Jeden z dvoch desiatok výtvarníkov, ktorých diela predstavuje výstava Bienále plastiky malého formátu v trnavskej Galérii Jána Koniarka.
Keď sa v deväťdesiatych rokoch prestala nosiť maľba a dominovali inštalácie a iné médiá, záujem o sochársku tvorbu klesal. „Za posledných desať rokov sa ale zväčšuje. Soche sa venuje čoraz viac autorov a navyše vyrástla nová generácia, ktorá s ňou pracuje,“ hovorí kurátor výstavy Roman Popelár. Spočiatku bývalo bienále komornou prehliadkou, ale rokmi pribudlo toľko umelcov vyjadrujúcich sa médiom sochy, že sa rozhodol pre prísny výber. „Autor musí mať už niečo za sebou. Mať renomé na domácej či zahraničnej scéne. Ak hodnotím aktuálny šiesty ročník, asi polovica vystavujúcich je celkom nových,“ pokračuje v rozprávaní pre Pravdu. Podujatie, ktoré sa medzičasom stalo navyše aj medzinárodným, prezentuje tentoraz aj práce zástupcov českého, poľského, ukrajinského a nemeckého sochárstva.
„V súčasnosti ide o návrat k figurálnemu sochárstvu, od ktorého sa kedysi autori odkláňali. Príklon k figúre je nielen stredoeurópskym, ale celoeurópskym javom. Dokonca aj na výstave v Los Angeles prevažovali figurálne veci,“ komentuje Roman Popelár dianie na súčasnej sochárskej scéne. Ak je nositeľom myšlienky figúra, jej torzo či gesto, laickému publiku je najzrozumiteľnejšia. Najviac sa s jej posolstvom dokáže stotožniť. Nechýba, samozrejme, ani abstrakcia. „Na scéne má svoje stabilné miesto. Sú to overené hodnoty, ktoré tu vždy boli a majú svoju historickú tradíciu,“ pokračuje. V rámci optických ilúzií, nových médií a technologických možností má podľa neho abstrakcia stále pootvorené dvierka, ako sa posunúť ďalej a vymyslieť niečo nové. Za tretiu tendenciu súčasného sochárstva, ktorá sa objavuje aj na výstave, považuje objekty, ktoré presahujú až do dizajnu.
Sivá kaplnka vystupuje z černe obklopenej hranicami našej republiky. Taká je Samota Patrika Kovačovského. Z pozohýbaných železných trubíc rozsvietených zelenou farbou vyrastajú dlhé stonky so žltými kvetmi. Kovovú kyticu nazvala Katarína Kissoczy Flower Power. Doslova figurálne kompozície vytvára zo svojich drobných plastík Iveta Tomanová. K naliehavej expresívnej výpovedi ju vyprovokovali úvahy na tému, ako mobily a sociálne siete negatívne ovplyvňujú vnímanie skutočnosti najmä u mladej generácie, ktorá často zabúda rozlišovať pravdu od hoaxov.
Po prvý raz sa bienále plastiky malého formátu programovo stalo putovnou výstavou. „Príprava zaberie približne pol roka, takže robiť ju pre menšie regionálne mesto je škoda. Je super, ak ju vidia aj v iných mestách. Máme tak možnosť konfrontovať sa aj s rôznym typom publika, ktoré je iné na Kysuciach a iné v Martine. Aj počet návštevníkov je všade iný,“ vysvetľuje Roman Popelár. Navyše na každej zastávke je výstava v podstate iná, záleží totiž na veľkosti daných priestorov. Pre Kysuckú galériu v Očšadnici, kde mala premiéru, mohol kurátor predstaviť každého z vybraných autorov len jediným dielom. V trnavskej Synagóge – Centre súčasného umenia väčšinu z nich až tromi plastikami.
Z Trnavy, kde možno expozíciu Bienále plastiky malého formátu vidieť do 15. septembra, poputuje do Turčianskej galérie v Martine. Odtiaľ do bratislavskej Galérie Umelka a svoje putovanie ukončí začiatkom budúceho roka v trenčianskej Galérii Miloša Alexandra Bazovského. „V každej galérii, kde výstava je a bude, sa usilujeme urobiť aspoň jednu komentovanú prehliadku. Nielen pre laickú verejnosť, ale aj pre školy,“ dodáva kurátor bienále Roman Popelár.