Nepohne sa nikto, všetci s napätím sledujú priamy prenos z hokejových majstrovstiev. Iba lakonicky oznámia – až sa skončí zápas. Situácia, ktorá rozosmeje. Ale len na javisku bratislavského Divadla GUnaGU. V inscenácii, ktorej premiérou otvorili v nedeľu tohtoročnú sezónu. Veľa prezrádza názov – Deň, keď sme boli majstri sveta čiže Slovenskóóó!
„Hokej je zaujímavý fenomén. Je však len zámienkou, aby sme hovorili o tom, čo sa deje okolo nás,“ hovorí autor hry Viliam Klimáček. „Toľko, koľko trvajú majstrovstvá sveta, toľko sme dobrí Slováci, ktorí milujú svojich zlatých chlapcov. A potom sa to skončí a cez Slovensko vedie čiara,“ pokračuje v rozprávaní pre Pravdu.
Od chvíle, keď sme sa v roku 2002 stali majstrami sveta, začal podľa neho (nielen) náš hokej upadať. S ním celé Slovensko, a ten pád sa nezastavil dodnes. Kto si ešte spomenie na opojné chvíle, keď celá krajina oslavovala príchod víťazov a autá na oslavu trúbili odušu.
Hokej? Nadhodil Ján Luterán, keď sa ho Klimáček spýtal, akú hru by – po historickej freske Láska & terpentín – chcel v GUnaGU režírovať. „Hokej ide trošku mimo mňa, ale povedal som si – skúsim. Nadchlo ma, keď som prišiel na súvislosti toho krátkodobého vlastenectva. A potom ma už písanie bavilo,“ prezrádza autor textu. Ako správny divadelník aj tentoraz kladie otázky. Napríklad: „Prečo sú ľudia občas schopní tolerovať druhých? Na tribúne sedia vedľa seba voliči Smeru a voliči liberálnych strán a vôbec to neriešia? Myslia len na to spoločné, čo ich možno drží – na hokej? Pýtam sa, prečo to funguje len tak krátko,“ vysvetľuje jeden z najplodnejších slovenských dramatikov, ale aj spisovateľ, herec, režisér a spoluzakladateľ Divadla GUnaGU.
V inscenácii, ktorá sa pohybuje na hranici činohry a pohybového divadla, nechýba ani živá hudba. Rytmy afrických perkusií, bubnov aj iných bicích nástrojov. „Živú hudbu vymyslel režisér a celkom sa mi to hodilo do pohanskej témy. Vytvoril som si totiž zvláštnu etnologickú teóriu – naši predkovia si uctievali Perúna tak, že na zamrznutých rybníkoch tĺkli palicami o ľad, a tak vznikol hokej,“ spomína Viliam Klimáček. Staroslovanský boh hromu a blesku sa dokonca v inscenácii príde na Slovensko osobne presvedčiť, či sme naozaj takí dobrí kresťania, ako deklarujeme, alebo je v nás ešte stále niečo temné a pohanské.
„Komédia Deň, keď sme boli majstri sveta čiže Slovenskóóó! je spoločensko-politicky orientovaná, ale nie je to žiadna politická satira. Ako som spomenul, hokej je len zámienka, aby sme hovorili o súčasnom Slovensku,“ dodáva. Absurdná groteska rozosmeje, ale na konci divákov azda aj smiech prejde. Ak začnú premýšľať nad otázkami, ktoré inscenácia kladie.
