Ignác Bizmayer: Vždy som mal slušný odbyt

16.08.2019 17:40
Ignác Bizmayer
Výtvarník a majster keramiky Ignác Bizmayer bol žijúcou legendou. Autor:

"Každý sem príde uťahaný, zamračený, nešťastný a von odchádza ako slniečko," povedala Ignácovi Bizmayerovi dcéra Alfonsa Muchu.

Na výstavu výtvarníka a majstra keramikára v pražskom Belvedéri chodievala každý deň. A ľutovala, že diela originálneho majstra netradičných foriem už nemohol vidieť jej otec. Výstava, ktorú pre veľký úspech predĺžili o dva mesiace, bola v roku 1982 v Prahe druhá divácky najúspešnejšia. Návštevnosťou ju prekonala len výstava hviezdy európskej secesie Alfonsa Muchu. Originálny majster netradičných foriem dodýchal vo štvrtok vo veku 97 rokov.

Jeho talent a invenciu objavila práve Praha už v polovici päťdesiatych rokov. „Objednali si u mňa svätú Katarínu. Keď si po ňu prišli, obdivovali moje veci. Urobili výstavu v ÚĽUV-e, z ktorej sa skoro všetko predalo. Vtedy ešte žil nebohý Mudroch a veľmi sa čudoval, prečo mi v Bratislave neurobili samostatnú výstavu,“ spomínal Ignác Bizmayer. Odvtedy jeho umenie obdivovali v Belgicku, vo Francúzsku, v Holandsku, vo Švajčiarsku, v Kanade, Poľsku, vo Švédsku, v Rakúsku, Egypte i na Slovensku. V severnej bašte mestského opevnenia Modry zo 17. storočia otvorili pred štvrťstoročím Galériu Ignáca Bizmayera, ktorá predstavuje reprezentatívny výber z tvorby vrcholného predstaviteľa figurálnej keramickej tvorby na Slovensku.

Posledný habán

„Spomínam si na svoj najstarší črpák. Namaľoval som naň staré porekadlo: Kto si hoduje, po noci píska, ten večnú odplatu si v nebi získa. Každý si to môže vysvetliť po svojom. Ale nie tak, že sa dostane do neba za to, že pije,“ vtipkoval na svojej retrospektíve Čarovný svet (z) hliny, ktorú mu k osemdesiatym piatym narodeninám pripravilo Slovenské národné múzeum v Bratislave. „A tiež, že keď som bol v päťdesiatych rokoch vedúcim maliarskeho oddelenia v modranskej keramike, vždy som chlapcom hovoril, aby išli medzi ľudí a robili vlastné figúrky. Veď ani ja som nekopíroval Ferdiša Kostku. Bolo by to predsa smiešne,“ zaspomínal pri pohľade na výber zo svojej celoživotnej tvorby.

Svet keramiky mu otvoril moravský zberateľ a keramikár Heřman Landsfeld. „Chodieval k nám do Košolnej, kde som sa narodil a vyrastal, a vravieval: Deti, zbierajte čriepky, odkúpim ich. Volali sme ho strýčko črepár, a on sa len smial. Ľudia hovorili, že nie je normálny. On mi však vysvetľoval, kto boli habáni a akú kultúru k nám priniesli. Všímal som si, čo zahodil, a viac som také veci nezbieral. Na našej záhrade raz dokonca vykopal celú habánsku dielňu z roku 1663, ktorú vypálili Turci aj s dedinou. On ma aj zobral za učňa,“ pokračoval v spomienkach potomok starého habánskeho rodu (novokrstenci zo Švajčiarska sa v Košolnej usadili v polovici 17. storočia – pozn. red.).

Habáni boli vynikajúci remeselníci, preslávení hlavne výrobou glazovanej a maľovanej keramiky zvanej fajansa. Nečudo, že hlina si Ignáca Bizmayera už ako chlapca podmanila natoľko, že ako štrnásťročný odišiel do Modry učiť sa na keramickú školu. V Keramike Modra potom pôsobil ako maliar keramiky, neskôr ako umelecký vedúci maliarskej dielne. V roku 1957 si zvolil cestu umelca v slobodnom povolaní a otvoril si vlastný ateliér v Modre-Harmónii. „Bolo to síce riziko, ale chvalabohu vždy som mal slušný odbyt a toľko žiadostí, že mi to stačilo,“ konštatoval po rokoch.

