Ľudia v núdzi na námestí

, 04.10.2019 17:32

V Bratislave pred Starou tržnicou sa na jednom mieste stretli sýrske deti s ukrajinskou dôchodkyňou, rodina z Kene aj deti z Iraku. Na niekoľkých paneloch na verejnom priestranstve svietia veľké fotografie, z ktorých vystupujú tváre detí, dospelých aj starcov z rôznych kútov sveta. Všetci však majú čosi spoločné: sú to ľudia v ohrození, ľudia, ktorí potrebujú pomoc.

Piotr Pavlovič Miľko si kvôli vojne nemôže už...
Piotr Pavlovič Miľko si kvôli vojne nemôže už päť rokov vybaviť protézu dolnej končatiny. Autor: Tomas Halasz

Na výstave fotografií Jána Husára a Tomáša Halásza nazvanej Jeden svet bez hraníc vidíte ľudí v núdzi, ktorí utekajú pred vojnou, trpia biedou. Prežili často nepredstaviteľné traumy a jediné, čo im ostalo, je holý život a to, čo majú na sebe. Obaja fotografi spolupracujú s organizáciou Človek v ohrození a vycestovali na miesta humanitárnych katastrof a vojnových kofliktov, aby zachytili posolstvo človeka človeku.

Domy z igelitu

Ján Husár má za sebou prácu vo vojnových zónach v pásme Gazy, na východe Ukrajiny či v Iraku. Fotografoval humanitárne katastrofy v Somálsku a v Južnom Sudáne. S fotoobjektívom a s kamerou nahliada do tej temnej stránky sveta. Okrem toho – a možno práve preto – je koordinátorom lekárskych misií vo východnej Afrike, zameraných na detskú kardiológiu.

„Fotil som asi sedem vojnových konfliktov. Silno vo mne rezonoval Libanon. Predtým som dva a pol roka dokumentoval vojnu s Islamským štátom v Iraku a potom som v Libanone videl utečencov, ktorí pred ním ušli zo Sýrie. Jedna vec je vidieť boje a ľudí, ako sa vraždia, a druhá vec je vidieť, ako vojna dopadá na bežných ľudí,“ priznáva Ján Husár.

Utečenci sú často bývalí farmári, ktorých vojna pripravila o domov aj o obživu. Stratili pôdu, dobytok, no často aj časť rodiny. V cudzej krajine žijú, ako môžu, na pozemkoch iných ľudí, ktorí im to dovolia. Domy majú z plechu, igelitov a dreva, čo im kto dá. Často nemôžu legálne pracovať, lebo ako utečenci nemajú „papiere“. Keď môžu robiť iba fušky, zneužívajú ich. Preto sú odkázaní na medzinárodnú pomoc.

„Fotky treba vidieť veľké, aby sa vedeli k ľuďom priblížiť, aj keď sa na to miesto fyzicky nedostali. Aj keď divák možno nepomôže priamo, možno mu fotografie aspoň otvoria obzory a ukážu, ako žijú iní. A že si za svoju situáciu nemôžu sami, lebo niekto iný ich pripravil o domov, o pôdu, a takmer aj o život,“ myslí si Ján Husár.

Na jeho snímke vidno rodinu, ktorá žije v severnej časti Libanonu, na sýrskej hranici. Ušli z mesta Raka, ktoré bolo baštou Islamského štátu, hoci sú moslimovia. V Libanone za hranicou nešli celkom do neznáma, ich rodiny tam chodievali na sezónnu výpomoc pri zbere olív. Teraz je otázne, či sa dokážu vrátiť, a či vôbec majú kam.

Na ďalšej snímke sú deti zo Sýrie, ktoré žijú v Libanone v Bejrúte. Vedia iba po arabsky a keďže tam je úradnou rečou francúzština, nemôžu chodiť do školy. Organizácia Človek v ohrození preto organizuje výučbu jazyka, dievčatá sú z triedy asi 30 detí, aby mohli získať vzdelanie a mali pred sebou budúcnosť.

Peklo pre deti, beznádej pre starcov

Na fotografii Tomáša Halásza sú sestry Seba a Neba, ktoré žijú na severe Iraku v regióne Zummar. „Keď som ich fotil, o 20–30 km ďalej sa ešte bojovalo. Tieto deti si na území pod nadvládou Islamského štátu zažili peklo,“ spomína. Človek v ohrození v dedine Tebat Reyah dobudoval päť nových tried v škole, ktorá už kapacitne nestačí. Cestu, po ktorej deti denne chodia do školy, lemujú zničené budovy a domy. No aj vďaka podpore slovenskej verejnosti dnes môžu stovky detí opäť sedieť v školských laviciach.

