Kufor odkryl neobyčajný príbeh

, 12.07.2019 14:00
Arnold Peter Weisz-Kubínčan
Maliar Arnold Peter Weisz-Kubínčan. Autor:

„Neviem, kam ideme, ale ja sa už odtiaľ nevrátim. Ty sa určite vrátiš, a preto sú všetky tie ukryté maľby tvoje,“ povedal Arnold Peter Weisz-Kubínčan v auguste 1944 Zorke Kahan-Rigovej. Dvaja ľudia, ktorých životné cesty znova po dlhej prestávke spojila náhoda, sa viac ako dva roky skrývali v horách.

Keď však objavili členov rodiny, ktorá sa o nich starala, obesených na strome, rozhodli sa radšej vzdať ako obetovať životy iných. Obaja skončili v koncentrákoch. Ona sa vrátila, on v ktorejsi nacistickej fabrike na smrť našiel svoj koniec. Mal štyridsaťsedem rokov. Pred rozlúčkou Zorke ešte prezradil, kde nájde jeho kufor plný kresieb, grafík, skíc aj obrazov.

Mysliac na maliarove posledné slová pred rozlúčkou sa vybrala po skončení druhej svetovej vojny hľadať skrytý kufor. A skutočne ho našla v debnení podkrovia jedného z martinských domov, ktorého adresu mala hlboko uloženú v pamäti. Odvtedy vzácny nález opatrovala, veľmi si ho cenila a dobre sa oň starala. Absolvoval s ňou aj púť cez oceán, až spolu skončili v Spojených štátoch. Nedávno sa vrátil na Slovensko. Neobyčajný poklad venovala Slovenskej národnej galérii jej dcéra Katarina Curtisová

Neveľký časom aj častým používaním dootĺkaný kufor otvára výstavu Umelcova (ťažká) batožina v Esterházyho paláci Slovenskej národnej galérie v Bratislave. Jeho obsah rozpráva fascinujúci príbeh života a umeleckého hľadania medzivojnového expresionistu európskeho významu. „Kufor je metaforou umeleckého a ľudského údelu. Ťažkej batožiny, ktorú musel Arnold Peter Weisz-Kubínčan v živote niesť,“ hovorí jedna z dvojice kurátoriek Lucia G. Stach.

Autoportrétmi rozprával o sebe i dobe

Chcel sa stať sochárom, neskôr ho zaujala grafika, ale počas pobytu v Berlíne podľahol mámeniu maliarstva. „Dychtive hltali sme tam nové maliarske výboje, opájali sa nimi, vzrušovali nás zmeny maliarskych snáh, a to sú plodné roky môjho vývinu. Vsal som do seba všetko, čo v povojnovom maliarstve bolo podnetné,“ spomínal Arnold Peter Weisz-Kubínčan v poznámkach na roky v Berlíne, v ktorom po prvej svetovej vojne dominoval expresionizmus.

Mal päť rokov, keď sa rodina presťahovala z pruského mesta Usch, v ktorom sa 3. marca 1898 narodil, do Dolného Kubína. Na sochárskej škole v Budapešti študoval tri roky. Prvú svetovú vojnu strávil na balkánskom fronte. Z Berlína, kde si zarábal na živobytie ako ilustrátor, sa vrátil do Dolného Kubína. V roku 1933 začal používať prídomok Kubínčan. O rok neskôr sa presťahoval do Martina. Nevie sa, kedy sa dal pokrstiť. Možno už počas prvej svetovej vojny, možno až v čase hroziacich deportácií koncom tridsiatych rokov.

Často bol modelom sám sebe. V autoportrétoch odzrkadľuje meandre osudu chudobného maliara, ktorý stále hľadal vlastnú identitu. Aj príbeh osudom ťažko skúšaného umelca, ktorý túžil presadiť sa na výtvarnej scéne. Vo vlastnej tvári objavuje podoby kolektívnej duše neistého neurotického sveta. Autoportréty, ktorých bolo v kufri veľa, tvoria ako portréty obrazov sveta prvú kapitolu expozície. Často maľoval a kreslil postavy vydedencov, ktorí nikde nepatria a ktorých nikto nečaká. Ľudí, ktorých osudy mu pripomínali jeho vlastný údel osamelého pútnika. Jazykom výtvarného umenia rozprával o ľudskej tiesni, bezmocnosti, úzkosti a zúfalstve. Akoby tušil, čo ho kdesi v budúcnosti čaká.

„Mne život a rytmus našej Oravy učaroval. Vrchy aj ľudia,“ vysvetľoval Arnold Peter Weisz-Kubínčan, prečo k jeho obľúbeným témam patrila krajina. Hlavne tá oravská. Aj bežné či hravé scény zo života zvierat, ktoré často vídal vo svojom okolí. Fascinoval ho aj lov, jeho vízie vzťahu lovca a koristi neraz akoby symbolizovali spoločenské dianie doby. Každá figúra, každá krajina, každá živá bytosť mu poslúžila ako symbolický „autoportrét“ umelca – mystika.

Vysypané z batožiny

„Kurátorovi Waynovi Novackovi sa Kubínčanove práce veľmi páčili a dával ich do súvislostí s dielami Oscara Kokoschku a Lovisa Corintha,“ spomína dcéra „opatrovateľky kufra“ Katarina Curtisová v rozhovore publikovanom na stránkach katalógu. Na výstave v Old Chapel v Senectady, ktorú v roku 1961 jej matka pomohla zorganizovať, vystavil kurátor tri desiatky malieb, grafík a kresieb. Jej podobu pripomína náznak rekonštruovaného priestoru s inštaláciou vtedy vystavených prác.

Z viac ako troch stoviek diel, ktoré skrývala umelcova zachránená cestovná batožina, predstavuje výstava verejnosti po prvý raz viac ako štvrtinu jeho obsahu. Diela „vysypané z kufra“ dopĺňajú obrazy z galerijných zbierok SNG a dolnokubínskej Oravskej galérie. Kvôli dobovej konfrontácii obsahuje expozícia aj niekoľko diel nemeckých expresionistov, ktorí Weisza-Kubínčana ovplyvnili. Aj práce niekoľkých slovenských výtvarníkov, ktorí boli jeho umeleckými spolupútnikmi.

Tvár muža, okolo
		roku
		1935
Prevážanie chorého,
		okolo roku
		1940.
+1Pieta, okolo roku
		1940.

Výstava Umelcova (ťažká) batožina, ktorá bude v Slovenskej národnej galérii do 10. novembra, ponúka príbeh „darovaného kufra“ a diel, ktoré si Arnold Peter Weisz-Kubínčan cenil natoľko, že ich dobre skryl. A zároveň dopĺňa biele miesta tvorivého hľadania i osobného života umelca, ktorý mal upadnúť do zabudnutia.

Zasvätený katalóg odkrýva ďalšie vrstvy nevšedného príbehu. Rozhovor s darkyňou akvizície Katarinou Curtisovom odhaľuje doteraz neznáme fakty o stretnutiach maliara a ženy, ktorá sa s ním zoznámila ešte ako tínedžerka. Aj o viac ako dvoch rokoch strádania, keď sa museli obaja ukrývať pred „lovcami rasovo menejcenných“. Zverejňuje tiež životný príbeh Zorky Kahan-Rigovej, ktorej umelec zveril tajomstvo svojho vzácneho kufra a ktorého obsah si nesmierne cenil.

© AUTORSKÉ PRÁVA VYHRADENÉ

#výtvarné umenie #umenie #galéria
Sleduj najnovšie články na našom Facebooku
Ponuky zo Zľavy.Pravda.sk