Štefan Sekáč len nedávno dokončil umeleckú školu a ako čerstvý, aj keď nesmierne nadaný, absolvent stále hľadá svoj spôsob vyjadrenia. Jeho jazykom je keramika. Viktor Frešo si už stihol získať renomé nielen na slovenskej, ale aj medzinárodnej scéne a ako umelec sa pri hľadaní vhodnej formy výpovede radšej ustálil v premenlivosti a suverénnych gestách „ostrých hrán“. Vyhranený jazyk nemá. Pre každého z nich znamená prezentácia na Révélations niečo iné, ani jeden však počas slávnostného otvorenia bienále neskrýval úprimnú radosť z ponúknutej príležitosti, v rámci ktorej ich diela nadobudli rovnocenné postavenie.
„Moja prvá reakcia bola: Čože? Haha, to je vtipné!“ spomína si Sekáč na moment, keď sa dozvedel, že ho na medzinárodnú prehliadku vybrali spoločne s Viktorom Frešom. „Nemôžeme sa v tomto smere porovnávať, pretože on je už medzinárodne etablovaný umelec a ja absolvent Vysokej školy výtvarných umení, ktorý sa postupne stáva tým, čím chce byť – keramikárom,“ hovorí rodák z obce Stanča na východe Slovenska. Prílišná skromnosť však v tomto prípade nie je na mieste. Práca mladého keramikára, ktorý rád prepája dizajn s prvkami pop kultúry a nebráni sa ani experimentu, už má svojich fanúšikov. Prinajmenšom na Slovensku, kde ako súčasť dnes už neexistujúceho kolektívu Miksmitte minulý rok získal hlavnú cenu na festivale súčasného dizajnu Bratislava Design Week.
Napriek najnovšej sólovej dráhe však východiská niekdajšieho spoločného projektu neopúšťa. Základom je hra s materiálom vyvracajúca tradičné predstavy o keramike a jej využití. „Chcem ľuďom ukázať, že keramika, to nie sú len hrnčeky alebo bezduchý tanier. Dá sa o nej uvažovať aj s pridanou hodnotou dizajnéra,“ vysvetľuje výtvarník. Jeho tvorbe nechýba ani umelecké zveličenie. To poznačilo aj vystavovanú kolekciu Fetiš, kde odlievaním nafúknutých balónikov zakonzervoval v čiernom porceláne predmety dočasnej trvácnosti. Explicitným rozborom svojich diel sa však radšej vyhýba. Ako vizuálne založený človek sám nemá rád, ak koncept prevyšuje estetickú funkciu. „Ideálne by mali kráčať ruka v ruke. Koncept diela, akokoľvek môže byť hlboký a vážny, vytvára bez adekvátnej vizuálnej stránky len zbytočnú ťažobu,“ vysvetľuje Sekáč.
Remeslá verzus tvorivé atentáty
Len pár metrov od „fetišov“ Štefana Sekáča púta na sterilnom bielom podklade pozornosť ďalšie dielo. Čo sa týka vizuálnej stránky, rozhodne sa vymyká štandardu vystavovaných prác. Mačeta zaseknutá v čínskej váze, ktorá cez „rany“ prepúšťa hustú čiernu tekutinu, je skôr radikálnym gestom ako predmetom s úžitkovou funkciou. Rovnako neprehliadnuteľný ako dielo Vase 05 je vzhľadom na svoju výšku aj jeho autor. Viktor Frešo otvorene priznáva, že nie je typickým predstaviteľom umenia, ktoré na bienále Révélations vystavujú.
„Pohybujem sa najmä v galerijno-inštitucionálnom priestore a v prípade tohto bienále ide predsa len aj o nejakú remeselnosť a úžitkovosť. Napriek tomu si myslím, že moje dielo tu funguje perfektne, používam len trochu iný prístup, princíp deštrukcie. Predstavujem narušiteľa stereotypného chápania úžitkovosti. Som však psychoegomaniak, a vždy, keď niekde vidím vystavené svoje umenie, dojíma ma to takmer k slzám. Veľmi ma to teší,“ usmieva sa Frešo pri pohľade na rozseknutú vázu. Ako dodáva, pri všetkých jeho dielach ide vlastne o formu autoportrétu.
