Moderné umenie netradične prezentované v historických priestoroch jedného z najromantickejších európskych zámkov ukazuje aj to, ako budú vyzerať fosílie budúcnosti. Skutočne dopustíme, aby budúce generácie „obdivovali“ skamenené ryby obklopené skamenenými pneumatikami a plastovými fľašami?
Vedenie zámku vraví, že múzeá len málokedy pristúpia na výstavu moderného umenia medzi historickými skvostmi. Táto expozícia však v sebe nesie silný odkaz.
„Výstava Intervencie do času na Bojnickom zámku prináša istý druh experimentu – z jednej strany pre múzeum a z druhej strany pre umelca. Kým umelec môže tvoriť v historicky poznačenom priestore, buď naň nejako nadväzovať, alebo ho dotvárať, pre múzeum to prináša novú vrstvu, ktorá sa v slovenských múzeách príliš často neobjavuje,“ hovorí kurátorka výstavy Andrea Smitková.
Podľa nej sú návštevníci prekvapení. „Možno potrebujú pár slov na vysvetlenie, ale častokrát nájdu krásu aj v súčasnom umení. Chodia sem aj ľudia, ktorí by bežne do galérie moderného umenia neprišli, takže pre nich to môže byť objavenie nového sveta,“ dodala Smitková.
Diela sa nachádzajú rozmiestnené prakticky po celom zámku, medzi vzácnymi historickými predmetmi, a niekedy ľudia netušia, že sem nepatria. Zaujímavá je napríklad Venuša z alobalu inštalovaná na bielych schodoch zámku, obklopená nádhernými barokovými sochami v podobnej farebnosti, tiež sú zlátené a striebrené.
Asi najviac sa ale ľudia pozastavujú pri neofosíliách vyrobených z epoxidu a umelého kameňa. Kým na prvý pohľad zbadajú skamenenú rybu, to čo uvidia potom, ich zvyčajne zarazí. „Inštalácia neofosílií upozorňuje na to, čo sa môže stať v našej plastovej dobe, čo po nás nájdu ďalší bádatelia, archeológovia. Tí objavia ryby v závale plastov, špiny, odtlačky pneumatík, sáčkov, rôznych plastových výrobkov,“ vysvetľuje Smitková.
Foto: Tatiana Michalková
Aj podľa tvorcu diela Filipa Konkoľa fosílie síce tvarom pripomínajú stopy po telesných schránkach pravekých živočíchov, ale v skutočnosti sú dokladom plastovej doby.
Diela vytvorili študenti, absolventi a pedagógovia Ateliéru slobodnej kreativity 3D Fakulty umení v Košiciach a podnet na vytvorenie dalo Slovenské národné múzeum – Múzeum Bojnice.
Zaujímavý je napríklad na pohľad gotický oblúk, vyrobený však z moderných materiálov, od Boreka Brindáka. Oblúk je obsypaný ľudskými rukami, ktoré držia smartfóny.
Foto: Tatiana Michalková
„Je to kritika súčasnej spoločnosti, v ktorej vidíme stále ľudí s telefónmi a napojených na wifi, preto je v hornej časti wifi anténa a ruky akoby sa k nej približovali,“ vysvetlila Smitková.
Výstava sa viaže aj na posledného šľachtického majiteľa Bojnického zámku Jána Pálfiho. Jeho životným krédom bolo Omnia cum tempore, teda všetko do času, aj preto potrvá výstava na zámku len dva mesiace.
Bojnický zámok patrí k najstarším a najvýznamnejším pamiatkam na Slovensku. Pôvodne išlo o hrad, pričom prvá písomná zmienka sa spomína ešte roku 1113 v listine zoborského opátstva. Hrad bol pôvodne drevený a vyvinul sa zo staršieho hradiska. Postupne bol v 13. storočí budovaný z kameňa.
Koncom 13. storočia sa Bojníc zmocnil pán Váhu a Tatier Matúš Čák Trenčiansky a hrad mu patril až do roku 1321. Až posledný šľachtický majiteľ Ján František Pálfi však zámok prebudoval na klenot, aký vzbudzuje údiv v celej Európe. Rozhodol sa ho totiž prebudovať na romantický zámok a ako predlohu použil francúzske gotické hrady z údolia rieky Loiry, pápežský palác v Avignone, gotické tirolské hrady a ranú renesančnú taliansku architektúru.
Sám Pálfi kreslil, navrhoval a riadil všetky práce. Ak niečo nebolo presne podľa jeho predstáv, majstri museli začať pracovať odznova. Na zámku zbieral tiež vzácne historické predmety, obrazy, sochy a vzácny nábytok, ktoré sa stali predmetom dražby v rokoch 1924 až 1926.
