Marianna Machalová-Jánošíková: So sochami sa lúčim len veľmi ťažko

, 03.06.2019 09:00
Marianna Machalová-Jánošíková
„Podľa zafarbenia hlasu sa dá odhadnúť aj tón pleti. Z podania ruky dokážem odhadnúť výšku človeka, vnímam aj jeho vôňu,” tvrdí Marianna Machalová-Jánošíková. Autor:

Jej belasé oči nie sú vyhasnuté, naopak. Keď sa na vás pri rozprávaní zahľadí, máte pocit, že skutočne vidí. A jej bezprostredný smiech v prvých minútach roztopí vaše obavy vstúpiť do sveta, ktorý nepoznáte. „Sadnem si k hline, položím na ňu ruku. Na tú vlhkú kôpku, ktorá vonia dažďom. Nechávam sa ňou viesť, až začne nútiť moje prsty hýbať sa. Miesia ju s mojimi myšlienkami. A na konci je socha. Sama sa čudujem, kto ju vytvoril,“ hovorí sochárka Marianna Machalová-Jánošíková.

Mala len jedenásť, keď sa jej svet pred očami začal strácať. Nebol to banálny zápal očných spojiviek, ako pôvodne skonštatovala očná lekárka. A nebol to prvý zdravotný problém, ktorému Marianna čelila. Žiaľ, nikto v tom čase nepátral po tom, prečo trojročnému dieťaťu opuchol lakeť. Zoperovali ho, narovnali a basta. A zákerná reuma naďalej robila v malom tele neplechu. „Kde ste boli doteraz?” spýtal sa primár očného oddelenia, keď mama, nespokojná s diagnózou očnej lekárky, priviedla dcéru k odborníkovi. Výsledok? Dlhodobo neliečený zápal spôsobený juvenilnou reumatoidnou artritídou spôsobil na sklovci nenapraviteľné škody. Nepomohli pokusy o nápravu chýb ani operácie. „Ak by som biologickú liečbu začala brať skôr, asi by som videla, ale vďaka nej máme aspoň dcéru Elišku,” hovorí dnes pokojným hlasom Marianna.

Trvalo dlho, kým nechala nádej na život plný farieb a tvarov úplne zomrieť. Z komunikatívnej extrovertky problémy so zrakom urobili snívajúcu trinásťročnú samotárku. „Nemala som prehľad, aké šminky a kontúrky letia, ani ma to nezaujímalo,” spomína vo svojej autobiografickej knihe Svetlo je aj za oponou, ktorú napísala Katarína Kopcsányi. „Už predtým ma s prosbou napísať môj príbeh oslovili traja autori. Nemala som k nim tak blízko, aby som sa im so všetkým zdôverila, ani som nemala pocit, že mám čo povedať. Nič také zaujímavé sa mi predsa nestalo. Až s Katkou, ktorá so mnou robila rozhovor do časopisu, sme sa zblížili tak, že som ju vpustila do svojho života.“ Spomienky Marianny nahrávali po nociach cez skype, rozhovory vznikali aj počas sochárskeho sympózia. „Som rada, že sa to podarilo, hoci veľkým vydavateľom sa kniha nezdala zaujímavá. Nebol v nej sex ani žiadna vražda. Aj som Katke povedala, že sa môžem trochu priobesiť, ale ona rezolútne odmietla,“ usmieva sa štyridsaťšesťročná sochárka.

O manželovi Petrovi sa dočítate v knihe Svetlo...
O manželovi Petrovi sa dočítate v knihe Svetlo je aj za oponou. Autor: Robert Hüttner, Pravda

Ohňostroj v očiach

Mladú slečnu v šestnástich neobišla prvá veľká láska z liečenia v Tatrách, ani rozchod, s ktorým sa roky nevedela zmieriť. Keď jej krátko pred rande s ďalším nápadníkom praskli v predklone cievky v oboch očiach, všetko sa zmenilo. Operácia jej pridala pár bonusových dní, kým natrvalo prišla v dvadsiatich dvoch rokoch o zrak.

