Pamätám sa na naše prvé stretnutie. Ako študentka dejín umenia som sa ohlásila na návštevu k Rudovi Sikorovi. Pripravovala som sa na štátnice a keďže gro môjho štúdia prebehlo do roku 1989, o slovenskej avantgarde som nevedela takmer nič. Vtedajší „nový“ pedagóg, porevolučne navrátený Radislav Matuštík, navrhol, že nebolo by zlé sa niečo o nej dozvedieť z priameho zdroja, rovno od jej protagonistov.
Zazvonila som s malou dušičkou v byte Sikorovcov na Grösslingovej ulici. Usadili ma v obývačke. Na ten obraz nikdy nezabudnem! Samozrejme, že som sa pýtala hlúpo a naivne. Nevedela som nič o 1. otvorenom ateliéri, Happsococh, Danuviuse, Časoch, Albumoch… Našťastie, Rudovi Sikorovi to bolo jedno, lebo mal nového poslucháča a dramaticky, gestikulujúc celým telom, predviedol vieru avantgardistu v seba a umenie.
Jeho predstavenie Eugénia – Babula prerušovala najprv krátkymi poznámkami, neskôr celými pasážami. So stoickým pokojom, akoby mimochodom. Navyše v póze typicky „žensky kuchynskej“. Sediac, lúpajúc do kastróla fazuľu, vstupovala do Rudových páuz priamej reči a prerozprávala celý príbeh slovenskej avantgardy a neoficiálneho umenia tak, aby som porozumela.
Dala tomu formát, dáta, situácie a súvislosti, kontext. Bola som prítomná performatívnej prednáške. Bola fascinujúca a stala sa v mojej študentskej duši vzorom. Ale vedela som, že ja to takto nikdy nedokážem. Ona v avantgarde žila a poznala ju so všetkým. Možno aj preto sa nestala jej teoretičkou, napriek niekoľkým dôležitým textom a štúdiám. Do roku 1988 to nebolo možné a po roku 1989 prišli iní.
A možno len nechcela byť jej ideologičkou, viezť sa na jej chrbte, urobiť „kariéru“. Asi sa jej to zdalo príliš jednoduché. Namiesto toho si vybrala za svoj priestor divadlo, jeho výtvarnú časť, scénografiu a kostým. Asi to bola aj jej vnútorná, osobnostná voľba, tam mohla byť sama za seba Eugéniou – Babulou Sikorovou.
Našťastie sa však nevzdala výletov do výtvarného umenia, cez recenzie, ktoré nesú stopy jej zažitej blízkosti, odpozorovanej a precítenej. Vedela, kde „bije srdce“ a kde sa iba predvádza naprázdno. V jednej z posledných písala o Michalovi Kernovi a jeho hľadaní pravého zmyslu bytia. Napísala to takto: „Bez banalít, iluzívnosti, ilustratívnosti sa hľadal v harmonickom súzvuku plynutia prírody či inej dimenzie – danou a vymedzenou slnkom na oblohe, plynutím oblakov, topením snehu, závanom vetra, padaním dažďa, premenou tieňa, vlastným mikrokozmom a celým univerzom…“
K týmto jej slovám niet už čo dodať. Všetko ostatné by bolo len navyše a rušilo by…
- Posledná rozlúčka s Eugéniou Sikorovou bude v stredu 31. júla o 12.30 h v bratislavskom krematóriu.
