Keď dušu kmáše agónia

01.06.2019 09:00

Pozoruhodnú výstavu desiatok ex libris, voľných grafík, knižných ilustrácií i knižných kompletov Josefa Váchala, legendárneho českého solitéra - výtvarníka, litografa, kníhtlačiara, básnika a okultistu predstavuje bratislavská Galéria 19.

Výstavu legendárneho českého autora Josefa...
Výstavu legendárneho českého autora Josefa Váchala predstavuje bratislavská Galéria 19. Na snímke dielo Strom života, Mystici a vizionári. Autor: z katalógu k výstave Josef Váchal/Galéria 19

Predjarie a jar roku 2019 boli nezvyčajne ústretové voči bratislavským záujemcom o kvalitné výtvarné umenie. Začalo sa to v Galérii mesta Bratislavy skvelým predstavením dvoch výtvarných reakcií na text modlitby Otčenáš, ktoré sa podieľali už rok pred vstupom do 20. storočia na jednom z rozhodujúcich spôsobov, akým bude umenie prechádzať z 19. do 20. storočia. Teda, že to bude pod – dodnes nedoceneným – príkrovom symbolizmu.

GMB v spolupráci s Galériou hlavného mesta Prahy prispela dvoma autorskými knihami, Otčenášom Františka Bílka (1872 – 1941) a Otčenášom Alfonsa Muchu (1860 – 1939). Kurátorka výstavy Hana Larvová ich trefne nazvala výtvarnými meditáciami.

Ak budeme pokračovať v kurátorkou naznačenej úvahe o výtvarnom spracovaní symbolických alegórií ako o vrcholných podobenstvách dvoch veľkých českých umelcov, potom sa dosť pravdepodobne vyberieme aj do bratislavskej Galérie 19, kde je rovnako pozoruhodná výstava Josefa Váchala a jeho farebných drevorytov, povedzme rovno, že najmä „šperkov“ v podobe desiatok ex libris, ale aj tzv. voľných grafík, knižných ilustrácií i knižných kompletov. (Driečny katalóg pripomína zapožičanie diel Josefa Váchala, 1884 – 1969, od Jána Šubu i iných súkromných zberateľov a obsahuje aj Váchalov text Přednáška o Slovensku, ktorú predniesol v 30. rokoch 20. storočia na stretnutí združenia Volné myšlenky v pražských Vršoviciach.)

Stratil sa priestor, zmizol čas

Kultúrne povedomie o zmienenom období je priam prepchaté charakteristikami protikladných javov zvyčajne zosobňovaných anjelmi a démonmi. Patria k nim vypäté nálady a ich extatické stvárnenie. Raz v tradícii už rozpustených foriem, raz v podobe prichádzajúcich umeleckých síl. V našom prípade však prichádzali vo chvíli, keď umelecké avantgardy vypučali ako huby po daždi a mienili sa čo najavantgardnejšie navzájom požrať. Len si nevšimli, že taký osud by postihol – v tom najdôležitejšom – podozrivo rovnako znejúce programy, ktoré sa navzájom prelínali.

Zrejme práve preto Hermann Bahr (1863 – 1934) poslal modernu už na jej samom počiatku – doslova v prvej vete „manifestu moderny“ (1890) – na cestu, kde „divoké muky kráčajú týmto časom a bolesť je neznesiteľná.“ Podmanivému hlásateľovi neidentifikova­teľnosti človeka a rozštiepenosti jeho osobnosti sekundoval básnik Jiří Karásek (1871 – 1951): „Stratil sa priestor, zmizol čas.“ Pre nás je významné, že Josef Váchal v tom čase vskutku bohato naplnil spomenutý pocit vrcholu moderny spolu s vedomím osudovej priepasti. Vrchol a priepasť zároveň, to sa vrylo do duše moderny. Najmä po prežitej prvej svetovej vojne, keď sa svet stal miestom menej bezpečným a viac zložitým.

Úzkosť a melanchólia

Máloktorý z českých výtvarných umelcov Váchalovej generácie by bol vhodnejším reprezentantom inšpirujúceho spojenia obrazu a textu. Josef Váchal bol dvojdomý autor a jeho vlámanie vizuality do textu sprevádzala už na prvý pohľad tvarujúca sila. Dejinami umenia však neprechádza plynulo téma „viditeľného jazyka“, čiže spojenia obrazu a textu s ikonickým významom. Skôr sa vyskytuje ojedinele v rôzne silných obdobiach estetickej reprezentácie „nového“ umenia.