Deštrukcia ako stratégia
Afekt si ako pracovný nástroj nesmierne obľúbil. „Milujem ho. Je omnoho menej kontrolovateľný. Mačetu zase vnímam ako nový symbol kultúrnej konfrontácie, takisto odkazuje na násilie, ktoré je v kultúre prítomné. Rozsekávať umelecké predmety, z ktorých niečo vyteká, je irónia konfliktu týchto kultúr. Rozseknutie je takisto aktom proti potláčaniu negatívnych pocitov, deštrukcia je takisto umelecká stratégia,“ vysvetľuje. Jedným dychom priznáva, že zároveň ide o účinný druh arteterapie. „Mám rád deštrukčné prostredie. Keď napríklad cítim hnev v ateliéri, ničím predmety. Zistil som, že mi to pomáha, a preto som sa rozhodol ničiť predmety programovo,“ prezrádza umelec.
Viktor Frešo nepozná ohraničenie jedného média, v multidisciplinárnej tvorbe sa často vyberá za hranice zaužívaných zvyklostí, kde testuje únosnosť diváka. K témam pristupuje provokatívne, no zároveň sebaironicky, vďaka čomu si vyslúžil prezývku enfant terrible slovenskej výtvarnej scény. V jeho dielach je často prítomné aj pohŕdanie umeleckou scénou, no vždy sa ho snaží vyjadriť humorným a hravým spôsobom. Rovnako ako mladší kolega Štefan Sekáč nechce pôsobiť doslovne, rozhodne nie hodnotiaco.
„Nesnažím sa cez diela definovať svoj názor na kultúru, náboženstvo alebo politiku, pretože mnohým veciam nerozumiem natoľko, aby som sa k nim mohol z pozície umelca vyjadriť. Nie je nič horšie ako angažovaný umelec, ktorý má sprostredkované informácie z TA3. Čomu nerozumiem, tomu sa nevenujem. Ja sa zaoberám iba tým, či som najedený, spokojný, či mám pravidelný sex a či mám dosť peňazí na život mojej rodiny,“ reaguje výtvarník.
Vlastný pohľad má aj na ekologicky zodpovednú tvorbu, ktorá sa v súčasnosti teší čoraz väčšej popularite a ktorá mala početné zastúpenie aj na parížskom bienále remesiel a súčasnej umeleckej tvorby. „Na jednej výstave s ekologickou tematikou práve pracujem. Z mojej strany však ide skôr o akýsi typ ego ekológie. Svojím podpisom zvyšujem hodnotu odpadu, na ktorý tak namiesto recyklácie čaká archivovanie. Vytváram z neho umelecké dielo,“ objasňuje svojskú „ekostratégiu“ Frešo.
Európa pod drobnohľadom
Na bienále Révélations prezentovali Viktor Frešo aj Štefan Sekáč svoje práce v rámci špeciálnej výstavy Crafting Europe, ktorej cieľom bolo spropagovanie súčasnej tvorby európskych umelcov a rôznorodých techník, ktoré využívajú. V priestore, ktorý tvoril pomyselnú vstupnú bránu k hlavnej prehliadke, sa predstavilo celkovo 24 autorov z 18 európskych krajín. Len pár krajín malo na výstave dvoch zástupcov, Slovensko bolo jednou z nich.
Riaditeľ Slovenského inštitútu v Paríži Jakub Urik priznal, že sa najskôr usiloval o centrálnu výstavnú os bienále, kde si stanoviská rozdelilo desať svetových krajín. V „boji“ o miesto tradične venované strednej a východnej Európe však nakoniec uspelo Rumunsko. Svoju úlohu tu podľa Urika zohralo aj rumunské predsedníctvo Rady Európskej únie či aktuálna prezentácia rumunskej kultúry vo Francúzsku.
Slovenská tvorba však napriek tomu zarezonovala. „Okrem Viktora Freša a Štefana Sekáča sme prezentovali aj Tomáša Libertínyho, Marka Kvetana či Ašota Haasa a vzhľadom na kvalitné portfólio nám ponúkli, aby sme sa stali súčasťou tejto európskej platformy. Tomu, samozrejme, predchádzala selekcia a výberové konanie, do ktorého sa už prihlasovali jednotlivci. Verím však, že o dva roky nám už hlavný výstavný priestor neunikne,“ tvrdí Urik o bienále, ktoré počas štyroch dní navštívilo takmer 40-tisíc ľudí – laikov, ale aj profesionálov.
Grand Palais patrí do vplyvnej inštitucionálnej infraštruktúry a pre toho, kto pod jeho strechou vystavuje, to automaticky znamená výbornú referenciu do budúcnosti. Pred tohtoročným bienále sa v priestoroch „Veľkého paláca“ podarilo vystavovať len jednému Slovákovi – Romanovi Ondákovi.