„Nejde o to, aby som spravil najlepšiu fotografiu pre seba, ale fotografiu, ktorá čo najlepšie povie iným ľuďom o tom, čo robí Človek v ohrození a ako môžeme aj my pomôcť tým, ktorí to potrebujú. Verím, že ľudia budú citlivejší, keď spoznajú príbehy konkrétnych ľudí, ktorí sú ako vy alebo ja, len nemali také šťastie – narodili sa v inej krajine alebo v inom prostredí. Možno ľudia porozmýšľajú o tom, ako by sme im mohli pomôcť, či na Slovensku alebo v zahraničí,“ hovorí Tomáš Halász.

Územie v regióne Zummar bolo niekoľko rokov pod kontrolou teroristickej skupiny Islamský štát. Nepriamymi obeťami týchto ozbrojených konfliktov sú hlavne deti. „Jedno jedenásťročné dievčatko mi rozprávalo, ako jej otca bojovníci Islamského štátu pred jej očami a pred očami mamy a brata zabili. Oni potom museli utiecť, aby si zachránili holý život,“ spomína Tomáš Halász. Spolupracovníci Človeka v ohrození v Zummare vyškolili učiteľov a učiteľky na prácu s traumatizovanými deťmi. Postavili nové triedy, dodali školské pomôcky a pripravili voľnočasové aktivity. Spoločne pomohli až 1 452 deťom.

Tomáš Halász je aktivista, fotograf a bývalý novinár, ktorý sa snaží dokumentovaním skutočnosti ovplyvniť zmeny v spoločnosti. Pred pár týždňami sa vrátil z Ukrajiny, kde Človek v ohrození pomáha ľuďom v nárazníkovej vojnovej zóne v okolí pobrežného mesta Mariupoľ. Oblasť je stále pod priamym ostreľovaním a vojna dolieha aj na seniorov. „Seniori sú tiež zraniteľnou skupinou. V jeseni života by si už mali užívať pokoj, no prišla vojna a priniesla im biedu a beznádej. V susednej dedine vás ostreľujú a vy sa nemôžete ani odsťahovať, lebo nemáte kam, nemáte na cestu alebo máte zdravotné problémy,“ približuje situáciu Tomáš Halász.

Seniori potrebujú pomoc a ochranu. Vo vojne živitelia rodín prišli o prácu a nevedia uživiť svoje rodiny. A všetci potrebujú bezpečnú strechu nad hlavou. Človek v ohrození v spolupráci s miestnou organizáciou Caritas vyškolí sociálnych pracovníkov z ľudí, ktorí v postihnutej oblasti žijú a sú nezamestnaní v dôsledku konfliktu. Osamoteným starším obyvateľom budú asistovať s tým, čo práve potrebujú – pomoc seniorom s vážnymi zdravotnými ťažkosťami, výpomoc v domácnosti, nákupy, sprevádzanie k lekárovi, vybavovanie na úradoch. Za svoju prácu získajú mzdu, čo zas pomôže ich rodinám.

Ďalšou formou pomoci je oprava domov zničených ostreľovaním. Sofia Fjodorovna Osuchovska na fotografii Tomáša Halásza zo septembra 2019 má 91 rokov a žije sama. V roku 2014 padla do dvora obytného domu, v ktorom žije, bomba a tlaková vlna vybila okná a poškodila rámy. Piotr Pavlovič Miľko si kvôli vojne nemôže už päť rokov vybaviť protézu dolnej končatiny. V streche jeho domu sú diery z ostreľovania a zatekala. Storubľová penzia mu nestačí na jedlo aj na kúrenie.

Človek v ohrození sprostredkúva pomoc ľuďom v núdzi na Slovensku aj v zahraničí. V Keni pôsobí už viac ako 15 rokov, v rámci projektu Skutočný darček do komunity Kivulini odovzdávali kozy, ovce, sadenice stromov, hlinené piecky a iné dary, ktoré ľuďom pomáhajú naštartovať farmárčenie. Napríklad koza dala deťom výživnejšiu stravu, čo zvýšilo, mohlo sa predať a z výnosu zaplatiť deťom školu. „Darcovia vždy dostanú informácie, kam ich pomoc prišla, spoznajú príbeh tých, ktorých obdarovali a teší nás, že záujem Slovákov pomáhať každý rok stúpa,“ hovorí Andrea Najvirtová, koordinátorka projektov.

Na výstave Jeden svet bez hraníc sa až do 13. októbra môžete zoznámiť s konkrétnymi ľuďmi, ktorým boje a násilie v ich rodisku nanútili inú životnú púť, než akú si priali.

#Ukrajina #jeden svet bez hraníc #Človek v ohrození
Sleduj najnovšie články na našom Facebooku