Dvadsiatym storočím, pravda, téma obraz – text preteká doslova neprerušene. Umelecký odkaz iluminovanej knihy v rukách romantického básnika maliara Williama Blakea (1757 – 1827) bol však v naznačenom zmysle zrejme určujúci. Nielen kvôli vizionárskej imaginácii, ale predovšetkým pre príklon k zásnubám neba a pekla. Tak, Zásnuby neba a pekla nazval Blake prvú zo svojich „prorockých“ iluminovaných kníh. Lenže naisto nielen symbolické signály – dnes ich čítame ako ikonografické kódy – sú charakteristické pre typografiu či kaligrafiu Blakeových iluminovaných kníh.

Josef Váchal: Pokušenie Sv. Antonína (1912)
Josef Váchal: Pokušenie Sv. Antonína (1912) Autor: z katalógu k výstave Josef Váchal/Galéria 19

Generácia symbolistov musela byť zvláštne scitlivená na vnímanie spomenutej ikonologicky štruktúrovanej podoby diela vizionárov, akým bol William Blake. V Zásnubách tvrdil že „cesta krajnosti vedie do paláca múdrosti“ alebo že „večnosť je zamilovaná do výtvorov času“. Zrejme si symbolisti preložili romantické protiklady večnosti a výtvory času ako protiklady neba a pekla a ochotne podstúpili „martýrium ducha“.

Napokon, nikto iný ako Bohumil Kubišta (1884 – 1918) roku 1912 nepomenoval vnútornú previazanosť výtvarníkov umeleckého združenia Sursum s rozvíchrene chmúrnym pohľadom na ono „martýrium ducha“ v premenách erotiky na sexualitu či v premenách padlých anjelov na anjelov vzbúrených. Kubišta písal práve o tom, čo v prácach excelentných tvorcov jeho generácie pretrváva z diela „vizionárov a izolovaných jedincov ako William Blake, Gustav Moreau a iných, ktorých osud je ozajstným martýriom ducha“.

Každý anjel je strašný

Každý anjel je strašný, taký obraz „lietajúcich duší“ vykreslil Reiner Maria Rilke (1875 – 1926) v Duinských elégiách. Elegantné pomenovanie „nikdy nekončiaceho“ príbehu súboja protikladov muselo lichotiť symbolistom aj modernistom. Tí totiž mali centrum obrazového sveta jasne skonštruovaný medzi nebom a peklom, pôsobivými ruinami zbúraného paláca a rozžiarenou kráľovskou palotou, zákonom a víziou, životom a smrťou.

Josef Váchal vo viacerých obdobiach svojej tvorby predstavuje v stredoeurópskom výtvarnom umení ozaj zvláštnu odrodu melanchólie moderny. Termín melanchólia moderny patrí Petrovi Málkovi, rovnako aj inšpirácia jeho vnímaním poetiky zakliesnenej medzi alegóriou pádu a utópiou záchrany. Vidí ju prizmou konceptualizácie symbolistických tvárnych prostriedkov, ktorá bola taká blízka symbolistom z východu Európy.

Predstaviteľ Tartuskej školy Boris Uspenskij zasa hovorí o pôvodnej organickej jednote verbálneho a vizuálneho obrazu. Čiže sleduje vnímateľnú vizualitu abstraktných ideí v zmysle konkrétnych obrazov, ktoré označuje ako „slovo ožívajúce vo svojom vizuálnom obraze“.

Predchádzajúca poznámka má pre naše uvažovanie o konceptualizácii moderny zásadný význam. Josef Váchal totiž svoje poznávanie sveta stvárnil zásnubami metafor slova a obrazu. Stopy príznačnej melanchólie estetickej moderny však reflektoval ešte sedem desaťročí po rozjatrenom prechode z 19. do 20. storočia. Počas nich komédiu sveta doslova strašne rozrehotali dve apokalypsy. Obe v tej najabsurdnejšej podobe.

