Autor je známy konkretista, ale široká verejnosť ho pozná aj ako tvorcu populárnej bratislavskej sochy Čumila. V rozhovore nám priblížil svoj široký umelecký záber. Je totiž sochár, maliar aj organizátor výtvarného života. Na výtvarnej scéne pôsobí od roku 1974, keď absolvoval štúdiá na Vysokej škole výtvarných umení v Bratislave v ateliéri prof. Petra Matejku. Vystavoval na viac ako 460 kolektívnych výstavách po celom svete.
Na výstave je prekvapujúce množstvo geometrických kompozícií. Vidíte geometriu všade?
Áno, stačí si zobrať priestor, ktorý nás obklopuje a kde žijeme – či už si zoberieme mikrokozmos alebo, naopak, makrokozmos. To, čo nevidíme na povrchu, sa nám objaví po zväčšení pod mikroskopom a, naopak, po použití ďalekohľadu. Geometrické štruktúry buniek, DNA, dráh atómov v kozme vystriedajú dráhy planét, slnečných sústav, dráhy kozmických telies, špirály galaxií a pod. Už starí Gréci vyjadrili presvedčenie, že geometria tkvie v prírode a nie je len súčasťou systému, ktorý používame na opísanie prírody, ako aj že geometria je božského pôvodu a je symbiózou logiky a krásy! Tu je zdroj mojej inšpirácie a tu nachádzam „obrazy“ pre moje variabilné posúvače, kde sa východisková geometrická štruktúra či tvar môžu jednoduchým pohybom premeniť na širokú škálu nových, často nečakaných kombinácií a kompozícií – nových variantov.
Znamenajú tie presne usporiadané kompozície aj túžbu po poriadku? Ste v živote poriadny, „usporiadaný“, ale s nekonečnými možnosťami variácií, ako vaše obrazy?
Presne usporiadanú kompozíciu vo forme geometrickej štruktúry či tvaru je obyčajne možné posunom jednotlivých vrstiev objektu zmeniť na to, čo obyčajne označujeme ako neusporiadanosť či chaos. Pokiaľ však narábame v rámci objektu s tým istým počtom prvkov, „chaotická“ kompozícia je len iným obrazom tej usporiadanej. Myslím si, že som „usporiadaný“, či už v profesionálnom, alebo v súkromnom živote. Samozrejme, môžu sa vyskytnúť situácie, ktoré by sa mohli zdať menej usporiadané; manželka mi z času na čas hovorí, že mám v ateliéri chaos – množstvo pomôcok a nástrojov na tvorbu zdanlivo neusporiadaných, ja však presne viem, kde čo je a leží. Mám to vizuálne usporiadané.
Ako by ste návštevníkom výstavy vysvetlili smer, ktorému sa venujete?
Musím s poľutovaním konštatovať, že absencia estetickej výchovy či histórie umenia v školách je veľmi výrazná. Je smutné, že dospelý divák má problém orientovať sa v súčasných tendenciách výtvarného umenia. A to nielen tých dnešných, ale aj tých spätých s 19. a 20. storočím. Geometrická abstrakcia, ktorej sa venujem, má svoje počiatky na začiatku 20. storočia, keď vznikli a následne sa vyvíjali v mnohých európskych krajinách jej rôzne modifikácie a smerovania.
Ste predstaviteľom konkretizmu, aké tradície má tento smer na Slovensku?
V 60. rokoch minulého storočia prenikol konkretizmus aj k nám na územie Československa, kde v roku 1967 vznikol Klub konkretistov. Zastrešoval umelcov podobného zmýšľania a zamerania tvorby. Klub konkretistov v tom období tvorili aj slovenskí umelci, ako napríklad manželia Klimovci, Štefan Belohradský, Eduard Antal a iní. Za normalizácie bol Klub konkretistov zakázaný a znovu sa obnovil až po roku 1989, keď do jeho radov vstúpili aj mnohí ďalší výtvarníci strednej a mladšej generácie, medzi ktorými som bol aj ja. Spriaznenosť tvorby bola základom pre viaceré spoločné účasti na výstavách či prehliadkach tohto druhu tvorby. Ku geometrickej abstrakcii som sa prepracoval postupne, na základe logického vývoja v mojej tvorbe. Od detstva ma fascinovala príroda, jej premeny, variabilita tvarov, foriem a množstvo často prekvapujúcich vzťahov či súvislostí.
Štúdium na VŠVU ste však končili u výtvarníkov, ktorí mali ďaleko ku konkretizmu. Ladislav Čemický a Peter Matejka tvorili celkom inak – inšpirovali ich krajinky, kytice, krása. Zišlo sa vám niečo z toho, čo ste sa naučili v škole, aj pri vašej neskoršej tvorbe?
