Bol som Mengeleho maliar

"Nikdy som nemal program. Hľadal som vždy len krásu, prosto, krásu. Nemusel som hľadať program, mne ho dal život.“ Tieto slová povedal maliar 20. storočia Ľudovít Feld, ktorý patril k najvýraznejším predstaviteľov košickej moderny, umeleckého diania v Košiciach v 20. rokoch minulého storočia.

10.09.2019 12:58
debata

Preslávil sa ako krajinkár a portrétista, čo mu v období holokaustu prinieslo aj prívlastok Mengeleho maliar. Jeho mimoriadny osud v premenách času teraz predstavuje aj výstava z diela v Andrássyho obrazárni v Krásnohorskom podhradí, ktorá potrvá do konca septembra, a jej kurátorom je Michal Štofa z Východoslovenskej galérie.

Ľudovít Feld pri svojom diele... Foto: Východoslovenská galéria
Ľudovít Feld Ľudovít Feld pri svojom diele "Posledný súd", rok 1933.

Košická moderna bola v počiatočných rokoch československej republiky nadnárodným, mestským a avantgardným umeleckým hnutím, v ktorom Ľudovít Feld tvoril popri svojich súčasníkoch – výtvarníkoch, architektoch a spisovateľoch. Spomedzi nich vynikli napríklad Anton Jaszusch, Eugen Krón, Konštantín Bauer, spisovateľ Sándor Márai, architekti Lajos Kozma, Bohumír Kozák a iní. Košice si po rozpade monarchie udržali silné vedomie meštianstva a ich internacionálny charakter podporil rozvoj umeleckých zvláštností modernej republiky. Ľudovít Feld sa narodil v roku 1904 v mnohodetnej židovskej rodine, a oboje, čas jeho narodenia ako aj pôvod, predurčili jeho osud svedka udalostí stredoeurópskeho priestoru a jeho zlomov.

Andrássyho obrazáreň

Krásnohorské podhradie a okolitý kraj patrí medzi najzaujímavejšie a kultúrne najbohatšie na Slovensku. Prispeli k tomu aj poslední majitelia hradu Krásna Hôrka a krásnohorského panstva, rod Andrássyovcov. Gróf Dionýz Andrássy založil v rokoch 1908 – 1909 vo svojej rodnej obci obrazáreň, do ktorej umiestnil svoju zbierku najmä francúzskeho a talianskeho umenia. Nádherná secesná stavba podľa projektu budapeštianskeho architekta Dezidera Hültla v povojnových rokoch chátrala ako sýpka, stajňa či slúžila ako ubytovňa či škola. Až v roku 1967 prešla pod správu Baníckeho múzea v Rožňave, bola zrekonštruovaná a nachádzala sa tu expozícia ľudovej umeleckej tvorby Gemera. Neskôr, po roku 1990, sa vrátila k svojej pôvodnej funkcii obrazárne so stálou expozíciou. Od roku 2017 sa tu konajú aj sezónne výstavy obrazov. Výber z tvorby Ľudovíta Felda je po výstavách diela Teodora Jozefa Moussona a Františka Gyurkovitsa treťou samostatnou sezónnou výstavou v Andrássyho obrazárni.

Nadaný trpaslík

Rodičia Ľudovíta Felda, pochádzajúci z Potisia, pracovali ako robotníci v Košiciach a mali osem detí. Všetky sa vyvíjali normálne, ale Ľudovít prestal v ôsmich rokoch rásť. Jeho diagnóza znela – hypofyzárne trpaslíctvo. O čo viac mu však tento hendikep spôsoboval útrap a výsmechu, o to viac rozvíjal svoj maliarsky talent. Po maturite sa tesne po vzniku Československej republiky venoval príprave na akadémiu na súkromnej škole Elemíra Halásza-Hradila a grafickú a kresliarsku školu absolvoval pod vedením Eugena Króna vo Východoslovenskom múzeu. Odtiaľ v druhej polovici 20. rokov pokračoval na Akadémiu výtvarných umení do Budapešti. Ale už začiatkom 30. rokov bol nútený pod tlakom antisemitských nálad opustiť štúdium a zastavili mu štipendium od Spolku slobodných murárov. Nebol však len žid, teraz bol aj cudzinec, a onedlho musel z Budapešti odísť. Zrejme aj v dôsledku tohto trápenia konvertoval na katolicizmus, namiesto úľavy mu to však privodilo ďalšie rozkoly, tentoraz zo strany rodiny, ktorá jeho voľbu neprijala. A nezachránila ho ani pred transportom do Osvienčimu.

Smutný kronikár s číslom A 7740

"Raz som videl Mengeleho pri selekcii. Bol stredného vzrastu, pekný vojenský dôstojník. S nami neprehovoril, odovzdal nás odborným lekárom. V tejto skupine bolo 108 párov dvojičiek a desať trpaslíkov.“ Felda v koncentračnom tábore zaradili vzhľadom na nízky vzrast medzi deti. Keď si nacisti všimli, že potajme ceruzkou kreslí portréty spoluväzňov, musel kresliť na príkaz. "Vždy večer mi kresby zobrali, nikdy som sa nedozvedel, čo sa s nimi stalo. V deň oslobodenia mi ostali dve. Áno, istý čas som bol smutným kronikárom z Osvienčimu.“ Ľudovít Feld musel zakresľovať Mengeleho pokusy na ľuďoch, žiadna z kresieb však nebola neskôr objavená a niektoré na základe spomienok neskôr vytvoril znova. Niektoré z nich, pochádzajúce zo súkromných zbierok, boli v roku 2016 vystavené vo Východoslovenskej galérii v Košiciach.

Obrázky starých čias

Po vojne žil Ľudovít Feld so sestrou, ktorá prežila, krátko v Bratislave, kde kreslil najmä starú mestskú architektúru. Potom sa vrátil do Košíc. "Som kronikárom starých Košíc a tie sa teraz znovu budujú. Ľudia si radi kupujú pamiatku na staré Košice.“ Feld vynikol v krajinných scenériách, pracovných motívoch z tovární a polí, za srdce ale možno najväčšmi chytia portréty ľudí z predvojnových aj povojnových čias: "Napriek tomu, že som prežil dve svetové vojny a v poslednej som prežil najhoršie poníženie, verím v človeka, verím vo veľkosť ľudstva, v jeho genialitu, že nájde cestu ku harmónii a mieru.“ Veľa cestoval a maľoval hrady, prírodu a krajinu na celom Slovensku. S nostalgickým citom pre zanikajúci starý svet zachytával čoraz neviditeľnejšie staré dvory, podbránia, starú mestskú architektúru a pohľady na Košice, z ktorých starého centra sa nový život sústreďoval na vyrastajúcich perifériách. Moderná doba sa Ľudovítovi Feldovi možno nestala domovom, ale do košického domova sa vždy vracal, hoci sa mu podarilo viackrát vycestovať za bratom do Londýna. Priatelil sa s grófom Antalom Sztárayom, sochárom Vojtechom Lofflerom, Imrichom Oravczom alebo Júliusom Jakobym. "Hľadať treba, som však strážcom starých tradícií v umení, len tradičnými výtvarnými prostriedkami sa viem vyjadriť.“

V Andrássyho obrazárni si dnešný návštevník môže prierezom jeho tvorby zrekonštruovať nielen obraz jedného osobného života, ale preniknúť aj do sveta pozoruhodnej krásy, ktorá je o to krajšia, čím krutejší bol osud čias, v ktorých vznikala.

© Autorské práva vyhradené

debata chyba
Viac na túto tému: #Východoslovenská galéria košice #Ľudovít Feld #Michal Štofa