Mnohí sa vo figúrkach poznali

„Keď som dokončil dedinskú žobráčku, ľudia kričali: Veď je to Apoliena! Podobne to bolo s terchovskými muzikantmi, hrabáčkami, ale aj hrozenkovskými bosorkami. Mnohí sa poznali a tešili,“ spomínal na časy, keď vymenil štandardnú podnikovú výrobu za tvorbu ručne vytváraných figúrok inšpirovaných tým, čo videl okolo seba. „Aj Schöne Naciho v bielom fraku, v ktorom chodieval v lete. S dvoma vlnkami vlasov na hlave a uzlíčkom zákuskov. Poznal som ho, tak reku, nech Bratislavčania vidia,“ pokračoval. Z hliny formoval muzikantov, tanečníkov, remeselníkov, svätcov, aj podoby zvykov a tradícií.

„Kaplán Jozef Balušík mi nosil malé figúrky. Niektoré boli negramotné, niektoré veľmi pekné. Nevedel však pracovať s keramickými glazúrami, ktoré majú za surova inú farbu ako po vypálení. Iní sa mu smiali, ja som mu pomáhal. Keď videl, že ma modelovanie zaujíma, pozval ma na Kysuce, aby som videl, akí ľudia tam žijú, aké kroje tam nosia. Zasvätil ma do národopisných krojov a aj jemu vďačím za to, že robím figurálnu keramiku,“ spomínal na muža, s ktorým prešiel nemálo slovenských a moravských rázovitých regiónov.

Priam nevyčerpateľným zdrojom Bizmayerovej tvorby boli vinohradníci. Stvárňoval ich pri každej z prác, ktorou ich réva celý rok zamestnávala. Aj pri radovánkach, ktoré mok, čo dopestovali, ponúkal. Bohatým inšpiračným zdrojom bola aj jánošíkovská téma, s ktorou sa tiež zoznamoval na mieste – v Terchovej. Reliéf Jánošíkova družina sa dostal aj do vládnej budovy.

Čerpajúc z podnetov reality modeloval a maľoval okrem plastík aj nástenné reliéfy, reliéfne taniere a rôzne vázy a dekoratívne predmety. Kvetmi, zvieratkami, vtáčikmi aj hôrnymi chlapcami a ich kapitána Jánošíka vymodeloval keramické reliéfy, ktoré vytvoril pre exteriéry trenčianskeho Detského mestečka – získal za ne aj ocenenie Najkrajšie dielo roku 1974.

Ruky napriek rokom poslúchali

Kolená ho síce rokmi čoraz viac boleli, ale tešilo ho, že ruky poznamenané časom ho stále poslúchali a netriasli sa. Aj ako deväťdesiatnik tvoril v obavách, že nepotrvá dlho a svet celkom zabudne na bohatstvo tradícií, pôvaby ľudového umenia, už dnes prachom zapadajúce podoby remeselníkov či zabávačov.

Skvelý rozprávač s neodmysliteľným úsmevom na tvári spoznal veľa známych ľudí. A medzi umelcami mal veľa priateľov, ktorí obdivovali jeho prácu. Stretol sa napríklad aj s predstaviteľom Fanfána Tulipána, francúzskym hercom Gérardom Phillipom. Jeho keramika patrila k obľúbeným darom, ktorými štátnici radi obdarúvali významné návštevy aj diplomatov zo zahraničia. Hoci sa venoval špecifickej umeleckej oblasti, dôverne poznal aj dianie na domácej i zahraničnej výtvarnej scéne. Múdry a skromný muž sa nepýšil oceneniami, ktoré si tvorbou vyslúžil – titulom národný umelec, Poctou Karola Plicku ani Pribinovým krížom 1. stupňa.

K deväťdesiatym piatym narodeninám dostal ako dar výstavu aj rovnomennú knihu Spomienky na detstvo a mladosť Ingnáca Bizmayera vo fotografiách. Na základe rozprávania umelca, ktorý sa už počas života stal legendou, ju pripravila autorská dvojica Oľga Pavúková a Sylvia Hrdlovičová.

© AUTORSKÉ PRÁVA VYHRADENÉ

#úmrtie #Ignác Bizmayer
Sleduj najnovšie články na našom Facebooku