Napriek tomu, že umelecké zameranie mojich profesorov na VŠVU bolo diametrálne odlišné od môjho súčasného, platí, že počas štúdia a aj bezprostredne po ňom nádejní umelci len hľadajú ten správny „obraz“ svojej tvorby či jej zameranie. Nebýva to jednoduché a mnohým sa to ani po rokoch hľadania nepodarí. Ladislav Čemický aj Peter Matejka mali jeden výnimočný dar – napriek rozdielnemu pohľadu a prístupu k tvorbe nenútili svojich študentov, aby sa prispôsobili ich predstave o výtvarnom umení. Takže sme mali viac-menej slobodnú vôľu, aby sme sa hľadali a našli si svoju charakteristickú formu výtvarného prejavu. V tom období sa chvalabohu ešte naplno neprejavili normalizačné snahy o návrat princípov „socialistického realizmu“ do tvorby umelcov, aj keď už ročníky prichádzajúce na VŠVU po nás tým boli značne postihnuté. Takže obdobie štúdií mi dalo aj vďaka školiteľom slobodu. Mohol som prejaviť svoje myšlienky a názory vo voľnej tvorbe, za čo som bol za neskoršej tvrdej normalizácie aj dosť výrazne postihovaný, podobne ako viacerí moji názorovo príbuzní kolegovia.
Aký máte pocit, keď sa pozeráte na svoju jubilejnú výstavu v Danubiane?
Mám vynikajúci pocit; skoro ročná príprava – toľko to trvalo, odkedy som sa dozvedel o zaradení do výstavného plánu Danubiany – sa podarila k mojej najväčšej spokojnosti. A podľa ohlasov z vernisáže boli spokojní aj diváci. S kurátorkou výstavy Dagmar Kudoláni Srnenskou sme sa dohodli, že vystavíme diela od začiatku deväťdesiatych rokov až po súčasnosť. V tomto období svojej tvorby som postupne obmedzoval dovtedajšiu pestrú farebnosť prác a prešiel som k čierno-bielo-sivej škále. Keďže v posledných rokoch som viac vystavoval v zahraničí, chceli sme oboznámiť slovenského diváka s mojou tvorbou za posledných 20 rokov.
Je jubileum pre vás medzník? Máte ešte prelomové plány v tvorbe?
Samozrejme, každý takýto medzník v živote umelca je pohnútkou k istej bilancii. Keď som po dlhšom období videl pohromade mnohé diela, ktoré opustili môj ateliér, hneď ako som ich vytvoril, a dostali sa na výstavu doma či v zahraničí, mohol som si overiť správnosť svojho tvorivého smerovania. V mnohých románoch o umelcoch sa píše, ako úporne čakajú na „osvietenie" či múzy. U mňa ide len o to, aby som si pri mojich mnohých aktivitách našiel dostatok voľného času v ateliéri a realizoval už premyslené či načrtnuté nové varianty mojich diel. Budem potrebovať ešte mnoho rokov, aby som ich všetky mohol vytvoriť. Takže je to nekonečný príbeh.
Vytvorili ste aj populárnu sochu bratislavského Čumila, čo pre vás táto socha znamená? Máte na hravý nápad stále ohlasy?
Socha Čumila je len akousi úsmevnou odbočkou v mojej tvorbe. Je to gag, vtip, „srandička“. V čase rekonštrukcie bratislavského korza vznikla požiadavka na dotvorenie renovovaného priestoru doplnkami, ktoré by mohli korzo ozvláštniť. Tak aj na poslednú chvíľu vznikla skica Čumila. To, že sa stane takým populárnym, mi ani vo sne nenapadlo. Keď idem okolo, neprestáva ma udivovať obrovský záujem najmä turistov odfotografovať sa s ním.
Ste nielen všestranný umelec – maľujete, modelujte, kreslíte, ale aj organizujete výtvarné akcie. Napríklad prázdninové výstavy Konkrétne leto, ktoré predstavujú súčasné európske geometrické tendencie. Je v Európe veľa konkretistov? Radi prijímajú pozvanie na Slovensko? Na čo ich lákate?
Od roku 1997 vediem v Zichyho paláci Galériu Z a od tohto roku som začal aj s organizovaním veľkých medzinárodných sochárskych prehliadok Socha a Objekt. Počas 22 rokov existencie tohto podujatia sa na ňom zúčastnilo množstvo domácich aj zahraničných umelcov. V roku 2018 som usporiadal prvý ročník Konkrétneho leta, projektu zameraného práve na geometrickú abstrakciu. Tá dáva nevyčerpateľné množstvo výtvarných možností. Za uplynulé storočie prešla zaujímavým vývojom, mnohými autorskými vkladmi, jedinečnými mutáciami, rôznymi syntézami, formálnymi i filozofickými ozvenami. Mnohí, najmä mladí autori, ju vývojovo posúvajú a obohacujú o nové dimenzie aj v súčasnosti. Chceme predstaviť čo najširšiu škálu možností konkrétneho a geometrického umenia. To má bohatú tradíciu nielen na Slovensku či v Čechách, ale aj v Maďarsku, Poľsku, Rakúsku, vo Francúzsku, v Holandsku, Nemecku, vo Švajčiarsku či v Taliansku. Mnohí domáci aj zahraniční umelci u nás chceli vystavovať. Lákadlom je asi možnosť prezentácie na takto koncipovanom projekte, ako aj možnosť vzájomného poznávania sa umelcov z rôznych krajín – dokladá to aj samotná osobná účasť viac ako tridsiatky zahraničných umelcov z viacerých európskych krajín na vernisáži výstavy.
