V čase, keď vytvoril svoju výtvarnú prvotinu, mal dvadsaťštyri. Písal sa rok 1946. Ako študentovi francúzštiny a slovenčiny na Filozofickej fakulte Univerzity Komenského sa mu podarilo získať francúzske štipendium a v Paríži si zvolil štúdiá na slávnej Sorbone a prestížnej filmovej škole IDHEC. Písal články do Národnej obrody, prekladal, privyrábal si ako redaktor československého vysielania francúzskeho rozhlasu v Paríži. A stretával sa mnohými pozoruhodnými umelcami tej doby.
Foto: MARTIN MARENČIN
Koláže boli vtedy len drobným kamienkom vo všestrannej tvorbe „majstra devätora remesiel“. Desaťročia ich poznali len návštevníci kolektívnych výstav surrealistov, samostatne začal vystavovať až po roku 1989. Pre všetkých, čo ho poznali ako filmového scenáristu a dramaturga, čo stál aj pri zrode novej vlny a ktorého po nástupe normalizácie vyhodili začiatkom sedemdesiatych rokov z Koliby, boli hravé výtvarné dielka objavom. Výnimočným. Už ich komorné výstavy ponúkali nevšedné zážitky. Veľkou expozíciou ich momentálne pripomína Hommage à Albert Marenčin v spišskonovoveskej Galérii umelcov Spiša. Nie náhodou. Všestranný tvorca, ktorý „nikdy nechcel vyhrávať len na jednej strune“, totiž detstvo a mladosť prežil v rodnej východoslovenskej dedinke Bystré nad Topľou.
Dobrodružstvo náhody a predstavivosti
„Koláž je pre mňa hrou – hrou fantázie a náhody,“ napísal Albert Marenčin v texte Moje koláže. Mal devätnásť, keď ho očarili Nezvalove básne. Koláže, ktorými ich dotvoril Karel Teige, ho vyslovene dostali. „Dráždili ma, nútili ma znovu a znovu otvárať knihy a vystavovať sa ich zvláštnemu žiareniu,“ pokračoval. Onedlho objavil aj koláže nadrealistu Rudolfa Fabryho a nemeckého surrealistu Maxa Ernsta. „Ich pôsobenie bolo také sugestívne, že pri prvej príležitosti som vzal nožnice a začal strihať staré časopisy a zliepať podobné obrázky. Nie, aby som imitoval, čo som videl, ale aby som objavil onen čarovný zážitok a zopakoval vzrušenie. ktoré sa mi stalo takmer potrebou,“ vyznával sa ďalej.
Foto: MARTIN MARENČIN
Netajil, že jeho čarovnej hre padli za obeť kilogramy obrázkových kníh a časopisov. Prvých dvadsať rokov ich ukazoval len svojej mame, ktorá ho vraj „pri tejto čudesnej hre“ neraz prichytila. „Na moje veľké prekvapenie prejavila pre ňu aj porozumenie,“ prezradil vo vyznaní Moje koláže. Považoval ich za vizuálne básne. „A podobne ako básnický text ani koláž nie je pre mňa realizáciou nejakého apriórneho zámeru či projektu. V oboch prípadoch si sadám k čistému papieru ako pred biele premietacie plátno v kine a čakám, čo sa mi na ňom objaví: film ešte ani neexistuje. Budem jeho tvorcom, premietačom aj divákom v jednej osobe,“ zdôveril sa textu. Neraz pripomínal, že koláž si žiada nesmierne veľa času. Sústredenej prípravy, hľadania nápadu aj podoby jeho realizácie. A nie vždy sa končí objavom. Svoj spôsob tvorby porovnával s vykladaním pasiansu. Ani pri ňom vopred nevedno, ako sa hra skončí. „Hra je pre mňa dôležitejšia ako výsledok,“ zdôrazňoval. Aj keď bol pričasto jediným divákom svojej hry, vôbec mu to neprekážalo. Potešilo ho však, ak sa stretol – prinajmenšom v kruhu svojich blízkych – s porozumením a uznaním.
Keď sa konečne mohla s jeho kolážami zoznamovať aj širšia verejnosť, nadšene mu tlieskalo laické aj odborné publikum. Najčitateľnejším dôkazom sa stali knihy návštev jeho výstav. Bývali husto posiate poznámkami, ktoré nešetrili superlatívmi ako: znepokojujúco inšpirujúce, úchvatné, excelentné… Navyše v rôznych jazykoch.
