Výstavu nazvala Peregrinatio Perpetua – Večné putovanie. Inšpirovala ju kniha Frédérica Grossa Filozofia chôdze. „Podľa pôvodne starého kresťanského konceptu sa putovaním človek približuje k bohu. Vnímam to skôr v prenesenom význame, že putovaním sa približujete aj sám k sebe,“ hovorí.
Nie náhodou sú motívy Vysokých Tatier nosnou líniou expozície. Bratislavčanka v nich strávila detstvo. Mala sotva osem, keď absolvovala jednu z najdlhších túr na Slavkovský štít. Ako deväťročná lyžovala na Skalnatom plese. Tatranské vrcholy zdoláva dodnes. Nedávno pri Zamkovského chate niekoľkokrát stretla aj najfotografovanejšiu líšku Slovenska. „Nie je veľmi plachá, ale v novembri už bolo v Tatrách málo ľudí, tak som si ju naskicovala aj odfotografovala. Ľudia ju kŕmia horalkami, preto sa jej obraz volá Horalka,“ pokračuje Juliana Mrvová v rozprávaní pre Pravdu.
Zakomponovala ju aj do obrazu Bezzásahové územie s rozmermi 14 krát 3 metre. Ako celok sa do galérie ani nezmestil, musela ho rozdeliť na dve časti. Aj keď trochu inak ako pôvodne. Vytvorila ho nedávno pre čakáreň električkovej stanice v Dolnom Smokovci, ktorá mala tvar „účka“. „Často chodievali okolo decká zo sanatória pľúcnych chorôb a páčilo sa mi pridať do základnej ekologickej témy bezzásahového lesa aj tatranské zvieratá,“ vysvetľuje. Na veľkých plátnach stvárnila aj zážitky z najnovších ciest, o ktorých snívala odmalička. Borneo spoznala cez knihy cestovateľov, do Austrálie ju zaviedla fascinácia Darwinom.
Maľovať veľké obrazy plné príbehov ju baví viac ako vytvárať plátna klasickej veľkosti. S veľkorozmernými dielami kontrastujú práce menších rozmerov. „V podstate sú to skice, hoci niektoré z kresieb považujem za finálne. Niektoré neskôr zväčšujem a skladám aj do veľkých obrazov ako napríklad líšku. Vystavujem aj kresby z môjho posledného pobytu v New Yorku a z Texasu, možno z nich vznikne ďalší obraz,“ hovorí Juliana Mrvová. Inštaláciou kresieb navodzuje atmosféru ateliéru. „Rozmýšľania, skicovania prvotných nápadov – tých jednotlivých slov – z ktorých potom vytváram finálne vety vo veľkých obrazoch.“
Ako žiačka francúzskeho gymnázia spoznala vďaka výmenným pobytom časť krajiny galského kohúta. S predstaveniami bratislavského Divadla Gong sa dostala do Dánska. Sama alebo s kamarátmi precestovala vlakom veľké európske mestá, kde ju zaujímali galérie a múzeá. Býva častým hosťom rezidenčných pobytov v rôznych krajinách. „Väčšinou som si vyberala skôr miesta na vidieku, malú dedinu niekde v horách. Chodím na výskumné výpravy do krajiny, robím si kresby a z nich skladám obrazy,“ vysvetľuje. Prvý veľkoformátový obraz vytvorila pred siedmimi rokmi. Bol to príbeh krajiny Dúbravice, sopky Poľana a centra Slovenska.
Niektoré z vystavených obrazov pochádzajú z viacdňových pochodov Vysokými Tatrami. Pripadalo jej zaujímavé vystaviť ich v galérii, ktorá je rovno pod Roháčmi, aj v nich absolvovala túry. Výstava Juliany Mrvovej Peregrinatio Perpetua – Večné putovanie pozýva na nekaždodennú výpravu do sveta, v ktorom kraľuje príroda. V Oravskej galérii v Dolnom Kubíne bude do 1. septembra.