„Zrazu som bola Zlatovláskou vo veži. Uväznenou vo svojom odlišnom svete, s hŕstkou blízkych a so zmiešanými pocitmi. Dievčatá v mojom veku rozmýšľali o kariére, o láske, o deťoch. Nevedela som, čo budem robiť, mala som pocit, že neviem vôbec nič. Bola som veľmi osamelá.” Marianne chýbali návštevy kamarátov, diskotéky, nákupy či „babské“ posedenia na káve. Opäť sa učila bežné veci, ale tak, ako ich robia nevidiaci – naliať si čaj, natrieť chlieb maslom, rozlíšiť kozmetiku, správne zladiť farby a materiál oblečenia. Mince boli zrazu rovnako veľké a hlasy známych podobné. „Na to, že v dospelosti prídete o zrak, sa nedá pripraviť. Dávala som si malé úlohy. Naučiť sa robiť chlieb vo vajíčku, chodiť von s vodiacim psom, učiť modelovať deti v škôlkach.“ Veľmi sa však bála požiadať ľudí o pomoc. „Hanbila som sa za to, že nevidím. Najhoršie bolo odvážiť sa ísť sama von. Mala som palicu a vodiaceho psa, a napriek tomu som sa bála, že mi niekto ublíži. A skutočne, stalo sa, že ma udreli. Bola som úplne bezmocná. Odvtedy som si netrúfla čakať pred obchodom na mamu alebo manžela s bielou palicou. Radšej som ju zložila do kabelky, aby som nebola pred hlúpymi ľuďmi taká zraniteľná.“

Prvé roky Marianna modelovala tváre sôch podľa...
Prvé roky Marianna modelovala tváre sôch podľa svojej. Autor: archív Marianny Machalovej-Jánošíkovej

Na svetlé, zlatomodré iskrenie po tom, ako úplne prišla o zrak, si musela zvyknúť. „Asi je to však lepšie, ako mať pred očami úplnú tmu. To by ma deprimovalo,” hovorí a bez rozpakov odpovie aj na otázku, či je lepšie nevidieť, alebo nepočuť, „pre mňa nepočuť. Zrak vás vzďaľuje od vecí a sluch od ľudí. Milujem spoločnosť. Máme veľa priateľov, žijeme veľmi spoločensky, navštevujeme sa, organizujeme umelecké párty na záhrade, kde príde aj sto ľudí. Môžem sa s nimi rozprávať, počúvať ich príbehy. To ma napĺňa.“

Ľudí odhaduje podľa hlasu a spôsobu reči. „Podľa zafarbenia hlasu sa dokonca dá odhadnúť aj tón pleti. Z podania ruky dokážem odhadnúť výšku človeka, vnímam aj jeho vôňu.” Mnohí ľudia sa však v spoločnosti nevidiaceho cítia neisto. A niektorí Mariannu dokonca prehliadajú – akoby ani nebola. „Manžel ma musí čakať pred ordináciou. Keď chodil so mnou dovnútra, sestričky sa rozprávali len s ním. Dokonca si od neho pýtali moje rodné číslo. Kde by ho ten vedel, veď vlastné si nepamätá! U očného lekára sa zasa pýtali mojej mamy, ako sa volám. Vtedy som sa už skutočne nahnevala a vyhŕkla som: Ja síce nevidím, ale o rozum som neprišla.”

Mariana sa naučila rozprávať aj o svojom hendikepe. Trpezlivo ľuďom vysvetľuje, čo všetko zvládne. Vie sa nielen sama najesť, ale aj navariť si. Pri rozhodnutí ovládnuť aj kuchyňu si uvedomila, že nie bez očí, ale bez sluchu sa pri varení stáva načisto slepou. „Stačilo mať hudbu alebo televízor nahlas. Zrazu som nepočula, ako mi prskajúca cibuľa naznačuje, že ešte nie je hotová, bez sluchu som si nedokázala zaliať ani kávu. Chýbala hlboká tónina dopadajúceho prúdu vody na dno šálky…”

Vyžalovanie do hliny

Keď sa rodičia rozhodli odsťahovať z Michaloviec do postaveného domu na vidieku, Marianna ostala v byte sama. Vedela, že jedine tak sa môže skutočne osamostatniť, oslobodiť seba aj rodičov. Mala dvadsaťšesť, a po svojom boku vodiacu sučku Brendu. Spočiatku nemému tvorovi nedôverovala a spoliehala sa radšej na seba. Do chvíle, kým jej Brenda nezabránila vojsť do výťahu, ktorý sa pokazil tým najnebezpečnejším spôsobom. Na deviatom poschodí po otvorení výťahových dverí bolo namiesto kabíny veľké, nebezpečné prázdno…

Marianna Machalová-Jánošíková: Mámenie
Marianna Machalová-Jánošíková: Mámenie Autor: archív Marianny Machalovej-Jánošíkovej

Stali sa jej však aj úsmevné príhody. „Raz som sa, v domnení, že je to môj Peter, zavesila do cudzieho pána,“ smeje sa a vracia sa do obdobia, keď opäť našla svoju prvú lásku. Do obdobia, keď zobrala život do svojich rúk. Tri roky dochádzala do Bratislavy na kurz keramiky a na prekvapenie celého okolia skončila sedemročný vzťah, ktorý sa už-už blížil k sobášu. Na keramickom poli sa jej darilo. Jej sochy plné ženskej nehy bodovali na súťažiach. Jej éterické diela zdobili príbytky milovníkov umenia. Postupne sa zmierovala aj so svojím stavom. Na ulici a pri cestovaní už bielu slepeckú palicu neskladala a nepchala ju pri každej príležitosti do kabelky, aby ju nikto nevidel. Na pražskej medzinárodnej súťaži umelcov bola jediná nevidiaca. Nevedela to ona ani japonská porota, pred ktorou modelovala sochu nahej dievčiny s rozkvitnutým kvetom namiesto hlavy. Za výhru dostala zájazd do Londýna. „Cestovný poukaz mi vkladali do rúk pomerne rozpačito, akoby bolo absurdné obdarúvať nevidomú cestou do zahraničia.”