Josef Váchal sa v spomenutých desaťročiach pred katastrofami, na ich troskách aj v chaose úsvitu dovolával rovnakého či zjednocujúceho čítania. To čítanie bolo pravdivou cestou k jeho metaforickému poznávaniu. Nepochybne poznávaniu mnohoznačnému, znepokojujúcemu i rozporuplnému. Neprekvapuje nás, že bolo zajedno s tradíciou ikonografie obrazov Francisca Goyu (1746 – 1828), ale aj umelcov z pestrej palety anarchistov, básnikov a mudrcov moderny, akými u nás boli napríklad František Kobliha (1877 – 1962), Karel Hlaváček ((1874 – 1898), Jan Konůpek (1883 – 1950), František Bílek (1872 – 1941), Alfred Kubin (1877 – 1959) či František Kupka (1871 – 1959).

Mystici a vizionári

Ako vidno, melanchólia moderny je rozlietaná až-až. Najskôr medzi satanickými halucináciami a anjelskými inšpiráciami kresťanskej i židovskej histórie v šate stredoeurópskej tradície, neskôr ako keby ju do špiku kosti premkol des úzkostných vízií. Na Váchalových drevorytoch zostali zaznamenané v podobe zlovestných objatí démonov medzi „ľahostajnými domami“. Najpríkladnejšie vari na drevoryte Pokušenie Sv. Antonína (1912), ktorý patrí aj na výstave v Galérii 19 medzi ozaj najparádnejšie klenoty. Doslova a do písmena ide o šperk zobrazujúci utrpenie „keď dušu kmáše agónia“, ako sa o Váchalovom diele vyslovil Arnošt Procházka (1882 – 1945).

Zrejme z tohto miesta – miesta utrpenia – možno začať zdôvodňovať Váchalovu nadčasovosť. Prečo? Pretože práve odtiaľ tak naliehavo ladí aj so súčasnou senzibilitou. Nielen pohodlným akceptovaním utrpenia ako človekovej odvekej skúsenosti sveta, ale s jej zbanálnením. Dnešný úzkostný nepokoj je oveľa „kolážovitejší“, fragmentarizovaný, pričom nie je o nič menej apokalyptický.

Diabolik Váchal, tak ho pomenoval umelecký spolupútnik Jan Konůpek, vytvoril rad drevorezov zrkadliacich jeho „veľmi komplikovanú vnútornú štruktúru“ duše kmásanej. Výstava v Galérii 19 divákovi ponúka aj ukážky akéhosi prvého súhrnu všetkých možných prízrakov vyrastajúcich z duše diabolika. Čiže niekoľko technicky rafinovaných a obsahovo prekvapujúcich drevorytov zo súboru Mystici a vizionári (1911–1913).

Ex libris, ex libris a ex libris

Ex libris je knižná značka, ktorá reprezentuje jej majiteľa v doslovnom význame, že je to jedna z jeho kníh. Váchal ich vytvoril vyše štyri stovky a na výstave v bratislavskej Galérii 19 – nazdávame sa – suverénne potvrdzujú v našej krátkej úvahe uvedené tvrdenia.

Pochopiteľne, že vytvorenie ex librisu predpokladá nielen záujem objednávateľa o dielo výtvarníka, ale rovnako aj umelcovu oboznámenosť s objednávateľovými čitateľskými, prípadne aj so zberateľskými záľubami. Váchalovo včasné ex libris – to je malá prehliadka umelcovej symbolickej štafáže figúr z diablovej záhrady, rodinných portrétov vodníkov i milostných hier čertovských čertíc. A báječnou hrou s výtvarnou podobou použitého písma a jeho umiestnením. Sú to figúry nostalgie spárené s alegóriou miesta ich stretnutia. Čítame ich prostredníctvom odkrývania rôznych „korešpondencií“ a čítame ich s nezvyčajným potešením.

Po roku 1914 a po zážitkoch na talianskom fronte prvej svetovej vojny sa razom zmenila narácia Váchalových ex libris. Jednu z nich nazval príznačne Vojna, mor a smrť, na iných preputovali iné tance smrti, iné s diablom hry o dušu. Vždy rozvíchrené silnou výtvarnou myšlienkou a odkrývajúcim videním.

Nepochybne príkladná a skvelá výstava. V bratislavskej Galérii 19 potrvá do 2. júna.

© AUTORSKÉ PRÁVA VYHRADENÉ

#výstava #Galéria 19 #Josef Váchal
Sleduj najnovšie články na našom Facebooku