V temných prúdoch podvedomia
Tizianova Nahá Venuša leží na kuse vrecoviny. Na jednej strane sa dovysoka týči kovová konštrukcia, ohlasujúca novú stavbu. Z okien domov vpravo vyliezajú syčiace hlavy obrovských hadov, ktorých chvosty ovíjajú členky vyzlečenej krásky. Na jej hlave sa usadil dravý vták, za erotickými zónami jej tela vybuchujú dovysoka plamene (Slovnaftu? zapálených ropných polí? – interpretácii sa medze nekladú).
Na vyhliadke postáva skupinka vysokohorských turistov. Ich oblečenie napovedá, že by mohlo ísť o koniec 19. storočia. Ďalekohľadmi skúmajú najbližšie „horstvo“. Sú to obliny nahého ženského tela. Vzdialené končiare skutočných hôr nechávajú mužov ľahostajnými. „Sexualita je odnepamäti jedným z primárnych tvorivých impulzov,“ povedal pre Pravdu Albert Marenčin. A pripomenul, že práve sexualita bola pre surrealistov jedným z primárnych tvorivých impulzov. Dokonca si za to vyslúžili aj prívlastok erotomani. Rád načieral do temných prúdov ľudského podvedomia. Na vizuálne básne menil svet túžob, vášní, neskrývanej telesnosti, ale aj vzrušujúcich snov.
Torzá nahých žien, holubice namiesto tvárí, vševidiace oko vykúkajúce zo záplavy vtáčích pier… Výstrižky zo starých časopisov, z kníh či anatomických atlasov sa môžu raz priťahovať, inokedy odpudzovať. Autor z nich však dokáže vyskladať vzrušujúcu kompozíciu, pulzujúcu podnetmi k premýšľaniu o tom, do akého príbehu sa divák práve ponoril. Záleží len na ňom, ako ho prečíta a k akej pointe sám dospeje. Ako vlastne rozpletie klbko náznakov a symbolov, z ktorých sú vyskladané. Fantáziu neraz provokoval názvami, istý čas svoje koláže označoval len číslami.
V prázdnej cele sedí mních s hlavou v dlaniach, na kolenách má roztvorenú knihu. V tme za úzkym oknom svieti namiesto mesiaca kus nahého ženského tela. „Humor nekladiem na prvé miesto, ale keď to tak vyjde, sám sa tomu zasmejem,“ povedal Albert Marenčin pre Pravdu. Neraz svojimi kolážami dokázal rozosmiať a pobaviť. Zároveň nezabudol pripomenúť, že jeho obrázky síce „zvádzajú k hre, ale nie k srande“.
Neskutočné menil na skutočnosť
Keď sa zásoby xylografických reprodukcií, rytín i starých časopisov povážlivo stenčili, siahol Albert Marenčin po novom materiáli. „Starší syn mi k osemdesiatke daroval osemdesiat kusov Playboya. Farebný kriedový papier však nie je pre koláže veľmi vhodný. Z núdze som urobil cnosť a z častí ženských tiel zostavoval kompozície, ktoré majú v líniách charakter kresby a v znaku telesnosť nahoty,“ vysvetľoval všestranný tvorca nový umelecký rukopis, ktorý sa v jeho tvorbe objavil začiatkom 21. storočia. „Nič erotické mi nie je cudzie,“ s úsmevom priznal v rozprávaní pre Pravdu.
Foto: MARTIN MARENČIN
Tichý dialóg s jeho kolážami poteší oko a podpichne predstavivosť. Ponúka divákovi pútavú a napínavú hru – možno podobnú a možno veľmi odlišnú – od tej, s ktorou ich tvoril a skladal sám autor. Vždy mal jediný cieľ: „Dať svojmu výmyslu čo najvernejší, najpresvedčivejší, najsugestívnejší obraz. Urobiť neskutočné skutočným.“ Darilo sa mu to mierou vrchovatou. Súbor jeho koláží sa už nerozrastie, začiatkom marca sa naplnila pozemská púť všestranného umelca.
Foto: MARTIN MARENČIN
„Vrcholom umenia je azda zapôsobiť čo len na hŕstku ľudí, nadviazať s nimi rozhovor, získať si ich pochopenie a lásku,“ znelo jeho tvorivé dielo. Výstava Hommage à Albert Marenčin, ktorá bude v spišskonovoveskej Galérii umelcov Spiša do 24. novembra, napovedá, že dokázal nadviazať rozhovor s každým, kto má rád dobrodružné výpravy aj do sveta vlastnej predstavivosti.