Mariannine úspechy čoskoro prekročili hranice Michaloviec. Dostali sa na stránky novín a magazínov, do televízie, šírili sa aj po internete. Aj do susedného Česka, odkiaľ pochádzala jej prvá láska Peter. Ani on si za tých desať rokov nenašiel partnerku, s ktorou by chcel žiť svoj život. Netušil, či je Marianna vydatá, či nemá okolo seba strapec detí. Napriek tomu nabral odvahu a Marianne zavolal. Za tie roky sa medzi nimi nič nezmenilo. Okrem toho, že Marianna ho už nemohla vidieť. Petrovu tvár si však stále dokáže vybaviť. „Teší sa, že si ho pamätám ako mladého. Keďže ho mám ochytaného, poznám aj realitu,” nákazlivo sa smeje Marianna. Sochu s názvom Trápenie modelovala podľa svojho muža. Je to vlastne jediná mužská sólo socha medzi stovkou diel keramikárky. „V čase jej vzniku som bola nešťastná a smutná, pretože mi kvôli chorobe zakazovali dieťa, a keď sme sa oň pokúšali, nedarilo sa mi otehotnieť. Chcela som zo seba dať to trápenie, chcela som sa vyžalovať do hliny. Spočiatku som začala modelovať ženu, ale zastavila som sa. Nemohla som jej to predsa urobiť… Tak som to trápenie hodila na muža.”

Marianna Machalová-Jánošíková na snímke s...
Marianna Machalová-Jánošíková na snímke s dielom Náruč mamy. Autor: archív Marianny Machalovej-Jánošíkovej

Keby mala Marianna ešte jeden vidiaci deň k dobru, chcela by vidieť oči a smiech dcéry Elišky. „A ešte by som sa išla prejsť do lesa a pozrieť si východ slnka. Veľmi by som chcela pozorovať krajinu s jej farbami, východy a západy slnka, more, vtákov, kvety. Ľudí ani nie, tí sa mi zdajú rovnakí,” hovorí umelkyňa, ktorá si stále dokáže vybaviť všetky farby. Jej šatník je toho dôkazom – púdrovú blúzku dopĺňajú tyrkysové doplnky. Mnohé vidiace ženy by si mohli z jemného vkusu brať príklad. „Oblečenie si vymyslím v hlave. Niekedy mám chuť na romantický štýl, inokedy na boho či westernový štýl. Je so mnou ťažké ísť do obchodu, pretože presne viem, čo chcem, a to s kamarátkami hľadáme.” Aj s mejkapom si Marianna hravo poradí. Tiene, ceruzka, maskara. Keď treba, zvládne to aj počas jazdy autom.

Moja tvár znie povedome

Po sobáši sa Marianna presťahovala do Čiech, odkiaľ Peter pochádza. V dome má svoj ateliér, v ktorom tvorí. Ráno vstáva okolo pol piatej. Urobí si čaj, sadne si na terasu, započúva sa do spevu vtákov. „Premýšľam nad sochami, posúvam ich gestá, pózy. Modelujem si ich v hlave.“ Osemročnú dcérku Elišku vychystá do školy a keď ostane sama, pustí sa do vybavovania e-mailov na „hovoriacom“ počítači. „Zavolám mame, dám si kávu a lieky a okolo deviatej idem do dielne v podkroví.“ V miestnosti so zelenými stenami a žltými slnečnicami tvorí, kým dcéra nepríde zo školy. Zabratá do modelovania počúva ženské romány alebo autobiografické knihy o sochároch či výtvarníkoch. Jej jediným nástrojom sú ruky. Vlastne nie. Kreditnou kartou uhládza drsnú šamotovú hlinu. „Manžel sa smeje, že ju, ako iné ženy, viem výborne používať. A nemusí na nej ani nič byť.“

