Filipínske umenie. Vzdialené, no zvláštne povedomé

, 21.07.2019 16:00
Kawayan de Guia
Výstava Vzdialené, no zvláštne povedomé bude v Meulensteen Art Museum Danubiana do 8. septembra. (Dielo na snímke Kawayan de Guia: Indo I.) Autor: ,

„Bohužiaľ, dopravná zápcha je v Manile veľmi častá situácia,“ tvrdí výtvarník Jose Santos. Situácia dôverne známa aj z našich miest ho inšpirovala k úvahám, ktorých umeleckým výsledkom je objekt Cesta, čo nevedie nikam. „V premýšľaní o ceste a dopravnej zápche som nachádzal metaforu pre pohyb a zmenu, ktorá však nikam nevedie,“ pokračuje. Odfotografoval povrchy neďalekých ciest, obrazy odtlačil do živice a z nich svoje dielo vyskladal ako z dlažobných kociek.

Veľkorozmerná inštalácia hneď po vstupe upúta pozornosť návštevníka výstavy s názvom Vzdialené, no zvláštne povedomé v Danubiane, ktorá výberom predstavuje tvorbu dvadsiatich troch súčasných filipínskych umelcov. Prináša podľa slov kurátora Tonyho Godfreya „niekedy nádherné, niekedy strhujúce obrazy krajiny, ktorá je veľmi vzdialená, no jej problémy sú nám zvláštne povedomé“. Pripomína, že hoci má krajina, ktorá dosiahla samostatnosť až roku 1946, nádherné pláže aj výnimočne prívetivých obyvateľov, tropickým rajom nie je.

„Trpí preľudnením, korupciou a chudobou, čo, samozrejme, netrápi iba Filipíny. Niektorí z vystavujúcich umelcov na tieto problémy aj konkrétne politické otázky odpovedajú svojím umením. Na prebiehajúcu drogovú vojnu, útoky na slobodu tlače či preľudnenosť hlavného mesta Manily,“ hovorí Tony Godfrey.

Koláž je superzábava

Atmosféru preplnených manilských ulíc evokujú aj inštalácie Poklonga Anadinga. „Dookola vidíme zošité handry zvané basahan. Sú zachytené vzdušným prúdom ponáhľajúcich sa vozidiel alebo sa točia pod nimi v prachu. Termín trapos je zároveň slangovým výrazom pre tradičných politikov, inými slovami, skorumpovaných,“ vysvetľuje svoje diela. Pripomínajú stany zošité z kúskov starých handier. Spoza nich sledoval dopravné videá, v ktorých našiel inšpiráciu. Vizuálne zážitky pretavil aj do obrazov. „Rád sa sústreďujem na hrubú vrstvu maľby, táto technika je spojená s myšlienkou prachu. Máme tu dve protichodné myšlienky – handry a prach. Obraz je zberačom prachu, handra ho odstraňuje,“ pokračuje konceptuálny umelec.

Jose
		Santos: Cesta, čo nikam
		nevedie
Maya Munoz:
		Bez
		názvu
+3Louie Cordero: Obraz bez
		názvu

Z iného súdka sú hrozivé, ale aj hravé a zábavné obrazy Louia Cordera. „Mojím jazykom je svet béčkových hororových filmov, katolíckych krvákov, komiksov, remeselných značiek, gýčov a podobne, na ktorých som ako dieťa vyrastal. Týmto spôsobom premýšľam a vraciam z hlavy,“ cituje jeho slová text pri Obraze bez názvu. Čudesná bytosť s okom visiacim z očnej jamky a takmer bezzubými ústami, z ktorých ešte tečie krv obete, je na ňom obklopená pestovanými domácimi maznáčikmi.

V Kalifornii žila a študovala Maya Munoz. Keď sa vrátila na Filipíny, venovala sa najprv farmárčeniu. „Vo svojej tvorbe v mnohom vďačí pobytu v Spojených štátoch. V troch veľkorozmerných obrazoch použila fragmenty z mnohých starých kresieb a vytvorila tak viacvrstvové maľby svetlom a vyobrazeniami, ktoré nás obklopujú v každodennom živote,“ opisuje kurátor Tony Godfrey. V Munozovej farbami hýriacich dielach kraľuje krehká krása pestrého sveta flóry.

„Robiť koláž je zábavnejšie, ako maľovať. Je to superzábavné,“ tvrdí Yasmin Sison. Tvorba koláží je pre ňu meditáciou, v ktorej všetko do seba zapadá. Najčastejšie pracuje s výstrižkami z detských kníh zo šesťdesiatych rokov a tlačí z toho obdobia. „Uprednostňujem textúry a farby knižiek, ktoré boli vytlačené ešte pred počítačovou dobou. Stále túžim po ručne vyrobených veciach,“ vysvetľuje autorka.

