Župník už dlhodobo žije a tvorí... Foto: Ľuboš Pilc, Pravda
Peter Župník Fotograf Peter Župník už dlhodobo žije a tvorí v Paríži.

Napriek tomu, že ide o vyhľadávanú turistickú pamiatku, si teda chrám dokázal zachovať svoj duchovný rozmer?

Určite, a najmä v noci, keď tam nikto nie je a človek má Notre-Dame sám pre seba. Pamätám si, že v 90. rokoch bola katedrála na istý čas zatvorená kvôli rekonštrukcii. Keď ju potom znova otvárali, išlo o veľkú udalosť, ktorá prirodzene prilákala masy ľudí. Takým udalostiach sa vždy radšej vyhýbam. Aj posledné roky stáli pred katedrálou obrovské fronty za každého počasia. Celé sa to spomalilo aj kvôli kontrolám, ale vojsť dnu sa rozhodne oplatilo.

Nový krov Notre-Dame bude potrebovať kvalitné dubové drevo, a to je už prisľúbené z francúzskeho Limuzínska. Ide pritom o veľmi cenné duby, ktoré majú 150 až 200 rokov. Francúzi reagovali do 24 hodín…

Často sa Francúzom smejeme, že všetko priveľmi riešia, že stále za niečo demonštrujú, no v tomto smere sa dokážu naozaj veľmi rýchlo zmobilizovať. Táto udalosť naštartovala tisíce ľudí, každý chce nejako prispieť k obnove chrámu. Už pár hodín po nešťastí prisľúbil francúzsky miliardár François-Henri Pinault štedrý príspevok v hodnote 100 miliónov eur a následne sa pridávali aj ďalší. V tejto súvislosti som si spomenul na reakciu slovenských oligarchov, keď zhorela Krásna Hôrka. Do veľkých darov sa vtedy nikto nehrnul.

Súvisí to aj so zovšeobecňujúcim tvrdením, že Francúzi majú ku kultúre predsa len bližší vzťah?

Je veľa aspektov, ktoré na to vplývajú a s ktorými sa slovenské prostredie nestretlo. Po prvé tam bolo veľa pamiatok, po druhé bola Francúzska revolúcia, ktorá polovicu tých pamiatok nenávratne zničila. Videl som množstvo gotických chrámov, ktoré sa črtajú len tak niekde v poli. Je vidieť len stĺpy trčiace zo zeme, pričom išlo o katedrály, kde mala loď dĺžku možno 90 metrov. Boli to obrovské stavby. Videl som tiež množstvo chrámov, ktoré boli rozobraté do polovice alebo celkom zničené. Zo sôch na portáloch, ale aj vnútri boli useknuté ruky, nohy, hlavy, ktoré boli väčšinou vyrobené z tvrdého vápenca. Chceli zlikvidovať všetko, ale stavby boli postavené až príliš kvalitne, aby to išlo tak jednoducho. Po revolúcii nastala éra obnovy. Francúzi sa snažili poškodené stavby zrekonštruovať. Vedia, že tým lákajú turistov z celého sveta a zároveň sú hrdí na svoj národný poklad. Všetky veľké kostoly sú v zime vykurované napriek tomu, že cirkev je plne odtrhnutá od štátu. Neviem, ako to funguje, ale funguje to. Prepojenie s minulosťou je u Francúzov stále veľmi silné. U nás je situácia trochu iná. My sme tu mali 40 rokov ničenia. Pamiatky sa na Slovensku ničili ešte horšie ako revolučne, pretože chátrali dlhodobo, aj keď, samozrejme, nie všetky. Čo sa však týka Spiša, vedel by som menovať mnohé, o ktoré sme už prišli nenávratne. Časová os po roku 1948 bola nesmierne brutálna a primať ľudí, aby mali k pamiatkam okamžite pozitívny vzťah, nejde len tak. Vyžaduje si to dlhú tradíciu, ktorá vo Francúzsku existuje. Čo sa týka budúcnosti Notre-Dame, opraviť ju bude určite veľká skúška. Aj vzhľadom na to, že mnoho remesiel už vymizlo. Kto dnes stavia klenby? Pôjde o tvrdý oriešok, ale verím, že sa to podarí.


VIDEO: Notre-Dame dostane dubové drevo z čias Ľudovíta XIV.

Video

© Autorské práva vyhradené

1 debata chyba
Viac na túto tému: #Paríž #fotograf #Peter Župník #požiar v Notre-Dame #Notre-Dame