Z kúskov kovania, ktoré ornamentmi kedysi zdobili balkón či okennú mrežu, vykúzlil vavrínový veniec na portréte bradatého muža. Trúbka, čo dávno doslúžila, sa premenila na lesklé telo ryby. Z pokazených záhradných nožníc sa stane zobáčik lastovičky.
„S veľkou záľubou zbieram staré veci, ktoré ma často inšpirujú. Zaujíma ma konkrétna socha, nie aby sa odhalilo, čo je z čakanov, zo starých klieští alebo z nožníc. Nie je podstatné odhalenie, ale výpoveď,“ hovorí Milan Lukáč.
Foto: Archív Milana Lukáča
Sochár, ktorého tvorbu dôverne poznajú aj vo Francúzsku, v Luxembursku, Rakúsku i za hranicami rieky Moravy. A ktorého predstavivosť nepozná hranice. Výber zo svojej najnovšej tvorby vystavuje autor bratislavského Pamätníka holokaustu, Pamätníka železnej opony na sútoku Moravy a Dunaja či žilinského Pamätníka politických väzňov v kežmarskej Galérii u anjela.
„Jeho kreativita ide ruka v ruke s fantáziou a so spontánnou bezprostrednosťou, ktorá súvisí i s jeho nezvyčajnou technickou zručnosťou, pracovnou pohotovosťou a priestorovou predstavivosťou. Jeho sochy sú plné pohybu a dynamiky, v smelých krivkách prúdia vzduchom, vznášajú sa, chvejú a vlnia, levitujú v priestore, akoby popierali zákony gravitácie,“ opisuje kurátorka Carmen Kováčová. Milan Lukáč patrí podľa nej medzi najexponovanejšie osobnosti súčasnej slovenskej výtvarnej scény a jeho meno rezonuje aj v širších súvislostiach európskej sochárskej tvorby.
Fascinuje ho aj uschnutá mucha
Letiaca sova, Lúka, Prvá lastovička… Aj názvami napovedá, že jeho obľúbenou témou, ku ktorej sa stále vracia, je príroda. A jej magický svet plný zvierat, hmyzu a rastlín. Netají, že preňho je nevyčerpateľným zdrojom inšpirácie. Ale nekopíruje, rád objavuje nové druhy, ktorými osídľuje vlastnú zvieraciu ríšu.
„Cítim sa síce byť mestským človekom, ale príroda mi chýba a rád sa do nej vraciam. Zasluhuje si pozornosť nielen z racionálneho alebo ekologicky chrániaceho pohľadu, ale aj z pohľadu emotívneho. Ako návrat do detstva, keď ju človek objavoval. Pre malé dieťa je fantastický zážitok, keď obchádza kmeň starého stromu alebo sa prediera nepokosenou lúkou a steblá trávy sú vyššie ako malý človiečik,“ pokračuje v rozprávaní pre Pravdu.
Foto: Archív Milana Lukáča
„Pre mňa je fascinujúca aj uschnutá mucha alebo komár na okne ateliéru. Anatómia všetkých druhov živočíchov, teda aj hmyzu, má svoje princípy, ktoré sa dajú naštudovať, odpozerať a skombinovať s fantáziou. Raz som si dal robotu a našiel som tvar, ktorý som vymyslel. Treba byť pokorný a uvedomovať si, že príroda je minimálne o krok vpredu,“ spomína Milan Lukáč. Mária Antoinetta, Malá infantka, TauroMachina – plastiky, ktoré sú z celkom iného súdka. „Svoje metafory zaklial do bronzu, aby v nich zhmotnil očarenie svetom. Okrem tém zo živočíšnej ríše ponúka divákom aj mýtické príbehy a figurálne motívy ako Vozataj z Delf,“ dopĺňa kurátorka výstavy.
Sochy a kresby patria k sebe
Vážne i veselé aj rozihrané plastiky vedú tichý dialóg s vystavenými obrazmi a kresbami. „Nepovažujem svoje obrazy za maľbu. Považujem ich za farebnú sochársku kresbu, veľmi dôležitú súčasť sochárskej tvorby. Kresba je v podstate hľadaním a čistením nápadov v dvojdimenzionálnej polohe. A keďže mám pocit, že rešerš nápadov sa odohráva práve vo farebných kresbách, vystavujem ich občas spolu so sochami. Patria spolu, dopĺňajú sa,“ zdôrazňuje Milan Lukáč. „Jeho tvorba prináša presvedčivú výpoveď o stave sveta v jeho nekonečných podobách. Raz má výsostne intelektuálny, priam filozofický náboj s výrazným humánnym podtextom, inokedy tlmočí krehkú tematiku medziľudských vzťahov. Ale často prináša i odľahčený pohľad na tajomstvá a metamorfózy prírody,“ dodáva Carmen Kováčová. V magickom univerze sôch a obrazov Milana Lukáča ožívajú netušené zázraky a spojenia. Ponoriť sa do ich tajomstiev v Galérii u anjela v Kežmarku možno do 16. novembra.