Obdiv, humor aj kritika

Krvavé mäso na hákoch zaveseného zviera, zodratého z kože, pripomína happeningy svetoznámeho rakúskeho výtvarníka Hermanna Nitscha. Nielen vizuálnou príbuznosťou, ale aj názvom Zdochlina (po Nitschovi) odkazuje Nilo Ilarde na diela svetobežníka, ktorý rád maľoval krvou zvierat. A nielen on dokazuje, že filipínski umelci dôverne poznajú dianie aj na európskej a americkej výtvarnej scéne.

Tanečnému umeniu sa upísala Eisa Jocson, ktorá predstavuje video s názvom Tanec machov. Tento štýl tanca možno nájsť len na Filipínach, hlavne v manilských gej baroch. S „tancom machov“ vystupuje však aj ona sama. Navyše Filipínky s tmavou pokožkou zámerne oblieka ako Snehulienky a uťahuje si tak z fascinácie Disneyho princeznami. „Narúša tak stereotyp, rovnako ako predvádzaním tanca určeného špecificky pre mužov rozpitváva predsudky o tom, čo je mužské a čo ženské,“ pripomína kurátor Tony Godfrey.

Vytrvalosť a každodenné hrdinstvo žien žijúcich v komunite Cuenca Batangas a živiacich celé rodiny je zdrojom inšpirácie pre Geraldine Javier. Pre tohtoročné bienále v Havane pripravila kópie dvadsiatich dvoch žien tejto komunity v životnej veľkosti. Pre Danubianu inštaláciu Nočné videnie. Niektoré z kópií týchto miestnych žien odtlačila na ananásovú tkaninu, tentoraz však otočila postavy hore nohami. Akoby chcela upozorniť na skutočnosť, že nie muži, ale práve ženy prebrali na svoje plecia starostlivosť o živobytie i rodinu. Na spôsob výšivky k figúram primaľovala kvety a obrazy spiacich netopierov. Modrý tón panelov pripomínajú súmrak, keď sa tieto nočné tvory prebúdzajú.

Zo siedmich drevených stoličiek tri ležia na podlahe, akoby ich po skončení produkcie zhodili hráči súboru, čo na nich sedeli. A pri odchode o ne opreli pre nás netradičné dychové nástroje. Leslie de Chavez nazval svoju inštaláciu Pinalapak: Po odpútanom Prométeovi. Cez zdanlivo jednoduché podobenstvo odkazuje nielen na Shelleyho veršovanú drámu o nevyhnutnom páde tyranov, ale aj na antickú báj o hrdinovi, ktorý sa vzoprel bohom a priniesol ľuďom oheň.

Otázniky globálneho sveta

Detailné kresby zbraní Mika Adraa sú reflexiami prebiehajúcej drogovej vojny. Konfrontačné obrázky Joseho Legaspiho rozprávajú o vyrovnávaní sa s traumami. „Cian Dayrit pracuje s látkou a maľuje na ňu obrovské mapy krajiny, jej spoločenstiev a túžob. Inštalácia Pam Yan Santos hovorí o materstve. Jil Paz a Buen Calubayan vytvárajú aktuálne verzie slávnych patriotických malieb Filipín devätnásteho storočia,“ opisuje kurátor Tony Godfrey.

Tradície a súčasnosť, konfrontácia rozmanitých i pestrých kultúr, výpovede v širokej škále výtvarných médií. To sú podoby diel filipínskych umelcov, ktorí ponúkajú pestrý kaleidoskop reflexií sveta, fascinovaného celebritami, súťažami krásy, ale aj krajiny pustošenej ničivými tajfúnmi a zemetraseniami, skutočnými i politickými. Nepoučujú, nemoralizujú, občas však nenápadne dvíhajú varovný prst. Nie náhodou ich problémy pripomínajú aj tie, ktoré trápia súčasníkov aj v našich zemepisných šírkach. A vlastne na celom svete bez ohľadu na hranice či vzdialenosti.

Výstava súčasného filipínskeho umenia Vzdialené, no zvláštne povedomé, ktorá predstavuje málo známu aktuálnu výtvarnú scénu ďalekej ostrovnej krajiny, bude v Meulensteen Art Museum Danubiana do 8. septembra.

© AUTORSKÉ PRÁVA VYHRADENÉ

#Filipíny #Danubiana
Sleduj najnovšie články na našom Facebooku