Zatiaľ čo telá ženských postáv a dvojíc sa pod jej rukami vynárajú z hliny bez problémov, s tvárami sa neraz dlho pasuje. „Niekedy vymením aj pätnásť hláv. Kvôli operovanej pravej ruke a nehybným kĺbom v zápästí a v lakti musím jednu stranu tváre vždy posunúť o centimeter vyššie. Výsledok však neviem sama posúdiť. Peter mi musí povedať, či je tvár súmerná. Aj Eliškina reakcia mi napovie – tvár sa je páči, alebo nie, popíše mi, aký má výraz.“ Do každej sochy, ktorá vzniká približne dva mesiace, Marianna nakoniec vloží dve zlepené srdcia. „Aby im nebolo smutno. Dávam im hlinenú dušu.“

Prvé roky Marianna modelovala tváre sôch podľa...
Prvé roky Marianna modelovala tváre sôch podľa svojej. Autor: archív Marianny Machalovej-Jánošíkovej

Marianna roky modelovala tváre sôch podľa tej svojej. A skutočne. Šeherezáda, Mámenie či Carmen, ako by ich jedna mater, vlastne Marianna mala. Dnes jej pomáhajú sadrové odliatky, ktoré urobila svojim kamarátkam. „Mám tvár s výrazným rímskym nosom, lícnymi kosťami alebo bacuľatú.“ So svojimi sochami sa lúči veľmi ťažko. „Mám ich dlho doma, aj dva-tri roky. Až potom som ochotná dať ich ďalej. Niektoré sme ešte stále nepredali – dcérinu obľúbenú Carmen máme stále v obývačke. Eliška vraví, že keď ide v noci na toaletu, socha sa na ňu usmeje alebo jej ponúkne svoj kvet. Má veľkú predstavivosť, asi po mne. Aj mne sa v detstve zdalo, že sochy sa hýbu. K mojim obľúbeným patrí žena v klobúku s názvom Bolo – nebolo a tiež Náruč mamy,“ prezrádza. K sochám mamy postupne pribúdajú dielka jej dcéry Elišky. „Má talent, ale veľmi veľa záujmov,“ konštatuje Marianna, ktorá sa svojej túžby mať dieťa, napriek nesúhlasu lekárov nevzdala. „Isteže, veľmi som sa bála, ako to zvládnem. Myslela som si, že prvé dva mesiace po pôrode mi bude musieť pomáhať mama. Veľa som sa naučila od Petra, ktorý bol po narodení so mnou mesiac doma. Praktické rady mi dala aj kamarátka. Peter musel chodiť do práce a ak som chcela ostať s Eliškou sama, musela som sa všetko naučiť. Aj preto som mame dovolila k nám prísť až o dva mesiace.“

Marianna nevie, či to bolo povahou Elišky, ale už ako batoľa sa od mamy nikdy nevzďaľovala. Neskôr sa stalo ich znamením krátke zahúkanie – ako sova. „Eliška ešte nechodila a už pochopila, že ak mi chce niečo ukázať, musí mi to dať do rúk. Inak som nereagovala. Peter sa mi smeje, že som ju naučila nebáť sa tmy. Stalo sa totiž, že keď prišiel domov, sedeli sme v tme. Zabudla som totiž večer zažať svetlo.“

Zatiaľ čo s Petrom trávi voľný čas najmä v prírode – bicyklovaním na tandemovom bicykli alebo prechádzkami so psom, kamarátky jej robia spoločnosť v divadle – na balete či opere. Balete? „Popíšu mi príbeh, kamarátka baletka mi v zákulisí ukáže kostýmy, a počas predstavenia vnímam hudbu, emócie. A občas mám pri sebe niekoho, kto mi šepká, čo sa na javisku deje,“ prezrádza Marianna.

Marianna Machalová-Jánošíková

Slovenská sochárka sa narodila v roku 1972 v Michalov­ciach. Po maturite absolvovala vzdelávací kurz pre telefonistov v Levoči, v roku 1990 získala certifikát na kurz školiteľa Braillovho písma. V rokoch 2003 – 2005 študovala v Bratislave pod vedením akademickej sochárky Jaroslavy Šickovej odbor arteterapia. Jej záujem o výtvarné umenie a keramiku sa stal prostriedkom, ako sa vyrovnať so stratou zraku. Svoju prvú sochu vytvorila v roku 1994, o rok neskôr si v Michalovciach otvorila vlastnú dielňu. V roku 2000 sa zúčastnila svetovej abilympiády v Prahe, kde získala druhé miesto. V roku 2001 získala titul Slovenka roka. O dva roky neskôr sa vydala a odsťahovala za manželom do Českej republiky. Vo Valašskom Meziříčí spolu vychovávajú osemročnú dcéru Elišku. V súčasnosti sa Marianna venuje vlastnej tvorbe. Realizovala mnoho samostatných výstav, svojou sochou podporila aj Nadačný fond Mathilda.

© AUTORSKÉ PRÁVA VYHRADENÉ

#Marianna Machalová-Jánošíková
Sleduj najnovšie články na našom Facebooku