„Vrchári, ktorých Martinček fotil, vraj ťažko nadväzujú bližšie kontakty. A ak, tak s ľuďmi, ktorých poznajú. Martinčekovi sa podarilo získať si ich priazeň. Vždy dbal o to, aby sa v ňom ľudia nesklamali. To vraj bola jediná cesta, ako vzbudiť dôveru k pánkovi z mesta, a ešte k tomu – doktorovi. Aj výstava dokazuje, že Martinček nebol pre nich fotograf, ktorý príde raz za mesiac a viac sa o nich neobtrie. Bol ochotný prísť kedykoľvek, keď niečo potrebovali. V každej dennej i ročnej dobe. Dôsledne dodržiaval priam asketický denný režim, v mnohom podobný hrdinom jeho obrazových eposov, žijúcich dni, ako povedal básnik, ,naložené ako záprahy, na oboch koncoch presahujúce do nociʻ. Skoro ráno do hory a potom večer dlho v tmavej komore. Sedem dní v týždni takáto prísna rehoľa,“ priblížil o Martinčekovej tvorbe a koncepcii výstavy Pauer.
V centre veľkej časti tvorby Martina Martinčeka je podľa neho obyčajný zraniteľný človek kráčajúci životom. „Blúdi, hľadá, nenachádza, padá, znovu vstáva a kráča ďalej k cieľu svojej najťažšej cesty: k sebe. Vytrvalo nám tak pripomína, že umenie je večný pokus prekročiť všetky hranice. Ak sa umelcovi podarí, aby krása, ako ju podľa svojich predstáv vytvoril, zasiahla na niektorom nepatrnom miestečku jemnú emulziu vnímavosti diváka, nestalo sa nič viditeľné, a predsa sa stalo veľa. Ten maličký bod môže byť impulzom k prebudeniu jeho človečenstva. Aby sa bránil všetkému, čo by ho mohlo ohroziť. Umelec vysiela posolstvo nádeje. Ak mu divák porozumie, autor má nádej, že netvoril celý život zbytočne. V rozsiahlych cykloch Nezbadaný svet, Svetlá vo vlnách, Svetlá na veciach zeme, Chvála vody, Hora autor citlivo umocnil námety, ponúkané ľudskému oku prírodou. Ochota učiť sa poznávať neznáme písmená v jej abecede mu umožnila čítať v tomto nevyčerpateľnom prameni inšpirácie a prinášať o tom svedectvo vo svojich snímkach. Legendárny je Martinčekov dialóg s riekou. Cyklus Chvála slnka je impozantným vyvrcholením tvorby z prírody a o prírode. Fotograf zobrazil slnko nie zoči-voči, len jeho odraz na vode. Iba jeho obraz. Je čarovnejší ako realita, z ktorej sa zrodil,“ dodal.
Samotný Martin Martinček spomínal: „Od jari do jesene som vstával o druhej v noci, aby som bol pri východe slnka na mieste, ktoré som si predchádzajúci deň vybral. Najmä si však treba uvedomiť, že tieto snímky som netvoril z brehu. Štyri roky som vytrvalo vstupoval do horských potokov, ešte aj ako osemdesiatročný. Lákalo ma objavovať.“
A dnes môžu objavovať krásu Martinčekových fotografií návštevníci tejto výstavy.
